Toto sú posledné slová Smillinho príbehu. Lenže kniha obsahuje aj niečo naviac. To čo z nej robí vysoko nadpriemerné čítanie, nie je len pútavá zápletka, ale jazyk spôsob písania, ktorý bol použitý. Svojim chaotickým vysvetľovaním a preskakovaním tém vôbec nenarušoval plynule čítanie. Smilla sa stala našou známou, srdcu blízkou osobou, ktorú ani nemožno ľutovať, pretože hoci nie vždy musíme chápať jej činy, ale vieme, z čoho jej konania sú také, aké sú.
Okrem toho, toto severské dielo nám dáva možnosť nahliadnuť do krajiny prostredníctvom opisov, nielen krajiny, ale aj do zákutí skutočného života v tejto krajine.
Kritika zhodnotila román Cit Slečny Smilly pre sneh (1992) ako vydarené skĺbenie strhujúceho trilerového príbehu s prvkami sci-fi, odohrávajúceho sa v nepredstaviteľne depresívnej atmosfére, a intelektuálnej náročnosti. Je veľkou ľadovou metaforou na život. Objavujú sa v ňom kryštáliky „protivenstiev“ o Grónčanoch a Dánoch. O rodičoch a deťoch. O milencoch a osamelých.

Menej známa je filmová verzia Hoegovho diela, v českom preklade vyšla pod názvom Stopy v snehu. V interview, ktoré autor knihy poskytol potom, čo videl sfilmovanú verziu, sa vyznáva aj zo spôsobu, ako Smillu stvoril. Bol to vraj jediný príbeh, ktorý napísal na základe sna, respektíve dvoch snov. Viac ako vizuálne sa v ňom teda Smilla zobúdzala ako hlas. Hoeg sa nepokúšal dať Smille podobu obrazovú, predovšetkým sa cítil byť očarený slovami (každopádne sa mu tak dokonale darí očariť čitateľa).

Záver

Tento román si získal ticho ale o to veľmi intenzívne srdcia všetkých tých, ktorý ho čítali. Príbeh je plný prekvapení a nečakaných zvratov, ktoré vám nedovolia knihu pustiť z rúk a príbeh slečny Smilly vám ostane v hlave ešte niekoľko mesiacov po prečítaní.