Pierre Corneille: Cid

Hlavnými postavami sú Ximena a Rodrigo. Obidvaja sú do seba zaľúbení. Rodrigovmu otcovi Donovi Diegovi udelí kastílsky kráľ vyšší titul. Ximenin otec žiarli a myslí si, že on by si povýšenie zaslúžil viac. Pohádajú sa a Don Goméz dá facku Donovi Diegovi. V tomto období to bola v Španielsku forma najvyššej urážky a keďže v tejto dráme bojuje cnosť s láskou, Don Diego si žiadal pomstu . . .
Vystupuje tu taktiež kastílska Infantka, ktorá bola tiež zamilovaná do Rodriga. No jej vysoký titul kráľovskej dcéry jej nedovoľoval, aby dovolila citom zhodiť ju pred španielskym ľudom a zobrať si za manžela šľachtica. Tak si povedala:
,, Nuž mojej strápenej duši už rozumnej, že len ich manželstvom sa vráti pokoj jej. Ak láska oheň je žijúci z nádeje, keď zhasne nádej, aj oheň dotleje. Aj vo mne zhasne plam, keď ho nič neživí, a čo jak trúchlo znie príbeh môj trúchlivý, isté je, že keď raz Ximena dostane Rodriga za muža, strasť moja prestane, môj duch sa vylieči . . .!“

A tak sa snažila dať dokopy Rodriga a Ximenu. Ale keďže Ximenin otec urazil Rodrigovho, Don Diego chcel pomstu v podobe smrti Dona Goméza. On bol však už postarší, a tak o to poprosil svojho syna. Rodriga to zaskočilo, pretože vlastný otec mu kázal zabiť otca svojej milej so slovami:
,, zabi, alebo mri!“

Po tomto rozhovore s otcom Rodrigo premýšľa o samote o tom, čo má urobiť:

,, Až v hĺbku srdca, bedár ja trafený nevdojak, smrteľne poranený, pre spravodlivú vec pomstiť sa predurčený, prijímaním úder ten, ktorý ma zabíja. Tu stojím, nehybne a s dušou plnou bôľu, ja, biedna obeť Sporu. Už blaho lásky na dosah som mal, tu div sa neutrýznim! Potupa stihla otca môjho, žiaľ, a tupiteľ je otcom Ximeniným!  Strašlivý zúri vo mne boj! V hrudi mi s hlasom cti zápasí lásky zvanie: Pomste ak prednosť dám, mám milej preklínanie. Jedno ma pobadá, druhé meč zdŕža môj. Čo mi je prednejšie: česť, a či moja láska? To je tá voľba ťažká! Nešťastie nekonečné z oboch strán, len myslieť naň, sa trýznim! Či ostať v hanbe, a či biť sa mám na život, na smrť s otcom  Ximeniným? Otec môj, milá, láska, česť! Povinnosť vznešená, tyranstvo premilé mne! Pomrie, čo teší ma, a česť moja zvädne?
Tu strácam blaženosť, tu slávy ratolesť. Meč, krutá nádej ty duše, vždy pre česť mrúcej, no dnes i milujúcej, ty nástroj pomsty, no i šťastia kat, pre ktoré
sa dnes trýznim, nač´ si mi daný?

Pomstu vykonať, so srdcom rozlúčiť sa Ximeniným?  Lepšie je skonať, a čim skôr!  Milej i otcovi, obom som zaviazaný. Ak pomstu vykonám, budem ňou preklínaný, ak nie, mnou Pohrdne, že zbabelý som bol. Ak láske prednosť dám, vtedy – žiaľ, aké muky – nehodný som  jej ruky! Tak kríž môj rastie, spásy v ničom niet, nech už čokoľvek činím.  Nuž, poďme umrieť. Aspoň, keď už mrieť, neublížime citom Ximeniným. Umrieť, a všetku hanbu zniesť! Voliť skon, takýto smrteľný pre vec slávy!
Strpieť, nech v Španielsku sa potom o mne vraví: ten mečom nevedel brániť rodu česť.  Pre lásku, čo sa mi tak či tak navždy stráca, cti svojho domu vzdať!
Nie, nedbajme na hlas ten zlozvodný, veď ním len mdlým sa činím. Poď, meč môj, aspoň slávu zachráň mi, keď nesmiem byť už milým Ximeniným. Ach, áno, duch môj tápal v tme. Otec vždy viacej práv než milá na mňa má. Či už ma skolí meč, a či žiaľ skosí ma, čistú krv odovzdám, akú dal rod môj mne. Váhal som pridlho, jednak som pevný ostal: Poďme už, volá pomsta! Mne otca urazili, nie som muž, ak to hneď neodčiní. Hanba mi váhať. Meč môj, poďme už, ak keď nás sok je otcom Ximeniným...“

Zistil, že sa má rozhodnúť medzi dvoma cestami. Keď pôjde jednou, pomstí otca, zachová si svoju aj otcovu česť, ale stratí Ximenu. Keď pôjde druhou, nepríde o Ximenu, ale príde o svoju i otcovu česť a bude nimi opovrhované. Nakoniec sa rozhodol pre pomstu!
Vyzve Dona Goméza do boja a Rodrigo zvíťazí. Zabije Ximeninho otca. Keď sa to Ximena dozvie, uteká za Donom Fernandom, kastílskym kráľom a žiada si pomstu. Chcela za smrť svojho otca smrť jeho vraha, aj keď Rodriga milovala. V tom prehovoril Don Diego so slovami, že nech trpí pravý vinník, teda on! Veď Rodrigo bojoval zaňho a jeho česť očistiť mal. Ak chce smrť, nech zabijú jeho, nie Rodriga. No Ximena nesúhlasila! Tvrdo si stála za svojím so slovami: ,,Kto zabil, umrieť má!“
Zatiaľ Rodrigo ide ku Ximene domov a počká ju. Keď príde aj ona, rozprávajú sa a Rodrigo žiada, že keď chce jeho smrť, nech ho zabije ona sama, že bude šťastný, keď zomrie rukou milovanej. Ximena to odmieta a hovorí mu príčinu svojej vôle. Hovorí mu, že on pomstil urážku otcovu, aby zachránil jeho česť, tak aj ona musí pomstiť otca a brániť česť rodu.
Rodrigo to prijíma a odchádza. Prechádza sa po nočných uliciach a tu zrazu stretne svojho otca. Ten mu vraví, že Kastíliu sa chystajú dobiť Maurovia, a keďže on zabil najlepšieho bojovníka, Ximeninho otca, musí zaujať jeho miesto a ubrániť vlasť. Rodrigo súhlasil, veď čo mohol stratiť, akurát tak svoj život, ktorý pre neho bez Ximeny aj tak nemá zmysel.

Keď sa však vojna skončila, nikto nečakal, že sa Rodrigo vráti ako suverénny víťaz, dokonca aj so zajatcami. Ximena je zúfalá, pretože si je vedomá, že nemôže od kráľa žiadať smrť najväčšieho bojovníka a obrancu štátu. Kráľ prijíma Rodriga a vzdáva mu česť a vďaku. A dáva mu meno CID. Cidom ho nazvali maurskí zajatci, ktorých so sebou priniesol. A v maurčtine znamená Cid – pán. Potom Don Fernando vymyslel plán. Povedal Ximene, že Rodrigo zomrel a že tak vysúša jej lásku. Ximena omdlela! Potom jej povedali, že Rodrigo žije, no ona sa bránila a naďalej chcela jeho hlavu. A tak navrhla aby vyhlásili, že kto v boji porazí Rodriga, za toho sa vydá. A tak sa stalo. Jediný kto sa podujal bojovať proti Cidovi, bol Don Sancho, ktorý tiež Ximenu miloval. Rodrigo išiel za Ximenou a lúčil sa s ňou. Ximena nechápala. Veď ako môže ten udatný Rodrigo podľahnúť obyčajnému rytierovi? A Rodrigo jej povedal, že keď ona chce jeho smrť, tak sa brániť nebude A ona ho prehovára slovami:

,,Keď ťa myšlienka na smrť tak popadla, že česť a život sú
slabé ti lákadlá, nuž drahý Rodrigo, vyhov mi aspoň v tom, ak
som ťa ľúbila, spas ma dnes pred Sanchom .
Choď, zbav ma záväzku, čo voči nemu mám, nedaj ma
človeku, ktorého neznášam!
Čo ti viac povedať?
Choď, bi sa ako muž, zmôž moju povinnosť, prinúť ma
zmĺknuť už.
Ak v srdci ďalej si spútaný Ximenou, buď ty tam víťazom,
kde ona je odmenou...“

Po týchto slovách bol Rodrigo odhodlaný vyhrať za každú cenu. Zatiaľ sa Infantka rozprávala so svojou slúžkou. Rozprávala jej o svojom utrpení, keď vie, že nemiluje už obyčajného šľachtica Rodriga, ale kráľa dvoch kráľov, ktorých zajal – Cida! Hovorí:

,,Už predmet mojich túh iný je, než sa zdal.
Ľúbim nie Rodriga, šľachtica prostého, nie menom tým môj
cit už nazýva ho.
Dnes lásku má ten, čo je triumf sám, hrdinský, slávny
Cid, nad dvoma kráľmi pán.
Jednak sa premôžem, nie vlastné pre meno, lež pre tie srdcia
ich, blčiace plameňom; a ak aj poctia ho kráľovskou korunou,
späť nechcem vziať si dar, raz venovaný mnou.
Keďže dnes víťazstvo jmu je súdené, poďme ho ešte raz
venovať Ximene.
Ty poznáš osteň môj nuž so mnou poď a viď, že čo som
začala, to viem aj dokončiť.”

Potom príde za Ximenou Sancho so zakrvaveným mečom. Ximena si myslí, že Rodrigo je mŕtvy a nadáva mu. Beží za kráľom a prosí ho
o zrušenie sľubu, lebo milovala Rodriga a jeho milovaľ aj bude. Kráľ ju vyvádza z omylu a hovorí jej, že vec zle pochopila a Rodrigo žije, len keď mal zabiť Sancha, zľutoval sa nad ním. No využívajú jej priznanie a prehovárajú ju, aby už tak nestála o popravenie Rodriga. Teraz ho poslala na smrť, a tak očistila svoj rod. Ximena súhlasí, no chce ešte čas na premýšlanie… Príbeh končí slovami Dona Fernanda:
,,… a srdce Ximeny keď už máš bezpečne, bys´ aj boj s hlasom
cti šťastlivo dokonal, v tom pomôže ti čas, zbraň a tvoj
kráľ…”