„Samota znamená pre mňa toľko, čo pre iných požehnanie v kostole. Je to pre mňa svetlo milosti. Nikdy nezatváram svoje dvere za sebou inak ako s vedomím, že vykonávam dobročinný skutok voči sebe samej. Uvedomujem si, že som si svoj byt zariadila ako hotelovú izbu. A pritom sa ani nepokúšam narušiť dojem, že tá, čo tú býva, tadiaľto len prechádza. Keď si to potrebujem vysvetliť sama pre seba, myslím na to, že rodina mojej matky, ale aj ona sama, boli nomádi. Ako ospravedlnenie je to chabé.“

Smilla sa narodila v Grónsku, kde žila jej matka ako lovkyňa a odkiaľ po jej smrti, odišla s otcom do Dánska. Treba pripomenúť, že Grónsko patrí vlastne tomuto maličkému poloostrovčeku. A podstatnej časti príbehu môžme sledovať myšlienky Smilly, ako porovnáva tieto dve veľmi rozdielne krajiny a pritom sú spoločné. Stratila už vlastnú identitu, cíti sa ale bližšie ku Grónsku, k snehu, ale na druhej stane sa bojí vody a rybolovu. Dánsko je jej odpudivé celou svojou byrokraciou, zákonmi a pravidlami, triednou klasifikáciou, ale nemôže si pomôcť.

Smilla zdedila po mame svoju spurnú a slobodomyseľnú povahu. Po jej smrti sa presťahovali s otcom do Dánska. Jej otec bol protikladom matky. Lekár, ktorý si svojou praxou a neklamnou presnosťou ruky pri operáciách zarobil na krásne živobytie. Prostredníctvom týchto protipólov sa človek dozvedá o živote v Dánsku a Grónsku a pomaly chápe Smillin zvláštny postoj k životu a prostrediu okolo nej.

Má jednu zvláštnu vlastnosť, vie dokonale čítať sneh. Cit slečny Smilly pre sneh je neomylný. Zo všetkých skupenstiev vody má Smilla najradšej to ľadové. Samotnú vodu ani tak rada nemá. Bojí sa jej. Ale ľad, ľad sa k nej prihovára jazykom, ktorému rozumie, ktorý jej prúdi v žilách.
Smilla je bytosť zložitá. Nezmierená. Hľadajúca miesto v živote. Záhadná, neosobná, citovo chladná, ale pomaly roztápajúca sa. Je vybavená silným pudom sebazáchovy a nikdy neviete, čo môžte od nej očakávať.
Je hrdá a hoci na prežitie potrebuje otcovu pomoc, zo vztýčenou hlavou bez ďalšej navyše myšlienky príjma jeho dary. Ich vzťah je na bode mrazu.

Oblečiem si kožuch. Vo dverách mi otec podá šek. Vie, že tento ropovod je jeho jediným spojivom s mojím životom. Dokonca aj o ten sa bojí, že ho stratil.
„Smilla,“ zakričí, „dúfam, že nechceš odcestovať?“
Medzi nami je trávnik pokrytý snehom. Pokojne by to mohol byť ľad.