Aj Boh, aj náboženstvo boli súčasťou tejto viery, ako je vedľajšie súčastou hlavného: mali miesto u Jana len potiaľ, pokiaľ súviseli so zemou, s úrodou, pokiaľ, ako si myslel, ovládali prírodu. Modlil sa k Bohu za úrodu, ale vedel, že hlavná je pritom zem, ďakoval Bohu za úrodu, ale to ďakoval zemi, ktorú, on Kompan, stvoril, dobyl, láskavo obrobil.
Život ho naučil tejto jedinej viere.
Po prvej svetovej vojne sa Jano Kompan vrátil z frontu veľmi neskoro. Už ho ani nečakali. Najmä jeho starší brať Ďuro, ktorý sa vžil do myšlienky, že bude jediným gazdom na otcovskom majetku. Dali ho naňho prepísať. Brata vítal skôr s prekvapením ako od šťastia, že je živí a zdravý. Jano najskôr nič nechápal. Veď je doma, čo ho po majetkoch.
Ale staršieho brata zrejme zlostila jeho nechápavosť.
"Nemáš tu čo robiť, vieš?! Majetok je môj.. celý.. môj...!" Jano sa len díval uľaknutými očami na staršieho brata, zdalo sa, že ešte stále nič nechápe. Ale odrazu sa zatriasol, celý sa zatriasol pod bratským pohľadom, všetko porozumel z toho pohľadu, zlovestného, otvorene nepriateľského.
Bez slova vyšiel von. Ani sa neobzrel za rodným domom, za rodnými poľami, kráčal, ešte si neuvedomujúc celú hĺbku nešťasitia a potupy.
Vtedy ho stretol Jano Michaľa a ujal sa ho. Po čase Kompan zosilnel, pomáhal Michaľovi na poliach, potom pracoval ako paholok u bohatých gazdav. Jeho brat Ďuro sa začal vzmáhať a bohatnúť. Dedina ho odsudzovala za to, že brata vyhnal. Aby ľuďom zapchal ústa, prišiel raz za Janom a dal mu niekoľko tisíc korún. Jano ich vzal, i keď by ich bol najradšej odmietol. Vtedy obec pedávala Skaliny, neúrodný kus zeme. Jano túžil po svojom vlastnom majetku, a tak vzal peniaze a utekal k richtárovi.
Dedina sa mu smiala. Ľudia neverili, že dokáže niečo na takej zemi dopestovať. Kompan sa však nevzdával. Ťažko pracoval na Skalinách, na tvrdej kamenistej pôde. Nestaral sa o ľudí, do dedina zišiel, len keď musel. Prestal chodiť do kostola a naučil sa "ctiť Boha prácou". Robil i po nedeliach. Spustol, neumýval sa, nič si nedoprial. Na svoju prvú úrodu zemiakov bol veľmi hrdý. Po prvý raz si v duchu povedal slová, ktoré potom opakoval po celý život: "Zem, tá ťa, bratku, nesklame...".
V zime chodieval pracovať do lesa, aby si zarobil peniaze na dlh richtárovi. Po druhom roku si kúpil jalovicu, viac sial a sadil. Pomaly a húževnato sa vzmáhal. Ľudia sa mu prestali vysmievať. Spĺňal svoj sen, svoju túžbu po vlastnom gazdovstve. Keď mal 25 rokov, oženil sa s Uľkou Bokorovie.
Bola mocná a takú Jano potreboval. Uľka si myslela, že sa jej uľaví, keď sa vydá a že aj menšie deti ľahšie zaopatrí. Dostala sa však z jedného otroctva do druhého.