Poviedka Skaliny sa svojou tematikou zaraďuje k mnohým prozaickým i dramatickým dielam, ktoré vznikali po druhej svetovej vojne. Život ľudí na dedine na začiatku päťdesiatych rokov bol silne poznačený úsilím vtedajšieho štátneho systému skolektivizovať a združstevniť dedinu. Najskôr ľudí presviedčali, potom používali násilie. Mnoho gazdov a sedliakov, ktorí vlastnili polia a dobytok pocelé desťročia, alebo tí, ktorí sa dostali k pôde po vojne, nedôverovali novým metódam, ktoré sa zavádzali. Ťažko sa vzdávali majetkov, ktoré sa dedili z pokolenia na pokolenie a pre ktoré sa ľudia sobášili, nenávideli a súdili. Mnohí spisovatelia sa snažili toto búrlivé obdobie zachytiť vo svojej literárnej tvorbe. Jedni viac, iní menej úspešne.
Spisovateľ sa vo svojich poviedkach tiež pokúsil zmocniť najsúčasnejších a najaktuálnejších problémov doby. Videl ľudí, najmä dedinských, keď sa rozhodovali porušiť tradičnú nemennosť svojho života i názorov. Pokúsil sa, a vcelku úspešne, vykresliť svoje postavy nielen zovňajskovo, ale aj zo psychickej stránky, vo vzťahoch k iným ľuďom a v bežnej morálke každodenného života.
1
Hlavnou postavou je bohatý gazda Jano Kompan. Jediným zmyslom jeho života je majetok, pôda a robota na nej. Pre majetok si nevšíma iných ľudí, ani svojich najbližších. Všetko a každého posudzuje len podľa vzťahu k majetku, pomaly ničí seba, svoju ženu i dcéru. Kruto zaplatí za poznanie, že to všetko bolo zbytočné.
Na Skaliny prichádza Janov priateľ z detstva, Jano Michaľa. Prišiel, ako už niekoľkokrát, aby ho znova nahováral do družstva. Jano ho však tvrdo a nevyberaným spôsbom odmieta.
"Všetko sa mení...! povedal Michaľa, znovu sa začínajúc búriť proti kmotrovej tvrdohlavej pýche."
"Zem sa nemení...! Nezmení sa - na tú sa môžeš spoľahnúť..."
"Zem nei je všetko: človek je prednejší..."
Michaľa sa snažil Kompana presvedčiť, že všetko sa zmenilo. No keď sa rozhliadol okolo seba, musel priznať, že u Kompana sa nezmenilo vôbec nič. Žije si po svojom i so ženou a s dcérou, všetko majú. Ibaže robia všetci traja ako mulice. Videl to aj na Kompanovej žene. Vyzerala ako starena, bez zubov, strhaná, zrobená, ohnutá vo dve polovice. Na odchode sa ešte spýtal na ich dcéru Uľku. Bola chorá a on ju mal rád. Kompan však iba mávol rukou a povedal, že horšie.
2
Jano Kompan mal len jedinú vieru: vieru v zem.