Keď sa hlbšie zahľadíme do názvu básne, môžeme ho odhaľovať z viacerých pohľadov:

môže znamenať, že báseň bude o mŕtvej žene, ktorá bola jeho milou
o žene, ktorá kedysi bola jeho milou, ale teraz už nie je, ich vzťah stíchol
žena, ktorá sa zmenila, už nie je milou ženou, ale jej milota stíchla a do popredia sa dostali zlé vlastnosti
žena, ktorá sa odsťahovala ďaleko od neho
o žene, ktorú on umlčal svojim odmietnutím
o jeho bývalej milej, ktorá sa vydala za iného muža
láska z dovolenky, ktorá nemá perspektívu, ale on nemôže zabudnúť
žena, po ktorej veľmi dlho túži, ale má stále menej odvahy sa k nej približovať a tak sa navzájom jeden druhému vzďaľujú, i keď možno nechtiac
žena, ktorá mu kedysi veľmi ublížila a konečne jej dokázal odpustiť
možno niekde básnik videl ženu, po ktorej platonicky túžil, ale uvidel ju s iným
mužom
možno je to o manželke, s ktorá od neho odišla
možno píše o dávnej milenke či príťažlivej kolegyni
možno sú to spomienky na prvú lásku zo školských lavíc
o žene, o ktorej si myslel, že už v jeho srdci stíchla, ale v skutočnosti to tak nie je, aj
keď by si to možno želal

Je z názvu vidieť, že báseň nepíše pre ňu, čiže asi pri ňom nie je, je niekde ďalej, či už z priestorovej stránky, alebo citovej.

Keď sa zahĺbime do veršov, hneď v prvej strofe nás možno prekvapí, že básnik otvoril kufor a prehŕňal sa v papieroch...spomínal na niečo, či možno čosi hľadal.
Zaujímavý je ten kufor- môže byť symbolom dovolenky, oddychu, sťahovania...a možno je myslený ako kufor, čo nosí do práce....Kufor sa však dá zatvoriť, schovať, odložiť, je to malý priestor... možno tým chcel vyjadriť, že tá žena nie je preňho všetkým, je len malým kúskom jeho života, súčasť spomienok.
Našiel tam ,, veľmi milú vec, úsmev.“. Spomienka na ňu ho zrejme potešila. Našiel fotku, na ktorej sa tá žena usmieva, a možno sa neusmieva, ale tá fotka vyvolala úsmev na básnikovej tvári.

Na fotke, ktorú tam našiel je milá, ,, ktorá onemela, zatíchla ako víchor.“ Túto stať môžeme interpretovať podobne ako názov básne. Je tu však zaujímavý ten kontrast -onemieť
a víchor. Nemý človek mlčí, je ticho, možno sa dá i prehliadnuť. A víchor vydáva veľmi silný zvuk, ktorý sa nedá nevšimnúť a nielen zvuk, ale s víchrom je spojený i pohyb, život, možno chaos. Žena, ktorá bola v jeho živote dominantná a neprehliadnuteľná, už mlčí. Kedysi bola tým víchrom, ktorý asi veľmi poznačil jeho srdce i život. To, čo sa stalo vo vzťahu básnika a tej ženy bolo zrejme veľmi kontrastné a bol to asi rýchly zlom.

,,Aby si nikdy na mňa nezabudol,“ -priama reč ženy. Jediná priama reč v tejto básni. Je v strede básne a možno je i jej hlavnou myšlienkou, autorovým motívom k napísaniu tejto básne.
Možno je to text, ktorý autor našiel na tej fotografii, ktorú mu kedysi dala. Zrejme jej na ňom záležalo.
,, porúčala sa do šedivosti dní modrou nezábudkou.“ Pozoruhodná je tu tá symbolika farieb.
modrá / šedivá .... Modrá farba citov, neba či snívania... šedivá farba zabudnutia či smútku.
Modrá, keď sa zmieša s čiernou, zostane šedá - možno je tým vyjadrená smrť, či rozchod.
Ona podáva modrú nezábudku- čo môže symbolizovať harmóniu, pokoj...nesplnenú túžbu...ale jeho dni ostanú po tom šedivé. Zostarnuté či zmorené strachom, únavou...sklamaním? Ona sa však porúčala do tých dní. Takže je to možno i jej vina. A možno zomierala krásna ako modrá nezábudka a odchádzala do šedivosti smrti. Alebo tou modrou chcel vyjadriť, že už preňho ostala len snom.
„A teraz neviem, čo robí.“ Už nie sú blízko, alebo to je slovná hračka, ktorou chcel básnik povedať, že nevie, čo on sám robí? Možno tam mohlo byť aj : A teraz nevie, čo robím.
alebo A teraz neviem, čo robím. Váhanie. Táto veta je ako úvod k jeho činnosti, ktorú potom opisuje.

Sedí pri kaviarenskom stole. Láme bolesť spomienok v zápalkách.
zápalka- niečo dočasné, ľahko zničiteľné, ľahko vzplanuteľné, rýchlo dokáže zhorieť, je na to, aby zapálila niečo /niekoho iného. Možno sa on cíti ako zápalka, ktorá mala moc rozpáliť jej srdce, ale neurobil to. Možno je v ňom tajná nádej, že raz sa zopakuje tá šanca buď s ňou alebo s inou. Alebo je zápalka symbolom bolesti, ktorú stačí škrtnúť a odíde navždy preč. Možno je zápalka symbolom jeho sexuálnej túžby, ktorú sa snaží ovládať...či možno jeho zranenie v tejto oblasti, či ostych, ktorý chce prelomiť.
Možno zvádza vnútorný boj, či zapáliť zápalku alebo ju zlomiť. Zlomená už nikdy celá nedohorí, ostane kúsok, ktorý bude stále bolieť, bude na očiach a nebude sa dať zničiť.
Zaujímavé je i miesto. Kaviareň . Nie jeho izba, len kaviareň...priestor, do ktorého sa už nikdy nemusí vrátiť. Možno tým chcel vyjadriť, že táto spomienka nie je trvalá, len sa mu občas vracia, tak ako sa občas chodí do kaviarne.
Alebo je to miesto, kde sa spoznali, stretávali či lúčili? Či možno práve sedí s inou v kaviarni a spomína na starú lásku, alebo tam vidí nejakú ženu, ktorá mu ju pripomenula, alebo tam s nejakou ženou sedí. Prišiel hľadať náhradu za tú, ktorú stratil?

,,Možno sa smeje.tým smiechom, ktorý ničí, ktorý vraždí tak ako tajfún.“

Asi mal rád jej smiech... a ona si zvolila iného muža, ktorý bol vtipnejší ako on, odišla s ním, vydala sa zaňho. A jeho ničí jej smiech pri ňom, jej radosť s iným. Tak ako tajfún narobí veľa zmätku a chaosu, tak aj jej smiech to robí v jeho srdci. Možno ju videl s iným mužom a to vyvolalo tú bolesť i túto báseň.
Alebo zomrela a on uvažuje, či je v nebi alebo v pekle. Je šťastná, alebo trpí?
V celej básni hovorí on o žene, v strede je však jej priama reč adresovaná jemu, nie iba o ňom.
Na začiatku spomína úsmev, na konci smiech aj plač....
Buď sa úsmev zmenil na radostný /či výsmešný/ smiech, alebo na plač.
Možno sa on na začiatku ich vzťahu usmieval a teraz plače. A v kútiku srdca si želá i jej plač, ktorý by bol preňho novou nádejou. Len slzy odpustenia, či slzy radosti by ich mohli znova spojiť...a možno vonku prší.

Túži po žene, ktorú raz stratil a tajne dúfa, že ešte nie je neskoro....
Táto báseň je jeho vyznaním lásky k vzdialenej žene. Je to krásna báseň, núti čitateľa premýšľať a spomínať na chvíle stratených lások.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Ján Kostra: AVE EVA