Publius Ovídius Naso Nioba

Zaradenie autora do literárneho smeru: staroveká literatúra – rímska
Zaradenie diela do literárneho žánru: veršovaná báj
Charakteristika literárnych postáv:
Nioba - pochádzala zo vznešenej rodiny; jej otec, Tantalos, mohol ako jediný smrteľník stolovať s bohmi; hrdá na svoje potomstvo; tvrdohlavá
Lató – nezniesla urážku svojich detí; pomstychtivá; krutá
Téma: Príbeh ženy, ktorá bola potrestaná za to, že sa vyvyšovala a urážala bohov.
Idea: Máme si vážiť vlastného šťastia a nevyvyšovať sa nad druhých, ktorí ho toľko nemajú. Sujet: Nioba pochádzala zo vznešenej rodiny. Jej otec bol Tantalos, ktorý ako jediný mohol stolovať s bohmi a matka Dióna bola sestra Plejád. Manžel jej postavil palác tým, že hral na lýru. Nioba bola hrdá aj na svojich siedmich synov a sedem dcér.
Raz slávna veštkyňa Manto vyzvala Tébanky, aby obetovali bo - hyni Lató a jej dvom deťom. Zrazu sa v svätyni zjaví Nioba so svojim sprievodom. Veľmi sa na ženy nahnevá, pretože sa považuje za dôležitejšiu ako Lató. Chce, aby aj jej pálili obety a uctievali ju ako bohyňu. Zakáže Tébankám uctievať Lató a začne sa s ňou porovnávať. Najviac sa vysmieva bohyninmu potomstvu.:
„Stala sa rodičkou dvojčiat: to je priam sedmina potomstva môjho. Húf detí je zárukou pre mňa, silou, čo nezmôže ani sám osud. Len povážte v duchu, že by tak preriedol trochu ten zástup potomstva môjho, ani po istej strate sa nezníži na počet dvojčiat, na „veľký“ Latónin kŕdeľ.“
Keď to začuje Latóna, veľmi sa nahnevá. Jej deti, Fébus a Féba, sú tiež pripravení hájiť svoju i matkinu česť. Pomstu najprv vykonali na Niobiných synoch. Pod Apolónovými šípmi postupne padli Isménus, Sypilus, Fédim, Tantal, Alfénor, Damazichtón a nakoniec aj Ílioneus. Keď sa to dozvie kráľ Amfión, vbodne si do hrude dýku. Nioba sa stále nekorí. Zatvrdla vzdorom a stále nechce uznať bohyninu autoritu. Zrazu sa všetci zachvejú hrôzou. Niobine dcéry, ktoré stáli pri bratoch zomierajú pod šípmi. Keď ich už padlo šesť, Nioba zbadá svoju chybu. Poslednú dcéru zakrýva telom a prosí bohyňu, aby jej ju nechala. Ale kým modliká, aj posledná zomiera.
Nioba si zarmútene sadla medzi mŕtvych synov, dcéry a muža. Od žialu celá skamenela, no naďalej plače. Vietor ju potom odniesol do rodnej vlasti a zarazil na končiare hôr.