Ján Otčenášek Rómeo, Júlia a tma

Ján Otčenášek v novele Romeo, Júlie a tma s dramatickou vyostrenosťou a jednoduchosťou spracúva motív rasovej perzekúcie, ktorá bola jedným z najtragickejších dôsledkov panstva fašizmu. Popri dvojici hlavných hrdinov vystupuje v nej fyzicky najsilnejší partner - tma. Tá zasahuje brutálne aj do najintímnejších chvíľ hlavnej dvojice a nedovaľuje im vychutnať čaro vzájomnej blízkosti a hĺbku vzájomných citov.
"Tak jsem si představoval posledné hodiny lidstva. Všude tma...! Musí být i světlo." alebo "Rozsvítil lampičku nad lůžkem a zděseně zhasil, když z odnaproti ozvaly se výkřiky: Zatemnit! Zhasnout světlo! Světlo! alebo "Seděla tak potmě, i když zatemnění bylo založeno, civěla očima do okna v poznání světlejšího než ebenová tma pokoje. Pozdeji okno stále světleji vystupovalo z tmy. Dnilo se slabunce, svět vystupoval z temnot jako z hlubokých vod, v nesmělém šerostínu se na pavlači komíhali lidské postavy, obrysy vystřižené z černého papíru a nalepené na šedavý."
Nemá tu iba symbolický význam dobového ovzdušia pod fašistickou nadvládou, ale je aj charakteristickým prírodným motývom pri stretnutiach Pavla a Ester.
Stretávajú sa večer v parku na lavičke. Ester je židovské dievča a toho dňa sa mala podľa predvolania dostaviť na transport do Terezína, no nešla tam. Sedela na lavičke a plakala. Zaujala okoloidúceho Pavla, ktorý si prisadol na lavičku. Dali sa do reči:
"I v komítavém světle, ktoré klouzlo po dívčí postavď proti němu, si stačil povšimnou, že na pomačkaném kabátku je prišitá jasně žlutá hvězda s černým nápisem vprostřed: JUDE."
Ester nevedela čo robiť a ani nemala kam ísť, tak ju Pavol vzal zo sebou. Ubytoval ju v malej kmôrke vedľa otcovej krajčírskej dielne. Sem ju chodil v noci navštevovať, nosieval jej jedlo, rozprávali sa spolu. Medzi mladými ľuďmi vnikala láska, lenže Esterin úkryt nezostal dlho utajený. Pavol ju chcel odviesť na vidiek a počkať, kým skončí vojna.
"Ja vím všechno, slyšíš? - všechno .. i to, že tě zastřelí, když mě tu najdou, i tvého tátu a mámu, všechnz. Chce se mi křičet strachem.. nad sebou.. Ale to se nesmí stát..."
Tma bola bezpečná, ale svetlo skorého rána, s ktorým sa stretáva Ester pri svojom úteku na ulicu plnú vojakov, prináša jej smrť. Tma a svetlo sa vracajú viackrát ako ústredný motív vzájomne sa vylučujúcich javov. Symbolické svetlo, humanita, sloboda, láska sa neznášajú so symbolickou tmou protektorátneho dňa. Svet sa vyšinul zo svojej obežnej dráhy a rozum nepomôže.
"Jak dál? Cesta už není.

Ztratila se před chodidly. Jako by po dnech zbytečného hledání došel až tam, kde končí obzor. Ale ty musíš žít, slyšíš hlas. Odkud přichádzí?"
Túto povinnosť žiť mu zanechala ako odkaz Ester. A takto, ako varovný výkrik, hrôza a výstraha zároveň vyznieva celok novely Romeo, Júlie a tma.