Holden prichádza do rodného New Yorku - nechce ísť priamo domov a povedať rodičom, že ho opäť vyhodili zo školy, tak sa ubytuje v hoteli a fláka sa po baroch. Stretáva množstvo osudom poznačených ľudí a je svedkom všetkých možných druhov ľudskej hlúposti a zvrhlosti. Nevrlý taxikár, ľudia, ktorí sa smejú scénam, ktoré nie sú vtipné, tlieskajú len preto, že údajne hrá klavírny virtuóz, bývalá bratova priateľka, ktorú nadchýna, že D.B. býva a tvorí v Hollywoode, hoci nikdy neprečítala ani jednu jeho poviedku, pasák, ktorý mu ponúka vo výťahu prostitútku, hoci ešte ani nie je plnoletý.

Pozve do kina bývalú priateľku Sally, proti ktorej má tiež výhrady, no páči sa mu a je hrozne osamelý – počas rande jej navrhne, aby spolu ušli ďaleko od ľudí, do hôr, no Sally jeho nápad zavrhne. Nešťastný Holden sa opije a rozhodne sa navštíviť svoju malú sestričku. Rodičia našťastie nie sú doma. Phoebe opäť brata prekvapí svojou všímavosťou a bystrým úsudkom, dokonca mu požičia peniaze, ktoré dostala na Vianoce, čo ho dojme. Phoebe mu vyčíta, že opäť vyletel zo školy, že nemá o nič záujem ... Po nepríjemnom zážitku s profesorom Antolinim, ktorý ho uchýlil na noc, sa Holden odhodlá na cestu stopom na západ... (157) Navštívi v škole Phoebe, aby jej vrátil požičané peniaze a rozlúčil sa. No ona neoblomne trvá na tom, že odíde s ním a nakoniec Holden predsa len ostane.
Celým dielom sa tiahne motív kačíc na zamrznutom jazere, nad osudom ktorých sa Holden neustále zamýšľa – opakovaním dostáva problém kačičiek na zamrznutom jazere a ich záchrany hodnotu symbolu.

A kto chytá v žite? Názov je odvodený od pesničky „Keď raz človek niekde v žite chytí človeka“, ktorú si spieval neznámy chlapec – ide v skutočnosti o báseň Roberta Bornsa „Keď človek niekde v žite stretne človeka“, čo mu prezradí malá Phoebe ... (137)
V deťoch Holden videl čistotu a úprimnosť – ich sa oplatí chrániť: nie sú skazené dobou. A žitné pole je symbolom Ameriky v minulosti, kým ju neznečistili továrne a honba za majetkom.

Holdenove úvahy a konanie predstavujú revoltu americkej mládeže, ktorá sa snažila prekonať zaužívané konvencie. Autor to deklaruje aj výberom jazykových prostriedkov – reč hlavnej postavy je živá, humorná, s množstvom slangových, ba až vulgárnych výrazov. Čierny humor, žiadne zdĺhavé opisy.
V závere Holden prekonáva psychickú krízu, hoci stále nevie, čo podnikne so svojím životom, pamätá však na slová profesora Antoliho: „Známkou nezrelého človeka je, že chce za niečo vznešené umrieť, kým známkou zrelého človeka je, že chce pre niečo pokorne žiť – a ty sa musíš rozhodnúť, ktorou cestou chceš ísť – a potom na ňu ihneď vykročiť – nemôžeš si dovoliť stratiť ani minútu. Ty rozhodne nie...“