Július Barč - Ivan Človek, ktorého zbili...

1. obraz
Juan – 50. ročný sudca. Nežije v tomto svete a nevidí život, aký je. Vytvoril si svet, v ktorom niet nepotrestaných neprávostí, niet neodsúdeného hriechu. Jediná panujúca sila je čistá spravodlivosť, ktorá riadi život i jeho. Medzi ním a jeho ženou je obrovská priepasť, rozdeľujúca tie dva svety. Často ho do domu chodí navštevovať jeho dobrý priateľ – spisovateľ Mário – tiež asi 50. ročný. Vidí život, aký je, považuje za svoju povinnosť dať do jeho služieb svoje umenie a nevšedné nadanie. Raz Juanovi povedal, že nekonal správne v prípade istého Vincenta Spaghettiho , ktorého zavrel. Na ulici ho zbili dvaja strážnici, vraj, že sa zúčastnil zakázaného zhromaždenia protištátnej politickej strany. Bol to Mariov kamarát a preto vie, že tam bol iba ako divák, náhodný okoloidúci. Juan pravdaže neverí, že by sa súd – spravodlivosť mohli zmýliť. Vraví, že je to lož. Po tomto rozhovore a po zmene témy sa rozchádzajú v dobrom.

2. obraz
O dva dni neskôr si Juan zavolá do svojej kancelárie Maria a Benedetta – priateľa redaktora. Oznámi im, že sa mu stalo to isté – že ho zbili. Utekali za ním dvaja strážnici, boli rozzúrení a keď nemal doklady, zbili ho a ušli. Ten sa tiež konalo zakázané politické zhromaždenie. Tí mu radia, aby to nechal tak. Tak to bude najlepšie. Avšak Juan, ktorý celý život zastupoval spravodlivosť, zistil, že stále luhal a u to nechce nechať tak. Prosí ich, aby mu pomohli, aby napísali a vydali o ňom článok v zajtrajších novinách.
JUAN: Vieš dobre, že moderný pedagóg nevychováva palicou. Palicou môžeš získať iba poslušnosť, ale nie srdce. A demokratický štát? Veď jeho základy spočívajú na srdciach občanov. S ich láskou stojí a ich nenávisťou padá. A tam, kde štát nedbá o srdcia svojich občanov, kde mu ide jen o poslušnosť a nič viac, a prostriedkami jeho výchovy sú palica, päsť a zauchá, ten sám vychováva k diktatúre a ani sa za to nehanbí. MARIO: Tu vlastne nie je ten strážnik vina. Ani ty nie si vinný preto, lebo si myslel, že hlásaš spravodlivosť, a hovoril si ľuďom, že existuje. Tu je na vine ten, kto dovoľuje takú prax.
JUAN: Tu je na vine režim. Cítil som, že tí strážnici majú v krvi vedomie svojej moci. Keby to boli robili po prvý raz, neboli by bývali presvedčení, že sa im nič nestane, lebo štát stojí vlastne za nimi a nik ich nemôže potrestať.
Jeho ďalšiemu priateľovi sa tiež nepáči, že to chce predostrieť verejnosti.
TOTTA: ...Veď to by bol váš vlastný ortieľ smrti. Nie, nie! Vyhoďte si to z hlavy.

Najlepšie je v takomto prípade mlčať...
Odmieta mu pomoc, ale Mario a Benedetto mu pomôžu.

3. obraz
O dva týždne neskôr má Juan zo života peklo. Celé mesto hovorí o tom, že ho zbili, čo pre nich znamená, že nemôže byť poriadnym človekom. Všetci tzv. „priatelia“ sa od neho odvrátili a tak isto jeho žena.
LUCIA: ...Myslíte, že ja sa cítim v nebi? Nazdávate sa, že je to taká radosť a slasť byť ženou „človeka, ktorého zbili“? Pravda, vám je to jedno...Ale ja to neznesiem. Ja neznesiem, aby celé mesto o mne rozprávalo, aby som všade, kde sa zjavím, stretávala výsmech, ironické poznámky a škodoradosť. Mňa to zničí...
Na večierok, ktorý usporiadala Lucia nepríde nikto. Všetci sa vyhovoria, že ich bolí hlava ap. Juan cíti, že je to nad jeho sily, avšak Mario a Benedetto mu prinášajú veľmi radostnú správu. Malý článoček v novinách o ňom, ktorý mu vrátil sebavedomie a silu. „..Každá veľká myšlienka stretla sa spočiatku s odporom a práve to musí posilniť Juana Cerozu v jeho spravodlivom a čistom zápase...“ V hre má dôležité miesto aj Inéz. Luciina priateľka, ktorá stojí pri Juanovi. Tajne ho miluje a obdivuje. Je to príliš hlboká, krásna duša. Na večierok príde len jeho dcéra so zaťom, no tí tiež chcú, aby s tým prestal.
JUANITA: ...Otec, otec. Však zastavíš tú hnusnú kampaň.. Otec! Maj ohľad na nás, nemôžeš nás zničiť Ide o našu budúcnosť. Znemožníš nás...
A Juan znovu upadá do beznádeje, avšak nechce zbabelo zutekať z toho, čo začal.
4. obraz
Na druhý deň ráno mu do kancelárie príde prezident súdu a prosí ho, aby s tým prestal. Neskoro. Pár minút pred tým mu sluha doniesol viac než 150 telegramov, v ktorých mu ľudia prejavujú sympatie. Keď prezident vidí, že neustúpi, žiada ho aby sa dal penzionovať. Prichádza k nemu aj minister a spolu sa nakoniec dohodnú. Juan žiada, aby mu vydali strážnikov, ktorí ho zbili a chce aby sám uznal, že taká prax existuje.
JUAN: Nepríjemné pre vás. Viem. Ale chcem ešte viac. Vrátiť verejnosti vieru v spravodlivosť. Ukázať, že vy sám považujete doterajšiu prax za nesprávnu a odsúdeniahodnú. Že už nebudete nad ňou zatvárať oči, ale sám budete pranierovať vinníkov, ktorí sa prehrešili proti spravodlivosti. A ak na otázku, čo ste dostali, odpoviete tým, že vydáte tých dvoch strážnikov, myslím, že vyhlásenie nápravy zmieri všetkých vašich protivníkov.
MINISTER: Pán sudca, nemali sta vy nikdy politické ambície? Celý váš boj svedčí o tom, že máte na to výborné schopnosti. A potom, ste skutočne úžasne populárny.
JUAN: Moja popularita, to je zároveň protest tisícov malých ľudí.

Ich súhlas s mojím bojom vidíte tu rozsypaný po zemi.
MINISTER: Myslím, že ako politik, vedeli by ste túto okolnosť výborne využiť.
P dohode:
JUAN: Ešte jednu otázku. I vy ste spokojný s výsledkom nášho vyjednávania?
MINISTER: Áno.
JUAN: Správne, pán minister. Viete, čo ma však prekvapilo?
MINISTER: Nuž...
JUAN: Že ste sa ani nepokúsili poprieť možnosť môjho prípadu...

5. obraz
O dva týždne sa koná oslava Juanovho víťazstva. Na večierok prišli zrazu všetci tí „priatelia“, ktorí sa pred dvoma týždňami vyhovorili na bolesť hlavy. Počas oslavy dostáva Juan list od človeka, ktorého zbili za podobných okolností ako jeho. Vtedy s meravou tvárou vstane a odmietne si pripiť.
JUAN: Nie páni! To je falošné!.. Takzvaným víťazstvom dospel som len k poznaniu, že u nás za daných okolností mohol som si vybojovať spravodlivosť len ja a niekoľko iných ľudí.. ktorí si ju svojou silou môžu kúpiť. Ostatní, chudobní, slabí, stoja iba pred výkladmi, pregĺgajú sliny a beznádejne sa na ňu dívajú.. myslíte, pán prezident, že ani jedného človeka nezbili po mojom víťazstve za podobných okolností? A že ktorýkoľvek z nich, keby sa opovážil otvoriť ústa, bol by zasa odsúdený?.. Za ten osudný výjav v parku ďakujem svojej fantázii. Chcel som sa dostať k pravde i za pomoci lži. Bola to osožná lož. Dostal som sa k nej.. Ale stopercentný dôkaz som dostal iba vtedy, keď sa na policajnom riaditeľstve dvaja strážnici priznali, že oni ma asi zbili. Bohvie, koľko podobných starých somárov v ten večer zbili...
A Vincenta Spaghettiho znovu odsúdili pre podobnú vec. „Priatelia“ urazení a nahnevaní odchádzajú z oslavy. Jeho žena s dcérou plačú. Juan chce byť sám a tak odchádzajú aj jeho priatelia Mario, Inéz a Benedetto. Ostáva sám a znovu má pred sebou boj, ktorý sa asi nedá vyhrať. Avšak zazvoní telefón. Vláda podala demisiu. Nová vláda ho chce za ministra spravodlivosti. Prijíma.