Biblia: Starý zákon

PREKLADY: Starý Zákon bol už v stredoveku preložený do gréčtiny, armejčiny, a sýrčiny. Z latinských prekladov je obzvlášť dôležitý Hieronymov preklad okolo roku 400 n. l.
Martin Luther preložil Bibliu do nemčiny. Najstarší staroslovienský preklad Biblie je od sv. Cyrila a sv. Metoda.
Kralická Biblia: 1579-1593
Svätá Biblia: prof. Jozef Roháčka vydaný v roku 1936
Biblia: nový slovenský autorizovaný preklad v roku 1979
Nová zmluva: prvý slovenský ekumenický preklad v roku 1995
Staršie preklady: Hallké vydanie
Prešporská biblia
Haseho: Nový Zákon
Biblia ani zďaleka ešte neodohrala svoju úlohu. Na svetovom trhu kníh si sústavne drží popredné miesto medzi všetkými knihami. A hoci je preložená do viac ako 1000 jazykov, stále pribúdajú nové preklady. Ale práve jej obsah jej dáva cenu, príťažlivosť i budúcnosť, v čom nemá konkurenta. Vie povzbudiť a vzpružiť vyčerpaného, potešiť zarmúteného a dať aj nádej. Má čo povedať jednotlivcovi ale aj spoločnosti. Kto berie život vážne, ten aj vážne siahne po posolstve uloženom pre nás v Biblii.

LITERÁRNY SMER: Orientálna hebrejská literatúra
Hebrejská literatúra je najmladšou z literatúr na Blízkom východe. Na rozdiel od ostatnej starovekej orientálnej literatúry, ktorá bola po tisícročia zasypaná pod troskami miest a až v 19. storočí sa ju vedcom podarilo rozlúštiť, zachovala sa stará hebrejská literatúra nepretržitým podaním. Najznámejšie a najvýznamnejšie dielo hebrejskej literatúry je Biblia. Vznikala v rokoch 1600 až 200 p.n.l.. O jej šírenie sa zaslúžila židovská náboženská pospolitosť.

KOMPOZÍCIA:

Biblia sa delí na dve časti:
I . Starý zákon
II. Nový zákon
Obidve časti sa delia na knihy historické - ktoré hovoria o histórii ľudu a celého sveta, poučné- hovoria o tom, ako by mali ľudia správne kresťansky žiť a prorocké- prostredníctvom prorokov, ktorých ruky pri písaní boli vedené Bohom, nám tlmočia jeho vôľu a posolstvá.

I. Starý zákon
(Stará zmluva) – svätá kniha židovského náboženstva predstavuje 46 kníh trojakého druhu:

A) historické (dejepisné) knihy – päť kníh Mojžišových = PENTATEUCH = TÓRA : Kniha Genezis, Kniha Exodus, Kniha Levitikus, Kniha Numeri, Kniha Deuteronómium. Ďalšie historické knihy: Kniha Jozue, Kniha Sudcov, Kniha Rút, Prvá kniha Samuelova, Druhá kniha Samuelova, Prvá kniha kráľov, Druhá kniha kráľov, Prvá kniha kroník, Druhá kniha kroník, Kniha Ezdrášova, Kniha Nehemiášova, Kniha Tobiáš, Kniha Judita, Kniha Ester, Prvá kniha Machabejcov, Druhá kniha Machabejcov

B) poučné (vyučujúce) a básnické knihy – Kniha Jób, Kniha Žalmov, Kniha prísloví, Kniha Kazateľ, Pieseň piesní, Kniha Múdrosti, Kniha Sirachovcova
C) prorocké knihy – Kniha Izaiáša, Kniha Jeremiáša, Kniha Náreky, Kniha Barucha, Kniha Ezechiela, Kniha Daniela, Kniha Ozeáša, Kniha Joela, Kniha Ámosa, Kniha Abdiáša, Kniha Jonáša, Kniha Micheáša, Kniha Nahuma, Kniha Habakula, Kniha Sofoniáša, Kniha Aggea, Kniha Zachariáša, Kniha Malachiáša

DELENIE BIBLIE PODĽA PÔVODU:

I. Kanonické – sú to knihy božského pôvodu, ktoré obsahujú Božie slovo, a preto sa označujú ako kánon, čo je súhrn biblických textov uznaných cirkvou.

II. Apokryfické – sú to knihy Biblie, ktoré sú menej známe, pretože sa v Bibliách väčšinou neuvádzajú, ale sú vydávané osobitne ako apokryfy. Apokryfické knihy sú vytvorené ľudskou rukou, a preto neobsahujú čisté Božie slovo, z čoho vyplýva, že nemajú takú hodnotu ako kanonické knihy, a preto ich cirkev nezahrňuje do kánonu pôvodných biblických textov. (apokryf - je dielo pochybného autorstva, pochybnej hodnovernosti).

CHARAKTERISTIKA:

Biblia je najrozšírenejšie svetové literárne dielo s prvotne náboženským obsahom, ktoré podáva súhrn starovekého myslenia o svete a postavení človeka v ňom. Biblia sa od dôb svojho vzniku stala historickým literárnym prameňom. Celá Biblia je viazaná ako celok, ako jedna kniha, ale v skutočnosti je zložená zo 73 kníh, označovaných ako spisy => Biblia je zbierka niekoľko desiatok samostatných spisov, z ktorých každý je jedinečný a všetky sú formálne aj obsahovo odlišné. Všetky knihy boli napísané v rozpätí asi tisícpäťsto rokov viac ako štyridsiatimi ľuďmi veľmi rôzneho pôvodu a kultúry. Najúžasnejšou charakteristikou tejto knihy je jej jednotnosť a odkaz. Napriek tomu obrovskému časovému rozpätiu a množstvu jej pisateľov si nikdy neodporuje. Práve pre tento svoj mimoriadny pôvod si Biblia získala jedinečné miesto vo svetovej literatúre a dostala označenie ako „Kniha kníh“. Skutočnými autormi biblických spisov boli ľudia vedení Duchom Svätým a ktorí boli Bohom vyvolení, aby napísali všetko, čo svedčí o jeho existencii. Každý autor určitého spisu bol len človekom, ktorý pri písaní využíval svoje vedomosti a skúsenosti. Bol ovplyvnený priestorom a časom, v ktorom žil. A preto jeho jazyk a štýl si zachovávajú originalitu obsahu i formy. Biblia je Bohom vdýchnutá kniha, pretože štyridsať mužov využilo svoje perá na to, aby ju napísali, ale odkaz nevzišiel z ich vlastných myslí. Biblia odpovedá na všetky veľké otázky, nad ktorými ľudia kedy premýšľali, ako napríklad: Odkiaľ som prišiel?, Kam pôjdem?, Prečo som tu? Odpovedá aj na najväčšiu otázku všetkých čias: Čo mám robiť, aby som bol spasený zo svojich hriechov?
OBSAH DIELA:

Starý zákon je kanonické dielo židovského náboženstva tvorené knihami napísanými v hebrejčine, sčasti v armejčine. Jadrom Biblie je Päť kníh Mojžišových, po hebrejsky Tóra, po grécky Pentateuch. Starý zákon bol usporiadaný do kánonu koncom 1. storočia n.l.. Zaznamenáva dejiny ľudstva od jeho počiatku, príbeh o stvorení sveta Bohom, vrátane muža a ženy, dejiny Izraelského národa. Píše sa tu o rajskej záhrade Eden, kde mal človek možnosť žiť v úplnej harmónii s Bohom aj s prírodou. Človek však zlyhal a zhrešil proti Bohu tým, že jedol zo zakázaného ovocia. Starý zákon potom zaznamenáva, ako Boh spustil plán, ako priviesť strateného človeka naspäť k spaseniu a do konečnej rajskej záhrady, ktorou je nebo. Zvolil si Abraháma, muža, ktorý zasvätil svoj život nasledovaniu Boha. Abrahám sa mal stať tým, skrze ktorého prinesie na tento svet Krista, Mesiáša, aby sa stal naším Spasiteľom. Boh dal na istý čas Abrahámovým potomkom osobitný zákon, ktorý ich mal oddeliť od ostatných národov, ktoré žili navôkol. Takto mohol Boh ochraňovať Abrahámove potomstvo. Základnou časťou Starého zákona bolo desatoro prikázaní. Zvyšná časť starého zákona hovorí o pádoch človeka a o trestoch Božích. Miestami hovorí o poslušnosti človeka a o božích požehnaniach, ktoré vzišli z vernosti. Na konci Starého zákona nájdeme prísľuby o príchode Spasiteľa i toho, ktorý mal prísť pred ním, aby mu pripravil cestu.

JEDNOTLIVÉ ČASTI BIBLIE:

Genezis je grécko-latinský názov prvej knihy Pentateuchu. Toto je kniha pôvodu neba a zeme. V hebrejskej Biblii sa nazýva podľa prvých slov knihy Berešít = Na počiatku, lebo opisuje začiatky stvoriteľského diela (stvorenie sveta a prvého človeka) a začiatky vyvoleného Božieho ľudu (rozprávanie o patriarchoch). Štruktúra knihy je dosť jednotná. Čo do vonkajšej formy je materiál knihy usporiadaný do desiatich télodót = pôvod, pokolenie, potomstvo, rodopis, z ktorých päť poukazuje na negatívnu stránku a skazonosný vplyv Adamových synov a päť na pozitívne vlastnosti a spásonosné poslanie Izraelových synov. Po opise pôvodu neba a zeme hovorí o zemskom raji Edene, o Adamovom vyvolení a o jeho neposlušnosti voči Božiemu zákonu zneužitím života a moci. Rodopisu spravodlivého Noema, v ktorom sa cez potopu zachránilo ľudské pokolenie pred záhubou, zodpovedá rodopis Abrahámovho syna Izáka, v ktorom budú požehnané všetky budúce ľudské pokolenia. Podľa obsahu možno Genezis rozdeliť takto:

I. Predhistória – 1.) stvorenie sveta a človeka, 2.) začiatky ľudstva a prvý hriech, 3.) Kainovi a Setoví potomkovia, 4.) Potopa a Noe, 5.) Od Noema po Abraháma.
II. Obdobie patriarchov – 1.) Abrahám, 2.) Izák, 3.) Jakub, 4.) Jakubovi synovia: Júda a Jozef.
V prvých jedenástich hlavách Genézy sú spracované staré tradície Izraela a okolitých národov starovekého Blízkeho východu o prehistórii ľudstva a o predhistórii vyvoleného národa. Inšpirovaní pisatelia, ktorý zostavili a zredigovali rozprávania prvých hláv Genézy, prepracovali jestvujúce literárne pramene v duchu a vo funkcií tradícií svojho ľudu. Preto sa biblický opis stvorenia a potopy podstatne líši od podobných udalostí v staroorientálnych náboženských tradíciách. Podľa Biblie jedine Boh existuje pred akýmkoľvek iným bytím a stvoril, čiže z ničoho vytvoril všetko, čo jestvuje na zemi a vo vesmíre. V prvej časti Genézy sa opisujú počiatky ľudského pokolenia a vyvoleného národa. Na konkrétnych osobách sa tu ukazuje, ako Boh povolal ľudí k spáse, ako ľudia Božiu ponuku spásy odmietli, a tak sa čím ďalej tým viac rútili do záhuby. I keď sa Genezis zaraďuje medzi historické knihy Starého zákona, alebo sa považuje za ich úvod, ona nie je dejepisom v modernom zmysle slova, ale prvou fázou dejín spásy. Nejde tu teda o historické, ale o eminentne náboženské dielo. Boh, ktorý inšpiroval autorov knihy Genezis, nechcel nám podať v presných detailoch informáciu o vzniku sveta a človeka, ani nás nechcel poučiť o exaktnom priebehu histórie patriarchov. Boh chcel opísanými udalosťami v prvom rade poukázať na svoju ponuku spásy a ako nezodpovedne na ňu zareagoval človek. Tým chcel jasne ukázať, že sa rozhodol aj pre hriešnikov, aby boli nositeľmi a prostredníkmi požehnania a spásy.

Kniha Genezis je bohatá na témy a predobrazy, ktoré sa opakujú aj v iných textoch Biblie a ktoré sa stali predmetom neskorších úvah tak židovskej, ako aj kresťanskej tradície. Kniha sa začína rozprávaním o stvorení sveta, ktoré ospevujú žalmy a spomína ho Izaiášovo proroctvo. Adamovo správanie v záhrade Eden sa v Pavlových listoch porovnáva s úlohou Krista. Ďalšími predobrazmi Ježiša Krista sú Ábel, Izák a Melchizedech. Potopa sveta sa v Novom zákone stáva predobrazom kresťanského krstu. Bohatstvo biblických tém a postáv, ktoré pred nami defilujú v prvej knihe Biblie, je dôvodom, pre ktorý sa veriaci všetkých čias k nej ustavične vracajú, aby sa opätovne presvedčili o dobrote, milosrdenstve a láske Boha voči ľuďom, ktorý aj v dnešných časoch všetko riadi len na dobré, pre šťastie a pre spásu človeka.
Exodus je grécko-latinský názov druhej knihy Pentateuchu, po slovensky východ, odchod, lebo ústrednou témou spisu je opis odchodu a vyslobodenia Izraelitov z Egypta pod vedením Mojžiša. Kniha Exodus sa často označuje názvom Evanjelium Starého zákona, lebo ako evanjelium aj Exodus ohlasuje dobrú zvesť a spásnom Božom zásahu v prospech trpiaceho ľudu, aby ho vyslobodil a urobil z neho svätý národ. Kniha Exodus sa delí na:
I. Historická časť:
A) Izraeliti v Egypte:
1. Jakubovi potomkovia a ich utláčania
2. Mojžišova mladosť a jeho útek
3. Mojžišovo povolanie a návrat do Egypta
4. Prvé neúspešné rokovanie s faraónom
5. Druhé rokovanie s faraónom, egyptské rany.
B) Východ z Egypta:
1. Zákon o prvorodených
2. Prechod cez Červené more a Mojžišova víťazná pieseň
3. Cesta od Červeného mora k vrchu Sinaj
II. Uzavretie zmluvy a vyhlásenie zákonov na Sinaji:
A) Uzavretie Sinajskej zmluvy:
1. Božia ponuka zmluvy
2. Desatoro prikázaní a zákon o oltári
3.Kniha zmluvy
4. Uzavretie zmluvy
B) Bohoslužobné ustanovenia a nariadenia
C) Odpad ľudu a obnovenie zákona
D) Vykonanie bohoslužobných nariadení
Vyslobodenie z Egypta bol epochálny zvrat, keď Izrael začal existovať ako osobitný národ. Exodus bol pre Izrael výnimočným obdobím, v ktorom vlastnou skúsenosťou nadobudol poznanie o pravom Bohu, o jeho priamych zásahoch do dejín izraelského národa a o jeho dobrote a láske k nemu. Ale všetky tieto životné skúšky a ťažkosti slúžili postupnému dozrievaniu Izraela vo viere v Boha. Izrael pochopil, že Boh zasiahol do jeho dejín, že vypočul náreky ľudu počas útlaku v Egypte, že dokázal zlomiť odpor Egypťaňov a vyslobodiť ho z otroctva.

Levitikus je grécko-latinský názov tretej knihy Pentateuchu. Je odvodený z toho, že sa v nej uvádzajú predpisy o bohoslužbe a kňazoch z kmeňa Léviho, vyvoleného pre bohoslužbu. Levitikus je zbierka starších i novších zákonov a predpisov. Mnohé z nich pochádzajú ešte z čias putovania Izraelitov na púšti a zachovali s v tradícii a praxi kňazov. Kniha je však dielom viacerých redaktorov, ktorí v priebehu stáročí prispôsobovali zákony, liturgické obrady a sviatky okolnostiam a potrebám času. Knihu možno rozdeliť na tieto časti:
I. Tóra obiet: zákona o obetách a obradoch pri nich
A) Zákony o obetách pre ľud
B) Zákony o obetách pre kňazov
II. Zákony o ustanovení kňazov
III. Tóra čistoty: predpisy o zákonnej (levitskej) čistote
IV. Rituál výročného Dňa zmierení
V. Kódex (tóra) svätosti: zákon o svätosti
VI. Dodatok: predpisy o sľuboch a desiatkoch

Numeri je latinský názov štvrtej knihy Pentateuchu, ktorý dostala preto, že sa v nej dvakrát spomína sčítanie Izraelitov. V hebrejskej Biblii sa táto kniha nazýva Bernidbar, lebo podáva veľmi živý opis udalostí z putovania Izraelitov po púšti od vrchu Sinaj až po hranice zasľúbenej zeme. Kniha Numeri pokračuje v opise udalostí na ceste Izraelitov z egyptského otroctva na slobodu, ktorý sa začal v Knihe Exodus a prerušila ho Kniha Levitikus. Podáva informácie o organizácii vyvoleného ľudu a jeho výchove k samo-statnému náboženskému a občianskemu životu. Poukazuje na spasiteľné skutky a zásahy, ktoré vykonal Boh prostredníctvom Mojžiša v počiatočných dejinách Izraela, ale aj na zúfalý zápas ľudu s ťažkosťami života na púšti. Tento tvrdý životný zápas často viedol k vzbure proti Mojžišovi a proti samému Bohu. Kniha Numeri opisuje Boží ľud v jeho plnej ľudskej realite, teda s prejavmi jeho dôvery i nevery, hrdinstva i slabosti, šľachetnosti i zloby. Štruktúra spisu je vymedzená zemepisným rámcom opísaných udalostí, ktoré sa odohrali počas putovania Izraelitov na púšti. Sinaj, Kádeš a Moabské stepi sú tri hlavné míľniky na tejto ceste. Kniha sa delí na:
I. Príprava na odchod spod vrchu Sinaj:
A) Sčítanie a organizácia ľudu
B) Čistota tábora a ľudu
C) Kultová príprava na odchod od vrchu Sinaj
II. Cesta od vrchu Sinaj k Jordánu:
A) Príhody počas cesty po púšti
1. Odchod od vrchu Sinaj
2. Vzbura ľudu v Tabere, Mojžiš a sedemdesiat starších
3. Áron a Mária sa priečia Mojžišovi
4. Výskumná cesta vyzvedačov do Kanaánu
5. Nová vzbura ľudu
B) Rôzne kultovorituálne ustanovenia
C) Cesta do Kádeša až k Moabským stepiam
III. Udalosti na Moabských stepiach
A) Modloslužba Izraelitov
Ústrednou témou knihy je pojem Izraelská pospolitosť na pochode do zasľúbenej zeme. Je to pospolitosť, ktorá pochádza od patriarchov a ktorá – vyslobodená z egyptského otroctva – uzavrela zmluvu so svojím Bohom na Sinaji a dostala od neho zákony, ktoré mali od toho času riadiť celú jej existenciu.
Deuteronómium je grécko-latinský názov piatej knihy Pentateuchu. Kniha sa predstavuje ako zbierka rečí, v ktorých Mojžiš na konci putovania Izraelitov po púšti a pred ich vstupom do zasľúbenej zeme pripomínal ľudu Božie nariadenia a zákony. Dnešná forma spisu je výsledkom dlhého a komplikovaného redakčného procesu. Túto knihu možno pokladať za jednu z prvých teologických syntéz v Izraeli. Knihu Deuteronómium možno rozdeliť na tieto časti:
I. Prvá Mojžišova reč
II. Druhá Mojžišova reč – prvá časť
III. Deuteronomický kódex
IV. Druhá Mojžišova reč – druhá časť
V. Tretia Mojžišova reč
VI. Mojžišov koniec
VII. Mojžišova smrť

Kniha Jozue je starozákonný spis nazvaný podľa Jozueho, ktorý sa po Mojžišovej smrti stal vodcom Izraela.
Rozdelenie knihy:
I. Obsadenie Kanaánu
II. Rozdelenie Kanaánu

Kniha Sudcov je predovšetkým dielo, ktoré vzniklo z Izraelovej viery. Už najstaršie texty tohto spisu, ako je „Debórina pieseň“, vedú k presvedčeniu: Izraelov Boh je oporou svojho ľudu v ťažkých chvíľach jeho existencie. Táto náboženská skúsenosť sa v Knihe potvrdzuje tým, že sa výrazne poukazuje na slabosť Izraela. Rozprávania v Knihe sudcov majú pragmaticko-náboženskú funkciu, čiže ilustrujú základný pojem Božej spravodlivosti v súvislosti s hriechom neverného izraelského ľudu. Národy, ktoré sa v Knihe sudcov postupne spomínajú ako nepriatelia a utláčatelia Izraela, sú: Edomčania, Moabčania, Kanaánčania, Midiánčania [Madiánčania], Amalekiti, Ammončania [Amončania] a Filištínci.
Kniha Rút
Ak je správne predpokladať, že udalosti opísané v Knihe Rút sa podávajú na základe ústnej alebo písomnej tradície z predexilového obdobia, pozorné štúdium spisu privádza k záveru, že jeho literárny druh sa v mnohom podobá vidieckej idyle alebo modernému románu. Autor Knihy majstrovsky rozvádza dej, ktorý sa odohráva na vidieku v čase žatvy a v prostredí, kde sú vo veľkej úcte typické rodinné čnosti. Zdôrazňuje sa, že Boh bohato odmieňa veľkodušnosť, synovskú oddanosť a lásku; všade sa vidí zásah Božej prozreteľnosti. Z literárneho hľadiska je knižočka i napriek jednoduchosti opisovaného deja opravdivým umeleckým dielom.

Kniha kráľov: v Knihe kráľov sa správy o kráľoch podávajú vo forme súhrnných životopisov v chronologickom poradí a údaje sa uvádzajú podľa vopred stanovenej schémy. Cieľom týchto spisov je náboženská úvaha o dejinách monarchie a kritický úsudok o kráľoch vo svetle monoteistickej viery a teológie zmluvy. Boh požehnáva a chráni izraelský a júdsky národ, ak jeho králi s ľudom zavrhujú modlárstvo a pohanské kultové miesta, ak sú verní zmluve s Jahvem, ak počúvajú posolstvo prorokov a konajú bohoslužby iba v jeruzalemskom chráme. V prípade nevery a odpadu od monoteizmu ich Boh tresce rôznymi pohromami a vojenskými porážkami. Rozdelenie knihy kráľov:
I. Prvá kniha kráľov:
1. Koniec Dávidovej vlády, Šalamún kráľom
2. Dejiny Izraelského a Judského kráľovstva – prvá časť

II. Druhá Kniha kráľov:
1. Dejiny Izraelského a Judského kráľovstva – druhá časť
2. Dejiny Judského kráľovstva až po babylonské zajatie
Kniha Jób sa usiluje riešiť záhadnú otázku, prečo trpí spravodlivý človek a ako sa má voči dobrému a svätému Bohu správať človek postihnutý telesným alebo duševným utrpením, chorobou, nešťastím a pod. Táto téma sa v Knihe rozoberá umeleckým spôsobom vo forme dialógov trpiaceho Jóba s jeho tromi priateľmi Elífazom, Bildadom a Sófarom o záhade utrpenia a o príčinách všetkého zla, ktoré Jóba stihlo. Podľa názoru starého semitského sveta, ktorého predstaviteľmi sú Jóbovi priatelia, utrpenie a nešťastie sú vždy trestom za hriechy. Proti tomuto vtedy všeobecnému presvedčeniu sa Jób vzpiera a vyhlasuje, že nie je hriešny, takže jeho nešťastie nemožno vysvetliť na základe tézy, že utrpenie je trestom za hriechy. Vo svojej sebaobrane sa Jób búri a stavia sa dokonca aj proti samému Bohu

Pieseň piesní – za jej autora sa pokladá izraelský kráľ Šalamún. Táto veľpieseň má v Biblii miesto ako dielo, ktoré bolo napísané, aby ospievalo a vyzdvihlo prirodzenú lásku muža k žene a ženy k mužovi. Či už ide o zbierku samostatných básní, alebo o jednotné ucelené dielo, bezpochyby patrí do lyrického druhu literárnej tvorby. Ako také „neučí“, čiže nepodáva osobitnú „náuku“, ale je skôr umeleckým spracovaním určitého duševného stavu a citu srdca. Témou tohto spisu je vzájomná láska dvoch mladých ľudí, ktorí vrúcne túžia po manželstve.

VLASTNÝ NÁZOR:
Táto kniha ma veľmi zaujíma. Často sa k nej vraciam a prečítam si nejakú kapitolu. Starý zákon má mnoho podobenstiev a príbehov, ktoré sú myslené obrazne a prenesene, stretneme sa tu s mnohými rozprávkovými motívmi => v Starom zákone je veľa zázrakov, neskutočného, nadprirodzeného. Z kristologického hľadiska sa v Starom zákone predpokladá príchod Ježiša Krista, jeho učenie a pôsobenie. Starozákonné príbehy sú popretkávané zostúpeniami Boha a iných nadprirodzených bytostí (anjeli...) medzi ľudí. Z hľadiska estetickej a umeleckej funkcie má Starý zákon väčšiu literárnu hodnotu, čo vyplýva z jeho rozsiahlosti, pretože opisuje historicky dlhšiu dobu ako Nový zákon, z prítomnosti veľkého počtu konfliktov a napätia. Starý zákon obsahuje oveľa väčší počet postáv ako Nový zákon. Starý zákon vždy bol a je posvätnou knihou židovského náboženstva. Stal sa základným náboženským prameňom židovstva, kresťanstva a čiastočne ovplyvnil aj islam. Jeho motívy inšpirovali najmä európsku literatúru. Na texty starého zákona nadväzujú starozákonné apokryfy = knihy, ktoré neboli prijaté do kánonu a voľné pseudoepigrafy = spisy prispôsobované rôznym biblickým osobám, predkresťanské a ranokresťanské spisy vydávané pod nepravým menom.
Odporúčal by som každému aby si túto knihu prečítal, lebo vie dať odpoveď na rôzne otázky.