Musela ťažko pracovať so svojím mužom na poliach, nedovolil jej ísť navštíviť rodinu a nechcel, aby niekto chodil k nim. Z Jana sa stal tvrdý človek. Bolo zbytočné mu dohovárať. Stal sa gazdom. Robota z neho urobila tvrdého človeka, ktorého ovládala jediná túžba - majetok a láska k nemu. Málokedy sa usmial. Bol šťastný, keď sa mu narodila dcéra. Hoci chcel syna, svoju dcéru ľúbil už od narodenia. Vtedy zasadil prvé štepy budúceho ovocného sadu a naplánoval si vystavať veľký dom, aký nemá nikto.
Prišli zlé roky, ale minuli sa. Prežili ich.
3
Pre pôdu a zem však obetovali i vlastnú dcéru. Vyrastala v biede, v hlade, od malička ju tvrdo držal pri práci. Teraz, keď ju nesie z nemocnice domov umierajúcu, začína mať výčitky svedomia, že celý život žil zle, pomýlene.
"Nie, veď som ju mal rád, po kresťansky som ju vychoval, k robote pridŕžal. Či ja môžem za to, čo na ňu prišlo? Ale darmo si to nahovára: tisíce spomienok, o ktorých ani nevedel, že sú v ňom kdesi skryté, sa teraz vynárajú, nedajú pokoja. Spomenie si, ako raz našiel ženu plakať nad dievčaťom, ktoré prišlo zmrznuté, hladné a doškriabané z pastviny. Utrápi ju, ktan katanský! Veľmi jasne počul tie slová, akoby žena bola tu, priam vedľa neho. A on vted zareval na ne, že sa zatriasli, zamĺkli, udusiac v sebe plač. A keď ju chcela žena dať ďalej do škôl, musel ju nakoniec, hoci nerád, zbiť, toľko domŕzala. Uľka potom veľmi plakala, vie o tom, hoci plakala tajne. A raz...
Bože môj, či som naozaj vinný?!"
Uľka otvorila oči a usmiala sa. Spytala sa, či sa už Paľo oženil. Oženil sa a jej vykĺzla z oka malá slza. "Tak sa už nevydám..." Jano také niečo nepripúšťa. Nechce sa zmieriť s tým, čo povedal lekár. To nemôže byť pravda!
Uľka chodila s Paľom Karčom. Boli tesne pred svadbou, keď Paľovi rodičia svadbu zrušili. Janovi sa dostalo do uší, že ľudia povedali Paľovi i jeho rodičom, že Uľka má suchoty. určite nebude dlho žiť. Zničil ju jej otec, utrápil v neľudskej robote. Určite by aj on tak dopadol, lebo Kompan ani nie je človek, lebo "tá mamona-zem ho ťahá, aj srdce mu vycicala".
Jano si najskôr myslel, že to sú len také reči. Závisť. Určite príde iný ženích. Ale neprišiel. Každý sa bál chorej ženy, i keď mala slušné gazdovstvo. Jeho dcéra sa premáhala, robila až do poslednej chvíle, keď si musela ľahnúť. Vtedy aj Jano zbadal, že to môže byť aj vážna choroba.
"Nie, nie som vinný. Aj ona, Uľka, vraví, nie som vinný. Jano si trochu vydýchol. Ale hneď ho zaplavili pochybnosti.