Vladimír Mináč Na rozhraní

Poviedka Skaliny sa svojou tematikou zaraďuje k mnohým prozaickým i dramatickým dielam, ktoré vznikali po druhej svetovej vojne. Život ľudí na dedine na začiatku päťdesiatych rokov bol silne poznačený úsilím vtedajšieho štátneho systému skolektivizovať a združstevniť dedinu. Najskôr ľudí presviedčali, potom používali násilie. Mnoho gazdov a sedliakov, ktorí vlastnili polia a dobytok pocelé desťročia, alebo tí, ktorí sa dostali k pôde po vojne, nedôverovali novým metódam, ktoré sa zavádzali. Ťažko sa vzdávali majetkov, ktoré sa dedili z pokolenia na pokolenie a pre ktoré sa ľudia sobášili, nenávideli a súdili. Mnohí spisovatelia sa snažili toto búrlivé obdobie zachytiť vo svojej literárnej tvorbe. Jedni viac, iní menej úspešne.
Spisovateľ sa vo svojich poviedkach tiež pokúsil zmocniť najsúčasnejších a najaktuálnejších problémov doby. Videl ľudí, najmä dedinských, keď sa rozhodovali porušiť tradičnú nemennosť svojho života i názorov. Pokúsil sa, a vcelku úspešne, vykresliť svoje postavy nielen zovňajskovo, ale aj zo psychickej stránky, vo vzťahoch k iným ľuďom a v bežnej morálke každodenného života.
1
Hlavnou postavou je bohatý gazda Jano Kompan. Jediným zmyslom jeho života je majetok, pôda a robota na nej. Pre majetok si nevšíma iných ľudí, ani svojich najbližších. Všetko a každého posudzuje len podľa vzťahu k majetku, pomaly ničí seba, svoju ženu i dcéru. Kruto zaplatí za poznanie, že to všetko bolo zbytočné.
Na Skaliny prichádza Janov priateľ z detstva, Jano Michaľa. Prišiel, ako už niekoľkokrát, aby ho znova nahováral do družstva. Jano ho však tvrdo a nevyberaným spôsbom odmieta.
"Všetko sa mení...! povedal Michaľa, znovu sa začínajúc búriť proti kmotrovej tvrdohlavej pýche."
"Zem sa nemení...! Nezmení sa - na tú sa môžeš spoľahnúť..."
"Zem nei je všetko: človek je prednejší..."
Michaľa sa snažil Kompana presvedčiť, že všetko sa zmenilo. No keď sa rozhliadol okolo seba, musel priznať, že u Kompana sa nezmenilo vôbec nič. Žije si po svojom i so ženou a s dcérou, všetko majú. Ibaže robia všetci traja ako mulice. Videl to aj na Kompanovej žene. Vyzerala ako starena, bez zubov, strhaná, zrobená, ohnutá vo dve polovice. Na odchode sa ešte spýtal na ich dcéru Uľku. Bola chorá a on ju mal rád. Kompan však iba mávol rukou a povedal, že horšie.
2
Jano Kompan mal len jedinú vieru: vieru v zem.

Aj Boh, aj náboženstvo boli súčasťou tejto viery, ako je vedľajšie súčastou hlavného: mali miesto u Jana len potiaľ, pokiaľ súviseli so zemou, s úrodou, pokiaľ, ako si myslel, ovládali prírodu. Modlil sa k Bohu za úrodu, ale vedel, že hlavná je pritom zem, ďakoval Bohu za úrodu, ale to ďakoval zemi, ktorú, on Kompan, stvoril, dobyl, láskavo obrobil.
Život ho naučil tejto jedinej viere.
Po prvej svetovej vojne sa Jano Kompan vrátil z frontu veľmi neskoro. Už ho ani nečakali. Najmä jeho starší brať Ďuro, ktorý sa vžil do myšlienky, že bude jediným gazdom na otcovskom majetku. Dali ho naňho prepísať. Brata vítal skôr s prekvapením ako od šťastia, že je živí a zdravý. Jano najskôr nič nechápal. Veď je doma, čo ho po majetkoch.
Ale staršieho brata zrejme zlostila jeho nechápavosť.
"Nemáš tu čo robiť, vieš?! Majetok je môj.. celý.. môj...!" Jano sa len díval uľaknutými očami na staršieho brata, zdalo sa, že ešte stále nič nechápe. Ale odrazu sa zatriasol, celý sa zatriasol pod bratským pohľadom, všetko porozumel z toho pohľadu, zlovestného, otvorene nepriateľského.
Bez slova vyšiel von. Ani sa neobzrel za rodným domom, za rodnými poľami, kráčal, ešte si neuvedomujúc celú hĺbku nešťasitia a potupy.
Vtedy ho stretol Jano Michaľa a ujal sa ho. Po čase Kompan zosilnel, pomáhal Michaľovi na poliach, potom pracoval ako paholok u bohatých gazdav. Jeho brat Ďuro sa začal vzmáhať a bohatnúť. Dedina ho odsudzovala za to, že brata vyhnal. Aby ľuďom zapchal ústa, prišiel raz za Janom a dal mu niekoľko tisíc korún. Jano ich vzal, i keď by ich bol najradšej odmietol. Vtedy obec pedávala Skaliny, neúrodný kus zeme. Jano túžil po svojom vlastnom majetku, a tak vzal peniaze a utekal k richtárovi.
Dedina sa mu smiala. Ľudia neverili, že dokáže niečo na takej zemi dopestovať. Kompan sa však nevzdával. Ťažko pracoval na Skalinách, na tvrdej kamenistej pôde. Nestaral sa o ľudí, do dedina zišiel, len keď musel. Prestal chodiť do kostola a naučil sa "ctiť Boha prácou". Robil i po nedeliach. Spustol, neumýval sa, nič si nedoprial. Na svoju prvú úrodu zemiakov bol veľmi hrdý. Po prvý raz si v duchu povedal slová, ktoré potom opakoval po celý život: "Zem, tá ťa, bratku, nesklame...".
V zime chodieval pracovať do lesa, aby si zarobil peniaze na dlh richtárovi. Po druhom roku si kúpil jalovicu, viac sial a sadil. Pomaly a húževnato sa vzmáhal. Ľudia sa mu prestali vysmievať. Spĺňal svoj sen, svoju túžbu po vlastnom gazdovstve. Keď mal 25 rokov, oženil sa s Uľkou Bokorovie.
Bola mocná a takú Jano potreboval. Uľka si myslela, že sa jej uľaví, keď sa vydá a že aj menšie deti ľahšie zaopatrí. Dostala sa však z jedného otroctva do druhého.

Musela ťažko pracovať so svojím mužom na poliach, nedovolil jej ísť navštíviť rodinu a nechcel, aby niekto chodil k nim. Z Jana sa stal tvrdý človek. Bolo zbytočné mu dohovárať. Stal sa gazdom. Robota z neho urobila tvrdého človeka, ktorého ovládala jediná túžba - majetok a láska k nemu. Málokedy sa usmial. Bol šťastný, keď sa mu narodila dcéra. Hoci chcel syna, svoju dcéru ľúbil už od narodenia. Vtedy zasadil prvé štepy budúceho ovocného sadu a naplánoval si vystavať veľký dom, aký nemá nikto.
Prišli zlé roky, ale minuli sa. Prežili ich.
3
Pre pôdu a zem však obetovali i vlastnú dcéru. Vyrastala v biede, v hlade, od malička ju tvrdo držal pri práci. Teraz, keď ju nesie z nemocnice domov umierajúcu, začína mať výčitky svedomia, že celý život žil zle, pomýlene.
"Nie, veď som ju mal rád, po kresťansky som ju vychoval, k robote pridŕžal. Či ja môžem za to, čo na ňu prišlo? Ale darmo si to nahovára: tisíce spomienok, o ktorých ani nevedel, že sú v ňom kdesi skryté, sa teraz vynárajú, nedajú pokoja. Spomenie si, ako raz našiel ženu plakať nad dievčaťom, ktoré prišlo zmrznuté, hladné a doškriabané z pastviny. Utrápi ju, ktan katanský! Veľmi jasne počul tie slová, akoby žena bola tu, priam vedľa neho. A on vted zareval na ne, že sa zatriasli, zamĺkli, udusiac v sebe plač. A keď ju chcela žena dať ďalej do škôl, musel ju nakoniec, hoci nerád, zbiť, toľko domŕzala. Uľka potom veľmi plakala, vie o tom, hoci plakala tajne. A raz...
Bože môj, či som naozaj vinný?!"
Uľka otvorila oči a usmiala sa. Spytala sa, či sa už Paľo oženil. Oženil sa a jej vykĺzla z oka malá slza. "Tak sa už nevydám..." Jano také niečo nepripúšťa. Nechce sa zmieriť s tým, čo povedal lekár. To nemôže byť pravda!
Uľka chodila s Paľom Karčom. Boli tesne pred svadbou, keď Paľovi rodičia svadbu zrušili. Janovi sa dostalo do uší, že ľudia povedali Paľovi i jeho rodičom, že Uľka má suchoty. určite nebude dlho žiť. Zničil ju jej otec, utrápil v neľudskej robote. Určite by aj on tak dopadol, lebo Kompan ani nie je človek, lebo "tá mamona-zem ho ťahá, aj srdce mu vycicala".
Jano si najskôr myslel, že to sú len také reči. Závisť. Určite príde iný ženích. Ale neprišiel. Každý sa bál chorej ženy, i keď mala slušné gazdovstvo. Jeho dcéra sa premáhala, robila až do poslednej chvíle, keď si musela ľahnúť. Vtedy aj Jano zbadal, že to môže byť aj vážna choroba.
"Nie, nie som vinný. Aj ona, Uľka, vraví, nie som vinný. Jano si trochu vydýchol. Ale hneď ho zaplavili pochybnosti.

Či sa Uľka niekedy ohlásial, keď jej ublížil? Či ju nevychovával k pokore, poslušnosti, k bázni pred rodičmi? Či jeho slovo nebolo pre ňu vždy zákonom, či sa mu mohla teraz vzoprieť?
Uľka dokonávala. Ťažko, chrapľavo dýchala. chytala sa rukami za prsia. Potom sa upokojila, slabý, stova badateľný kŕč jej trhol telom. Bol koniec.
Jano ani hneď nezbadal, že dodýchala. Len keď za tmavejúcimi oblôčikmi uvidel rodné vŕšky a chcel Uľke povedať, že sú už doma, dotkol sa jej ruky. Zmrazilo ho.
Keď ju už mŕtvu doniesol domov, žena ho obvinila z dcérinej smrti. Uložil ju na posteľ, postál nad ňou a vyšiel von. Vybral sa pod horu, na miesto, odkiaľ videl celý svoj majetok, celé Skaliny. Rozmýšľal.
"Toto je jeho zem, jeho Skaliny...
Zem, tá ťa neoklame.
Jano sa obzrel, akoby sa mu bol niekto zachichotal za uchom. Ale to sú len jeho myšlienky, jeho slová, tisíc ráz premyslené, tisíc ráz povedané na tomto mieste.
Zem, tá ťa neoklame. Pozri sa, to je tvoja zem, tvoje Skaliny, celý tvoj život, hovoril neodbytný posmešný hlas. A posmešný hlas prerušil výkrik: Ty si ju zahubil.. ty...!
"Nie.. nechcem...!" zastenal Jano nahlas. "Načo...?!"
Načo mu je zem, načo mu je všetko, keď Uľku zahubil?!
"Nie.. nechcem...!" zastenal ešte raz.
Odkialsi z hĺbky svedomia sa mu vynorili slová, ktoré nedávno povedal jeho verný kamarát Jano Michaľa:
Zem nie je všetko. Človek je prednejší...
Zlomil sa, celý sa roztriasol. Po prvý raz v živote zaplakal...".