Kliment: Život Svätého Konštantína

Táto próza je umelecká a zároveň historický dokument, kde sa autor pridŕža faktov a udalostí. Odohráva sa okolo roku 870. Nezobrazuje však len náboženské a jazykové problémy, ale všíma si aj spoločenskú situáciu vo Veľkomoravskej ríši.
Vykresľuje tu Konštantínovu povahu, detstvo, štúdiá, jeho činnosť na Veľkej Morave. Vyzdvihuje jeho nadanie, súcit s trpiacimi a odvahu.
Použitý je vznešený, rétorický štýl, uplatňujú sa dramatické dialógy, rečnícke otázky, prirovnania, kontrasty, biblické citáty a podobenstvá.
Je rozdelený na 18 častí.

II.
V meste Solúne žil urodzený a bohatý muž menom Lev. Bol zbožný a zachovával všetky prikázania božie jako kedysi Jób. Za ten čas, čo žil so svojou ženou, splodil sedmoro dietok. Z nich najmladší bol práve Konštantín Filozof, vychovávateľ a učiteľ náš.

III.
Keď malo dieťa sedem rokov, sníval sa mu sen. Keď ho rozprávalo otcovi a materi hovorilo: „Stratég zhromaždil všetky devy z okolia a riekol mi, aby som si z nich vybral ženu a pomocnicu sebe rovnú. Ja som si vybral zo všetkých najkrajšiu, so žiarivou tvárou, so zlatými retiazkami, perlami a všetkou krásou. Volala sa Sofia, Múdrosť“
Rodičia mu na tieto slová povedali: „ Zachovaj prikázania otca svojho a nepohŕdaj naučením matere svojej. Lebo prikázanie je kahanom a naučenie svetlom. Riekni Múdrosti: Sestrou mi buď a učin mi známou rozumnosť. Lebo múdrosť žiari viac ako slnko.
Ak si ju privedieš, aby si ju mal za ženu, zbavíš sa ňou mnohého zla.“
Dali ho na učenie. Nad všetkými žiakmi vynikal veľmi bystrou pamäťou. Raz sa s detmi vybrali na pole, zabaviť sa lovom. Aj svojho krahulca vzal, no len čo ho pustil, božím riadením strhol sa vietok a krahulca vzal. Lebo milosrdný Boh vo svojej láske k človeku nechcel, aby navykol na svetské veci a ľahko ho ulovil.

IV.
Konštantíin prichádza do Carihradu, kde ho oddali učiteľom, aby sa učil.
Učil sa gramatiku, neskôr ďalšie náuky. Naučil sa Homéra aj geometriu a u Leva a Fótia dialektiku, všetky filozofické náuky, rétoriku, aritmetiku, astronómiu, muziku a ostatné grécke umenia.

VII.
Odriekol sa celáho života a osadil sa kdesi na nehlučnom mieste a bohu zveril starosť o seba. Žil sám sebe, nič na zajtrajší deň nenechával, ale všetko chudobným dával.
Potom odišiel na Olymp k Metodovi, bratovi svojmu, kde začal žiť a v modlidbách k Bohu bez prestania zotrvávať a len s knihami sa zhováral.

VII.
Prišli však posli k cisárovi od Kozárov a hovorili: „ Odprvoti jedného boha poznáme, ktorý je nad všetkými, a tomu sa klaniame na východ a zachovávame aj iné studné obyčaje. Hebreji nás nahovárejú prija´t ich vieru a obyčajne, z druhej strany Saracéni ponúkajú pokoj a dávajú mnohé dary a hovoria: Naša viera je lepšia jako viera všetkých národov.“
Vtedy cisár vyhľadá Filozofa a povedal mu: „ Choď ,Filozof, k ľuďom tým, priprav odpoveď a reč a svätej Trojici s jej pomocou, lebo nikto iný nemôže to tak dôstojne vykonať.“

A tak sa vydal na cestu a keď došiel do Chersonu, naučil sa tu židovskú reč i písomnosť, preložil osem častí gramatiky, čím nadobudol väčšie vedomosti.
A našiel tu evanjeliá a žalár písaný „ruskými“ písmenami aj človeka našiel hovoriaceho tou rečou.
Rozprával sa s ním a keď poznal silu reči, porovnal je so svojou, rozlíšil písmená, samohlásky a spoluhlásky a pomodliac sa k bohu, čoskoro začal čítať a vysvetľovať.
Keď počul, že svätý Kliment ešte v mori leží, pomodlil sa a povedal: „Verím v boha a dúfam v svätého Klimenta, že ho nájdem a vynesiem z mora.“

XIII.
Keď Filozof docestoval s družinou, vrátil sa do Carihradu. Zvítal sa s cisárom v tichosti při chráme svätých apoštolov a k Bohu sa pomodlil.
V chráme svätej Sofie je Šalamúnovo dielo, pohár, na ktorom sú verše napísané židovskými a samaritskými písmenami. Nikto to nevedel prečítať ani vyložiť. Filozof ho vzal, prečítal a vysvetlil ich.

Prvý verš: „ Čaša moja, čaša moja, prorokuj, dokiaľ takto je hviezda. Buď nápojom pánu prvorodencovi, čo bedlí v noci.“
Druhý verš: „ Pánovi na ochutnanie, urobená zo stromu iného. Pi a opi sa veselosťou a zvolaj: Aleluja!.“
Tretí verš: „ Hľa, knieža, i uzrie celý zbor slávu jeho a stred nich Dávid kráľ.
A potom napísané číslo: „ Deväťsto deväť.“
Filozof ho pozorne prerátal a zistil, že od dvanásteho roku kráľa Šalamúna do Kristovho narodenia je deväťsto a deväť rokov. A to je proroctvo o Kristovi.
XV.
Keď prišiel na Moravu, s veľkou úctou ho prijal Rastislav,moravské knieža, a keď zhromaždil učeníkov, oddal mu ich na učenie.

XVI.
Neskôr šiel do Benátok, kde sa proti nemu zišli biskupi, kňazi a mnísi a hovorili: „ Človeče, povedz nám, prečo si utvoril teraz Slovienom písmená a učíš ich, čo nikto iný predtým nevinašiel, ani apoštoli, ani rímsky pápež, ani Gregor Bohoslovec, ani Hieroym, ani Augustín? My však poznáme len tri jazyky, ktorými sa patrí sláviť Boha: hebrejský, grécky a latinský.“
Filozof im odpovedal: „ Či neprichádza dážď od boha na všetkých rovnako? Či nedýchame na vzduchu rovnako všetci? To ako vy sa nehanbíte len tri jazyky spomínať a nariadiť, aby ostatné národy a kmene boli slepé a hluché?“

XVIII.
Doľahli naň mnohé práce a upadol do choroby. Jedného dňa si obliekol sväté rehoľné rúcho a prijal svetlo k svetlu a dal si meno Cyril.
V deň keď spočinul Pánu, keď mal štyridsať rokov, pobozkal všetkých svätým bozkom a povedal: „Požehnaný je Boh, ktorý nás nevydal za korisť zubom našich neviditeľných nepriateľov, ale ich sieň pretrhol a zbavil nás záhuby.“

„Tomu nech je sláva a česť na veky vekov. Amen.“