Pavol Országh Hviezdoslav (1849-1921)
Pavol Országh Hviezdoslav (* 1849 Vyšný Kubín) je najvýznamnejší slovenský básnik na prelome 19. a 20. storočia. Po gymnaziálnych štúdiách v Miškolci, Kežmarku a Právnickej akadémie v Prešove, pôsobil na rôznych miestach. Najdlhšie v Námestove (1879-1899). Od r. 1899 až do svojej smrti (1921) žil a pracoval v susedstve tohto domu. Po básnických pokusoch v maďarčine a nemčine od svojich 18 rokov naviazal na poetiku štúrovcov. Stal sa autorom rozsiahleho epického a lyricko-epického diela (Hájnikova žena, Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský a i.) Biblickú tématiku spracoval v dráme Herodes a Herodias a v epických skladbách Ráchel a Agar. Nedoceniteľným kultúrnym prínosom sú jeho preklady zo slovanských, maďarských a nemeckých básnikov ako aj anglickej drámy (Hamlet) Literárne múzeum P.O. Hviezdoslava je umiestnené, v budove Čaplovičovej knižnice. Dôstojný hrob básnika je na kubínskom cintoríne.

Ežo Vlkolinský
Lit. druh: Epika
Žáner : Epická báseň
Téma : problém zemianstva a jeho vzťah k sedliactvu
Čas : koniec 19.storočia
Miesto : Vlkolín
Sujet :
Po smrti zemana Beňa Vlkolinského sa paňou majetku stala jeho žena Estera a jediný syn Ežo.Žili v zhode, pretože Ežo vždy matku poslúchal. No jednej májovej noci sa Ežo spolu s dedinskými mládencami vybral stavať dievčatám máje. Ežo postavil jedličku pred dom Žofky Bockovie – najkrajšej dievčine vo Vlkolíne. Lenže matka sa dozvie čo urobil a povie mu, že pokiaľ ona bude žiť, on si tú sedliačku za ženu nevezme. Ona mu už nevestu vybrala – svoju krstnú Marku Tomašovie, zemianku. Ežo však nesúhlasí, a matka zahlasi, že celé gazdovstvo je jej, že jemu otec nenechal nič,a vyženie ho z domu s tým, že už nie je jej syn.Ežo nachádza útočisko u strýka Eliáša Vlkolinského, Beňovho staršieho brata. Bol to tiež zarytý zeman, ktorý ho síce príjme do domu, ale z vypočítavosti. Nenávisť na Eliáša preniesol aj na Beňovu ženu Esteru. No Eža víta s otvorenou náručou. Vidí v ňom syna, ktorého nemá. Podľa neho to bude sladká pomsta Beňovej žene – Estere. Estera Eža čakala, no neprišiel. Keď sa od slúžky dozvedela, že je u Eliáša, plakala. Ežo sa navštevoval svoju milú – Žofku Bockovie.
Raz prišla za Esterou Tera Jonkovie – dedinská dievčina a ľutovala ju, že je na celé gazdovstvo sama. No Estera jej povedala, že všetko predá Židovi, a potom si bude dobre žiť.

Tera s touto informáciou bežala k Ežovi, a tak ho chcela prinútiť nech sa vráti domov, lenže strýko sa ho zastal a povedal, že nepôjde.
Po čase Esteru navštívi Zuzana, Eliášova sestra, chudobná vdova s niekoľkými dcérami.

Nahnevaná Estera sa rozhodne, že si od nej vyžiada jednu dcéru, ako náhradu za Eža.
Zuzanu to spočiatku prekvapuje, ale uvedomuje si, že jej dcéra sa tam bude mať lepšie ako u nej. A tak sa rozhodne jej dať svoju najmladšiu dcéru – Uličku.
U Bockov bol Ežo vítaný – veď to bol mládenec ako sa patrí – usilovný, pracovitý.

Nanastal deň, keď Ežo so strýkom išli do Bockov žiadať Žofku o ruku. Žofia súhlasila, a tak im celá rodina požehnala a bola hostina.
Svadba bola v pondelok. Všetci boli vyobliekaný ako sa patrí. Po obrade sa všetci vybrali najprv do Bockov. Tu sa zabávali, tancovali, jedli. Tu si začali vymieňať názory strýko Eliáš so sedliakom Blažkom, zrazu sú proti sebe sedliaci a zemania. Zemania dokazujú svoju nadradenosť nad sedliactvom a svoje práva. Vtedy sa Ežo prejaví ako zásadný odporca feudálnych prežitkov. No o polnoci, keď bol čas čepčenia, vzali ju do inej miestnosti a za spevu piesni sa lúčila zo zeleným vencom a dávali jej čepiec ako je u vydatých dievčat zvykom. Lenže ešte predtým sa stalo niečo, čo nikto nečakal. Do domu prišiel Esterin posol a doniesol veľkú krabicu, kde bol zlatý čepiec s drahými kamienkami a perlami. Ten jej dali na hlavu a znovu všetci tancovali a hodovali. V tretí deň svadby sa všetci vybrali k Eliášovi. Na jeho veľké zahanbenie boli dvere zavreté a stoly boli prázdne.

No po malej chvíli sa stoly zaplnili rozličným jedlom a pitím. Hostina trvala až do bieleho rána.
V posledný deň svadby sa Bocko s Eliášom hádali, kde budú mladomanželia bývať. Nakoniec sa dohodli, že bývať budú u Bockov na statku. Estera zatiaľ sama pracovala na gazdovstve, aby zabudla na trápenie so synom. Ako roky ubiehali, nedokázala sa zmieriť so skutočnosťou. Po piatich či šiestich rokoch šla raz Estera z poľa domov, ked jej zrazu malý chlapček objal kolená. Keď sa dozvedela, že je to Ežov syn Benko, nahnevala sa. Chlapček ju nazval starou mamou a pźtal od nej jablko. Nakoniec mu dala plný klobúk jabĺk. Jej studené srdce obnäkčí až jej vnúčik, a tak sa rozhodne prijať syna s nevestu do domu.

Postavy

Ežo Vlkolinský - zemiansky mládenec, ochotný pomáhať matke aj po smrti otca, hrdý, nenechá si rozkazovať a riadiť život od svojej matky, koli čomu vznikne medzi nim aj rozpor. No on sa aj tak na matku nehnevá a dúfa, že ho znovu prijme za svojho syna ale iba ak so svojou ženou-sedliačkou: „Keď tak, to idem hneď – no nikdy späť
k materi svojej! Nikdy bez teba!‘‘
Je cieľavedomý, ochotný ísť za svojimi snami za každú cenu. Nakoniec je rád, že sa po dlhom čase znovu zmieril s matkou. Autor ho zobrazuje ako človeka, ktorý odsudzuje feudálne požitky, pochopil, že zemianstvo svoju úlohu už zohralo a moc je v slovenskom ľude.
„Sme rovní! Áno - zeman - nezeman
v tom rozdielu viac niet. Kto inakšie dnes vraví, nezná časy
alebo je zatvrdilý, čo je nerozum.‘‘