Jozef Gregor-Tajovský: Hlucháň

Druh – epika, forma – próza, žáner – monografická poviedka. Dej sa sústreďuje okolo hlavnej postavy, ktorou je Juro Kotliak, prezývaný „Hlucháň“.
Autor vystupuje ako rozprávač, ako jeden zo zemlianky, do ktorej sa Juro dostane.
Poviedka pochádza z cyklu Rozprávky z Ruska.
Dej sa odohráva v období prvej svetovej vojny na oravskej dedine a neskôr priamo na fronte.
Idea – autor vyjadruje protest proti vojne a proti spoločnosti, ktorá dovolila, aby aj mrzák išiel na vojnu.
Téma – autor chce ukázať, ako vojna vplýva na jednoduchého človeka, ktorý o nej nič nevie.
Realizmus sa prejavuje v jazyku prostých ľudí, autor používa hovorové a nárečové slová, ktorými charakterizuje hrdinu a vyjadruje svoj vzťah k nemu.

Dej je jednoduchý:
Juro Kotliak je ženatý gazdovský sluha, od narodenia hluchý. Po vypuknutí vojny z dediny povolávajú chlapov a nakoniec i jeho, hoci dobre nepočuje. Vyučili ho tak ako zdravých a poslali ho na front, kde je každý odkázaný sám na seba. Najprv robil na stráži, no napokon mu uznali jeho invaliditu a ostával v zemlianke, vartoval zemiaky a varil. Ostatní vojaci si z neho spočiatku robili posmech, ale keď spoznali jeho dobrotu a obetavosť, obľúbili si ho. Zomrel, keď bol na stráži, vojaci napísali jeho žene a urobili mu kríž na hrob.

Charakteristika Jura Kotliaka:
Juro Kotliak je ženatý gazdovský sluha, otec troch detí. Je prezývaný „Hlucháň“, jeho hluchota závisí od splnu mesiaca, raz počuje a raz nie. Je to jednoduchý človek, pre neho je vojna niečo neznáme, ale vie, že je to niečo zlé. „Gazdovi dvaja zaťovia i druhí z dediny už šli, a Juro len počúva, že je ozaj vojna, a nevie, čo je to. Iba sa zhovára večerami so ženou a deťmi, že zlé niečo, keď i v kostole sa modlievajú: Od hladu, moru a vojny – vysloboď nás, Pane! a z obrázkov, ktoré v meste na jarmoku v panoráme videl, keď sa so ženou, ešte dievkou, za ruky vodili, predstaví sa mu obraz, že sa tam chlapi strieľajú, rúbajú, kolú...“ S vojnou si nerobil starosti, dokým ho nepovolali. Dúfal, že kvôli hluchote na vojnu nepôjde.
Velitelia sa vysmievali z jeho postihnutia, nikto ho nechcel do svojho pluku. Vôbec nepočul guľky. „Pred guľkami z povrchu zeme vše ho museli však zmykať, skrývať do zákopu, diery, jamy...“ Postavili ho na stráž pred zákopy, Juro sa bál, že ho obesia, ak pustí návštevníka len tak, preto na každého vyskočil a zaháňal sa puškou. Úradník Jura chválil, ale on vedel, že to nemyslí vážne. „Oficier sa smial a Jura chválil, ale Juro chápal, že je chvála neúprimná, a bol by plakal sám nad sebou, že si z neho páni dobrý deň robia.“ Postavili ho teda za zákopy a tam už bol skôr sluhom ako vojakom. V zemlianke varil a pral, kým ostatní bojovali – na vojne nemal čo robiť, bol tam zbytočný.

Bol veľmi pracovitý, iní sa zhovárali a postávali, on pracoval tvrdo celý deň. Keď ho presunuli do zemlianky, dozeral, aby nič nezmizlo, varil im zemiaky a vyváral bielizeň. Je veľmi nesmelý, neuvedomuje si svoju vlastnú cenu. „Hluchý, nerozumie, nevraví a plachý uhýba sa každému, sťahujúc sa do klbka ako slimáčik.“ Necítil sa byť rovný vojakom, nechcel sa premiestniť bližšie k ohňu. „Časom mohol sa preniesť bližšie k peci, ale on nie, necítil sa byť rovným druhým vojakom, ale len sluhom, a zostal pri dverách.“ Cítil sa byť im dlžen a nejedol, keď iní navarili. „Ak druhí chlapi doniesli a napiekli zemiakov, on nevzal, nejedol, len keď mu podali. Nezaslúžim. Vy robíte, a ja sa doma tlčiem...“ Cítil sa menejcenný.
Autor poukazuje na vzťah chlapov, Slovákov k Jurovi. Keď prišiel do zemlianky, každý sa tam staral len sám o seba. Vojaci si opekali zemiaky a nikto mu z nich nechcel dať. V skutočnosti neboli zlí, boli len hladní. „Neprajnosť, závisť nie od srdca, ale od žalúdka, z hladu, ako medzi hladnými psy...“ Juro teda ide spať hladný, a pred spaním sa modlí. „Aká prenikavá, úprimná modlitba. Juro akoby razom pochopil, kde je, v akom nebezpečenstve života, modlil sa a my načúvali, akoby sme sa nikdy nikto neboli modlili.“ Vtedy si aj neprajník uvedomí svoju chybu, prihovára sa mu a ponúka mu zemiačik. Juro si však uvedomuje, že ich nevykopal, ukazuje svoju hrdosť a odmietne ho.
Na stráži začal myslieť i na svoju rodinu a keďže nevedel písať, poprosil kaprála, aby mu napísal pár listov. Pozdravoval svoju ženu deti, bolo mu za nimi smutno. Po čase sa osmelil aj spievať, každý večer vojakom spieval pieseň „V úzkostiach a biedach sám pri mne stoj, sám pri mne stoj.“
Jeho zásluhou žili chlapi ako jedna rodina, miernil ich v hneve. „Keď sme sa vše hádali, vadili, Juro, neberúc v škriepkach účasti, sčista-jasna začal spievať, a už kto-ten sa našiel, čo povedal: Nevaďte sa, počúvajte. Tak miernil nás v hneve, naprával naše city.“ Vojaci si ho obľúbili, mali k nemu vzťah ako k otcovi. Zaujímal sa o ich zranenia. „Keď ktorého ranilo, bol by chcel všetko vedieť, ako, kde a či ho nie veľmi. Ak počul, že niektorého zabilo, spytoval sa, či ho dobre, či sa dlho netrápil, a šeptal: Odpočinutie večné daj mu, Pane!“ Ku všetkým bol citlivý, účastný, snažil sa im pomôcť. Za to, čo pre nich robil, sa mu nemohli nijako odvďačiť, dávali mu o glg viac, lebo si ľúbil vypiť a uštedrovali mu tabak.
Zomrel, keď bol na stráži. Zanechal im pieseň, ktorú si potom večer spievali. Jurovej žene napísali o jeho smrti a urobili mu kríž na hrob, obávali sa, aby Maďari nenapísali na kríž, že vykonal svoju povinnosť, totiž že umrel. Vojaci jeho smrť považovali za osobnú tragédiu.

Kritika vojny:
Autor vyjadruje protest proti spoločnosti, ktorú obviňuje, že bolo potrebné povolať aj takéhoto mrzáka. Kritizuje tých, čo to zapríčinili, v statočnej krajine by im zobrali diplom. „Vzdelanejší usúdili, že doktorovi, ktorý toho človeka odobral, v statočnej krajine vzali by diplom a majora, či ký čert bol, ktorý ho na front poslal, že bolo by vše vyslať na revíziu ta, kde večer, v noci Juro Kotliak stojí na stráži.“
Dedinský človek na vojnu len dopláca. Keď úradníci povolali všetkých zdravých chlapov, prišli na rad aj nahluchlí, poloslepí a podobne postihnutí. Dostali mladých učiteľov, ktorí ich cvičili horšie ako zdravých a tak ich pripravili na vojnu.

Keď Juro padol, autor používa jeho smrť na obžalobu spoločnosti. Vyslovuje želanie, nech nikto nenapíše na kríž na jeho hrobe, že Juro umrel za vlasť a zároveň sa pýta, prečo umrel. Sú tu otázky: „Začože umrel? Či bude jeho vdove a deťom viac chleba? Viacej práva?...“
V závere autor vyzýva slovenský národ, aby nebojovali za Maďarov a Nemcov, ale sami za seba, pretože je povinnosťou Slovákov zomrieť za svoj národ. Je to výzva do boja. „Slováci! Pamätajte: Maďarom slúžite v tejto vojne, Maďari vás už poslali na smrť stotisíc, a zahubia, zotročia vás ešte horšie, než ste boli do vojny, ak neobrátite svoje hlavy, svoje srdcia, svoje ruky i pušky proti nim. Umrieť za svoj národ, za bratský národ, to je vykonať svoju povinnosť, ale Slovákovi umrieť za Maďara, za Nemca – ktože to pochopí, kto má rozum a srdce pre svoju slovenskú rodinu?...“

Autor využíva umeleckú skratku v charakteristike postavy i v deji. Hlucháňovou najobľúbenejšou vecou na fronte bola zapekačka (fajka). „I pretrvala ho.“ - zomrel.