Či sa Uľka niekedy ohlásial, keď jej ublížil? Či ju nevychovával k pokore, poslušnosti, k bázni pred rodičmi? Či jeho slovo nebolo pre ňu vždy zákonom, či sa mu mohla teraz vzoprieť?
Uľka dokonávala. Ťažko, chrapľavo dýchala. chytala sa rukami za prsia. Potom sa upokojila, slabý, stova badateľný kŕč jej trhol telom. Bol koniec.
Jano ani hneď nezbadal, že dodýchala. Len keď za tmavejúcimi oblôčikmi uvidel rodné vŕšky a chcel Uľke povedať, že sú už doma, dotkol sa jej ruky. Zmrazilo ho.
Keď ju už mŕtvu doniesol domov, žena ho obvinila z dcérinej smrti. Uložil ju na posteľ, postál nad ňou a vyšiel von. Vybral sa pod horu, na miesto, odkiaľ videl celý svoj majetok, celé Skaliny. Rozmýšľal.
"Toto je jeho zem, jeho Skaliny...
Zem, tá ťa neoklame.
Jano sa obzrel, akoby sa mu bol niekto zachichotal za uchom. Ale to sú len jeho myšlienky, jeho slová, tisíc ráz premyslené, tisíc ráz povedané na tomto mieste.
Zem, tá ťa neoklame. Pozri sa, to je tvoja zem, tvoje Skaliny, celý tvoj život, hovoril neodbytný posmešný hlas. A posmešný hlas prerušil výkrik: Ty si ju zahubil.. ty...!
"Nie.. nechcem...!" zastenal Jano nahlas. "Načo...?!"
Načo mu je zem, načo mu je všetko, keď Uľku zahubil?!
"Nie.. nechcem...!" zastenal ešte raz.
Odkialsi z hĺbky svedomia sa mu vynorili slová, ktoré nedávno povedal jeho verný kamarát Jano Michaľa:
Zem nie je všetko. Človek je prednejší...
Zlomil sa, celý sa roztriasol. Po prvý raz v živote zaplakal...".