Émile Zola – Rozvrat – La débacle

Román je rozdelený na tri časti po ôsmich kapitolách.
V prvých dvoch častiach Zola vykresľuje vojnu medzi Francúzskom a nemeckým Pruskom.

I.
7. armádny zbor generála Felixa Douaya vyráža na pochod od Belfortu a po ceste sa utáborí. Z veliteľstva však prichádzajú znepokojivé správy o porážke Francúzov pri Froeschwilleri a tak sa pluky obracajú na ústup, ten je však dokonale dezorganizovaný a demoralizujúci – sebadôvera a nadšenie vojakov opadá, naopak začínajú reptať. Na rad prichádza dlhá cesta vlakom do Paríža, počas ktorej sa situácia medzi vojakmi ešte vyhrotí, preto podliehajú davovej psychóze kdejakého zápalistého prejavu. Vlak sa však zastaví skôr a vojsko vystúpi v Chalônse. Tu na ich čakajú aj ďalšie zbory, alebo ich časti, ktoré ustúpili z prehratých bitiek. V Chalônse sa už ubytoval aj sám cisár so svojou gardou, ktorý na pokyn z Paríža rozkáže presun vojska k Verdunu, aby pomohli vrchnému generálovi Bazainovi, ktorý je v núdzi. Postup vojska k nemu je ale zmätený. Zbory, divízie a pluky sú roztrúsené a nevedia kadiaľ ďalej. Nemecká špionáž funguje stopercentne, zatiaľ čo na francúzsky generálny štáb prichádzajú samé protichodné prieskumnícke správy. Armáda sa presúva jeden raz späť k Parížu, druhý raz vpred k Maase a začína trpieť zlým zásobovaním spôsobeným neschopnou intendantúrou. Toto všetko spolu s nepriazňou počasia prispieva k opätovnej demoralizácii mužstva. Zmätok stále pokračuje a nikto presne nevie, kde pruské vojsko je. Vojaci zatiaľ živého Prusa ani nevideli a bojujú len z pruskými prieskumníkmi, ktorí s nimi hrajú hru na mačku a myš. Kým sa generáli dohadujú na tom kde prekročia Maasu, vojakov nechávajú pokojne pod paľbou nepriateľských diel. Prusi vyhrávajú vojnu pomaly už len chybami Francúzov, ktorí menia rozkazy a plány presunov častejšie ako ponožky. Podľa posledného príkazu sa majú vojaci presunúť k Sedanu a tam vyčkať rozhodujúcu bitku. Po ceste sa však o nich nikto nestará a na miesto dorazia polomŕtvi od hladu. Keď vojaci večer rozložia tábor vládne pesimistická nálada a žiadnemu z vojakov sa nechce do neľútostného boja z Prusmi, ktorý má nastať nasledujúci deň.

II.
Vojsko, domobrana, ale aj civilisti sa pripravujú na vojnu najlepšie ako vedia. 12.,1., a 7. zbor sú porozmiestňované do miestami popretŕhanej obrannej línie, oproti nepriateľským jednotkám. Civili sa opevňujú vo svojich obydliach a pomáhajú vojakom stavať obranné stanovištia v mestách a dedinkách na okolí. Toto všetko nepodstupujú z veľkého vlastenectva, ale hlavne zo strachu pred Prusmi, o ktorých krutosti a necitlivosti sa už šíria celé legendy. Boj začína už od skorého rána, keď začína paľba pruského delostrelectva, pričom to francúzske mu odpovedá len sporadicky a veľmi nepresne. Francúzske armádne zbory dostávajú príkaz rozostaviť sa do bojových pozícií a čakať na ďalšie rozkazy. Toto čakanie si však vďaka pruským granátom a guľkám začína vyberať svoju daň. Vojenské posádky spolu s niektorými obetavými obyvateľmi Bazileja a Balanu zatiaľ húževnato bránia svoje domovy pred prenikajúcimi pruskými jednotkami. Tie ale chladnokrvne plnia rozkazy a spolu so svojimi delostreleckými batériami začínajú na Francúzov vytvárať smrtiaci nápor. Francúzske vojsko sa síce preskupuje, aby zabránilo pruskému obkľúčeniu, ale bez pevného vedenia a s generálmi, ktorí sa striedajú na čele každú hodinu, to nemá žiaden zmysel. V Sedane, okolo ktorého je rozostavená francúzska armáda sa síce ešte nemusí bojovať so zbraňami, lekári a ošetrovatelia tu však so smrťou bojujú skalpelmi už celé hodiny aj napriek zriedkavým explóziám zatúlaných pruských granátov. Pruské zovretie je stále ničivejšie a francúzske vojsko sa pomaly zmieta v predsmrtných kŕčoch. Starému, bezmocnému cisárovi Napoleonovi III. tak zostáva jediná možnosť – ukončiť toto vraždenie a kapitulovať. Než však ku kapitulácii príde si vojnové šialenstvo vezme posledné dane, keď nepriateľ rozstrieľa francúzske oddiely na márne kúsky. Ustupujúci vojaci hľadajú úkryt pred smrťou všade kde to len ide – v lese, na opustených statkoch a nakoniec aj v samotnom Sedane , ktorý sa mal stať ich hrobom. A to z jednoduchého dôvodu – francúzski generáli sa zdráhajú podpísať tvrdé podmienky kapitulácie, aj keď im z nemeckej strany hrozí ostreľovanie mesta. Nakoniec sa na vojenskej rade predsa len zľutujú nad zúboženými ľuďmi a dohodli sa na podpise. Francúzski vojaci sa tak dostávajú do zajatia a Napoleon sa po dohode o zlepšení podmienok kapitulujúcej armády s nemeckým kráľom Vilémom utieka do vyhnanstva v Belgicku.

III.
Po boji sa musí francúzsky ľud spamätať – treba odviezť a pochovať padlých vojakov z bojových polí, vyčistiť mesto a okolitý vidiek od spúšte, ktorú tu zanechali jedni či druhí vojaci. Spolu s týmito očistnými prácami sa však už začína aj okrádanie mŕtvych, vykrádanie hrobov, razie na skrývajúcich sa vojakov, ale aj úsilie pozostalých po obetiach vojny nájsť ich a zaobstarať im slušný pohreb. Zajatí vojaci sa v tom čase presúvajú na Igeský polostrov, z ktorého Nemci spravili obrovské väzenie. V ňom sa vojakom vôbec nedostáva jedla a tak sa uchyľujú k pitiu petroleja z lámp, jedeniu surovej múky a mäsa zo zdochýnajúcich koní, ktoré varia vo vode z rieky v ktorej plávajú mŕtvoly. Nakoniec sa na „ostrove smrti“ nevyhnú ani vraždám pre jediné sústo potravy. Tretia časť románu v ďalších kapitolách rozpráva životné príbehy hlavných hrdinov, ktorými sú: Maurice Levasseur, Jean Macquart, Henrieta Weissová, Gilberta Delaherchová, Honoré Fouchard

Maurice Levasseur – mladý študent práva, ktorý sa dobrovoľne nechal naverbovať z potreby ospravedlniť svoje dlhy a nepríjemnosti, ktoré spôsobil rodine a uľaviť tak svojmu svedomiu. Bol pridelený k 7. zboru do 106. pluku pod velenie desiatnika Jeana Macquarta. Jean a Maurice sa najskôr neznášajú hlavne kvôli vedeniu útvaru, s ktorým sa Maurice nestotožňuje a Jeana považuje za nevzdelaného sedliaka. Na fronte si na seba po čase zvyknú, a keďže jeden druhému zachránia životy vytvorí sa medzi nimi silné priateľské puto.