Kompozícia:
1. Expozícia: oboznámenie sa s dejom a hlavnými postavami. Taktiež prostredím a zvykmi.
2. Kolízia: Paul sa dostáva domov, dostáva dovolenku. Doma sa zmení a cíti sa celý nesvoj, keď sa vracia na bitevné pole, akoby zmäkol.
3. Peripetia: Na poli ostane sám s raneným francúzom, ktorý nakoniec umrie, hoci mu Paul pomáhal, ako mohol, ale výčitky svedomia ho trýznili stále.
4. Rozuzlenie: Šíria sa chýri o prehre a Paulovi najlepší priatelia umierajú, taktiež aj Katczinsky, ktorému sa snažil ešte Paul zachrániť život, ale nakoniec na jeho ramenách umiera.
5. Záver: Paul sa zmieril so smrťou a nakoniec aj umiera a možno aj rád....

DEJ:
Na výcviku, ktorý trval desať týždňov im znepríjemňoval výcvik ich veliteľ Himmelstoss, zvaný „Postrah Klosterbergu.“ Bol to malí, energický a neznášanlivý veliteľ, ku ktorému každý pociťoval odpor. Deň pred odchodom z kasárni sa mu odplatili za znepríjemňovanie výcviku bitkou. Himmelstoss však v nich prebudil silný, užitočný pocit spolupatričnosti, ktorý sa potom v poli vystupňoval na to najlepšie, čo vojna priniesla : na priateľstvo. Na fronte je to však horšie, ako na výcviku. Vidia ľudí, ktorí nemajú hlavy, ležať vojakov, ktorým odtrhlo obe nohy. Prežívajú pocit bezmocnosti. Paul opisuje ich reakcie a správanie, keď sa musia skrývať v zákopoch počas bubnovej paľby a keď na nich púšťajú plyn. Často jedia len suchý chlieb, ktorý si poctivo strážia pred potkanmi. Vojna krivý charaktery, sú bezcitný, ale aj k sebe navzájom. Až tu si uvedomujú, čo je vlastne vojna. Neskôr Paul odchádza na dovolenku do rodného mesta, kde nachádza chorú matku. Doma sa v ňom prebúdzajú city, čo pre neho ako vojaka nie je najlepšie. Spomína na detstvo, školu akoby to bolo nedávno. Jedného dňa sa na prechádzke v meste stretáva s riaditeľom gymnázia, kde chodil pred odchodom do výcvikového tábora.

Riaditeľ mu pri rozhovore povie, aby si „s tou vojnou pohli.“ Paul si pomyslí, že tento človek si neuvedomuje, čo v skutočnosti znamená vojna. Z rodného mesta odchádza s pocitom, že už nebude taký vojak ako predtým. Po príchode na front sa dozvedá o veľkých stratách v jeho a iných jednotkách. Keďže jeho jednotka už odišla do prvých línií, preveľujú ho do tábora strážiť Rusov. S nimi si navzájom vymieňa jedlo. No netrvá to dlho, lebo sa znova vracia do prvých línií. Na fronte Paul so svojimi priateľmi rozmýšľajú o príčine a vzniku vojny, ale hlavne o jej zbytočnosti, nezmyselnosti a neľudskosti vojnového besnenia. Raz pri vyprázdňovaní dediny, Paula a Alberta zraní črepina z granátu. Paul je zranený, ale dokáže chodiť a ponáhľa sa pomôcť Albertovi, ktorý nemôže chodiť. Po skončení bombardovania Paul odvedie Alberta do lazaretu a hneď nato s ním odchádza do nemocnice. Tam sa Albert dozvie veľmi nešťastnú správu. Príde o nohu. Nechce už ďalej žiť, nevie si predstaviť život bez nohy, ale Paul mu sľubuje, že sa oplatí žiť, že bude stále pri ňom. Po niekoľkých týždňoch v nemocnici odvelia Paula zase na front, kde je veľa jeho priateľov mŕtvych a vojsko je skoro vyradené. Detering sa pokúsil utiecť za front, ale chytia ho. Najskúsenejší Paulov priateľ Stanislaus Katczinsky tiež zomiera. Príčinou smrti je kúsok granátu. Muller zomiera po zásahu do žalúdka. Na fronte je málo ľudí aj munície. Každý hovorí o mieri a prímerí. Všetci čakajú. Poľné ťaženie však pokračuje – pokračuje aj zomieranie.

Ako posledný zo svojej frontovej línie zomiera Paul s pokojným úsmevom na tvári, keď rozhlas oznamuje : „Na západe nič nové.“ Pokusom Remarqueovho románu je podať správu o generácií, ktorá bola zničená vojnou – aj keď unikla jej granátom.

CITÁTY:
“Vojenčina sa zakladá iba na tom, že vždy jeden vládne nad druhým.“
Front je ako klietka, v ktorej sa nervózne čaká, čo sa stane. Ležíme pod križujúcimi sa granátovými oblúkmi a žijeme v napätí neistoty. Nad nami sa vznáša náhoda. Pred blížiacou sa strelou sa môžem prikrčiť, ale to je všetko. Kam dopadne, nemôžem ani presne vedieť, ani usmerniť.
„Sme opustení ako deti a skúsení ako starí ľudia, sme suroví a smutní a povrchní - myslím, že sme stratení.“
„Keby na nás aspoň tak nehľadeli, koľko žiaľu sa zmestí do očí, do tých dvoch malých otvorov, ktoré možno zakryť palcom.“