Ernest Hemingway: Zbohom zbraniam

POSTAVY:
Frederick Henry „tenente“ – Typický príklad vyvíjajúceho sa hrdinu. Do armády vstupoval dobrovoľne, aj keď to ani on sám nevedel rozumne vysvetliť. No prichádzal aspoň s predstavou, že jeho práca bude potrebná a on bude pre vojenské ťaženie prínosom. Tieto ideály ho čoskoro opúšťajú a on sa začína cítiť zanedbateľný a nedôležitý. Vojny sa vôbec nebojí, považuje ju skôr za otravnú a nudnú povinnosť. Keď je pri útoku zranený, nepovažuje sa za hrdinu, ani si nechce prisvojovať nijaké zásluhy. Nenachádza zmysel vojny, neverí ani v jej skorý koniec Po otrasných zážitkoch s ústupom a dezerciou nechce už o vojne nič počuť. Po príchode do Švajčiarska na vojnu takmer nemyslí, lebo sú s Catherine spolu a majú sa dobre. Ich šťastie sa čoskoro končí a Frederick je nútený prijať trpké životné sklamanie. Americký dobrovoľník v Taliansku, ktorý pracuje ako vodič sanitky. Vo vzťahu k Catherin sa mení, keď sa lieči v Miláne – zamiluje sa do nej.

Catherine Barkleyová – Krásna mladá anglická ošetrovateľka. V porovnaní s Henrym je skôr pasívnou postavou. Nasleduje ho temer všade a ostáva pri ňom až do svojej smrti. Nesmelá, čistá, oddaná. Svojho „manžela“ nadovšetko miluje. S jeho strany to spočiatku vôbec nie je jednoznačné a ona si to uvedomuje. Zmena prichádza náhle a nečakane po zranení a odlúčení. Od toho momentu je ich vzťah stály a ideálny, bez väčších výkyvov.
poručík Rinaldi – Henryho priateľ a spolubývajúci v Gorizii. Pracuje ako armádny lekár. Neustále si Henryho doberá. Vždy si s ním aj rád vypije za fľašku vína alebo požičia peniaze. Rozdeľuje ich až neorganizovaný ústup vojska, keď strácajú kontakt.
Helen Fergusnová – Škótska ošetrovateľka. Viackrát vystupuje do popredia ako ochrankyňa Catherine. Potom si uvedomuje, že sa majú radi a dáva im požehnanie.
kurát – mladý, hanblivý a nábožensky presvedčený. Preto si z neho v jedálni uťahovali všetci dôstojníci. Jediný, kto si ho nedoberal a rád sa s ním rozprával bol Henry.

CHARAKTERISTIKA DIELA:
Súďme však Zbohom zbraniam najmä ako román o láske, ktorá prišla v nevhodný čas; chcela čas poprieť, chcela sa vymaniť z jeho závislosti, a možno práve preto stroskotala.
Románom Zbohom zbraniam vrcholí prvé obdobie Hemingwayovej tvorby. Prvý raz na rozmernejšej ploche sa tu overujú a znásobujú revolučné tvarové výdobytky jeho mladistvých experimentov. Ak dnes znova prichádza tento román do rúk slovenského čitateľa neznamená to len pietný hold veľkému autorovi. Výkrik ohrozenej radosti ozýva sa ešte i dnes - žiaľ - rovnako otrasne a varovne. Pokúsme sa však v Hemingwayovom rozlúčení sa zbraňami vidieť nielen rukavicu hodenú silám vojny, ale aj vášnivú výzvu k vnútornému odzbrojeniu, k odstráneniu tých zábran, ktoré kaličia podstatu ľudskej prirodzenosti.
Tento román sa odohráva počas 1. svetovej vojny v Taliansku a neskôr vo Švajčiarsku. Je rozdelený na 41 kapitol rozdelených do 5 kníh. Vznikol v roku 1929, je to medzivojnová tvorba. Rozprávačom je Henry. Hlavnou myšlienkou je nezmyselnosť vojny a zbytočného umierania ľudí
Hlavná myšlienka: Únik od nezmyselnosti, márnosti a zbytočnosti vojny v spojení s citovým vzplanutím a ľúbostným vzťahom na fronte, v zázemí i mimo vojny. A téma láska medzi Henrym a Catherine počas 1. svetovej vojny
DEJ:
Mladý Američan žijúci v Taliansku, Frederick Henry, dobrovoľne opustil štúdiá, aby sa zapojil do bojov pri Gorizii na Taliansko-Rakúskom pohraničí ako príslušník sanitnej jednotky. Boje boli tuhé a front takmer nepohyblivý. Keď dianie na bojiskách aspoň na zimné mesiace utíchlo, Henry dostal dovolenku. Keď sa vrátil, zbadal, že sa toho priveľa nezmenilo. Zvítal sa s priateľom Rinaldim, s kurátom i ostatnými. Rinaldi ho zoznámil so slečnou Barkleyovou, mladou a krásnou anglickou ošetrovateľkou. Pomedzi vojenské povinnosti, či alkoholické orgie si vždy našiel čas, aby sa s ňou znovu stretol. Ich schôdzky postupne začali prechádzať do vzťahu. Keďže ale nadišla jar a miernejšie počasie, velenie chystalo ďalší útok. Pri útoku dopadol jeden mínometný granát do zákopu, kde sa ukrýval Henry spolu so štyrmi šoférmi. Jeden zo šoférov bol mŕtvy a Henry mal ťažko poranené nohy. Po provizórnom ošetrení ho previezli do poľného lazaretu, kam ho prišli navštíviť Rinaldi i kurát. Na liečenie a rehabilitáciu bol Henry prevezený do Milánskej novozriadenej americkej nemocnice.

Kvôli nedostatku ošetrovateliek sa do rovnakej nemocnice dostala aj Catherine Barkleyová. Až tam sa naozaj začal ich ľúbostný vzťah. Boli to pre nich veľmi šťastné dni. Henry sa rýchlo zotavoval. Čas plynul a deň jeho odchodu sa nenávratne blížil. Po poslednej spoločnej noci v hoteli sa tehotná Catherine a Henry rozlúčili a on odišiel na front. Po návrate do Gorizie už nenašiel to mesto a tých ľudí, od ktorých odchádzal. Rakúsko-Nemecký útok na severe prelomil obrannú líniu a armáda prešla do obrovského chaotického ústupu. Henry s vodičmi dostali za úlohu dostať sa aj so sanitkami do Conegliana za hranicou ústupu. Cesty boli premočené a upchaté, preto sa rozhodli ísť poľnou skratkou. Všetky sanitky zapadli do blata a tak boli nútení postupovať ďalej peši pomedzi nemeckých vojakov. Jeden z vodičov bol zabitý, druhý dezertoval. S posledným stratil Henry kontakt, keď ho zajali Carabinieri. Pred popravou sa Henry zachránil zúfalým skokom do burácajúcej studenej rieky. Šťastlivo vyviazol a vlakom sa mu podarilo dostať až do Milána.

Tam už ale Catherine nebola, a tak za ňou dezertoval do Stresy. Keď ho tam našli a chceli ho zatknúť, s barmanovou pomocou nasadli na čln a po dlhom a namáhavom nočnom veslovaní emigrovali do Švajčiarska. Na čas sa usadili na úpätí vrchu nad Montreux. Znovu prežívali šťastné časy. Keďže Catherine bola už vo vysokom štádiu tehotenstva, rozhodli sa presťahovať do Lausanne, kde by mali bližšie nemocnicu. Jej pôrod bol ťažký a komplikovaný. Trval mnoho hodín. Porodila cisárskym rezom, ale dieťa bolo mŕtve. Napokon umrela aj sama Catherine.