Erich Maria Remarque Na západe nič nové

Erich Maria Remarque - Na západe nič nové

Téma: Život vojaka na bojovom poli počas prvej svetovej vojny

Hlavná myšlienka: Pokus podať správu o generácii, ktorú zničila vojna - aj keď unikla jej granátom. Generácia hlavného hrdinu Pavla Bäumera bola generáciou po prvý raz v dejinách zaskočená svetovou vojnou, ktorá vo vedomí prostých ľudí i najlepších umelcov zanechala pocit nezmyselnosti, absurdna a neľudskosti vojnového besnenia. Nie je to kniha o hrôzach vojny a názor na ňu, ale je to len suché konštatovanie bytia v nej. Je to taktiež o tom, ako vojna zmení mladých chlapcov:
"Vraj sme železná mládež."
"Áno, tak zmýšľajú, presne tak, tie státisíce Kantorkov! Železná mládež. Mládež! Ani jeden z nás nemá viac ako dvadsať. Sme ešte mladí? Mladosť? Tá už dávno pominula. Sme starci."
alebo
"Nie sme viac mládež. Sme utečenci. Utekáme pred sebou a vlastným životom. Mali sme osemnásť rokov a začínali sme milovať svet a bytie, museli sme však na to strieľať. Prvý granát, čo vybuchol, trafil naše srdce. Sme odrezaní od aktivity, od úsilia, od pokroku. V to už neveríme. Veríme vo vojnu."
a nemilosrdných vojakov:
"Praskot ručných granátov vniká mocne do našich rúk, do našich nôh; bežíme prikrčení ani mačky, zaplavení vlnou, čo nás unáša, ktorá z nás robí surovcov, zákerníkov, vrahov, pre mňa za mňa hoci diablov. Keby z druhej strany prichádzal tvoj otec, neváhal by si hodiť mu granát do pŕs!"

Časové obdobie a prostredie: 1. svetová vojna, bojové pole Nemecko - Francúzsko

Charakteristika postáv:
Paul Bäumer: 19 ročný chlapec, ktorý bol ešte len stredoškolských študentom. Na základe otrasných frontových skúseností vytriezvie z nacionalistického opojenia a uvedomuje si nezmyselnosť vojnového besnenia. Paul bol kamarátom nadovšetko, ktorý bol ochotný aj za priateľa padnúť v boji. Vojnu bral ako fakt a nerozmýšlal nad ňou. Nakoniec umiera v poli opustený, ale pokojný, bez svojich kamarátov, ktorí taktiež padli v boji. Albert Kropp: malý, ale z nich najinteligentnejší. Taktiež 19 ročný chlapec, ktorý vo vojne príde o nohu.

Stanislaus Katczinsky: prezývajú ho Kat. Je hlava skupiny, húževnatý, prefíkaný, ľstivý štyridsiatnik s nehybnou tvárou, modrooký, s ovisnutými plecami a úžasným nosom, čo vždy zaňuchá, keď sa má čosi zomlieť, kde možno prísť k dobrému jedlu, alebo kde sa dá poriadne uliať. Kat umiera, keď ho Paul prenáša cez pole s rozmliaždenou nohou a cestou schytá do hlavy črepinu. Tjaden: chudý zámočník, ktorý bol tiež v tých istých rokoch.

A ako ho Paul nazval, bol najväčší žráč v kompánii. O ňom jedinom nie je dopovedaný príbeh, nedozvedáme sa, ako dopadol...

Detering: sedliak, čo myslí iba na svoje hospodárstvo a ženu. Jedného dňa utiekol, ale chytili ho poľní žandári. A viac o ňom nebolo počuť. Leer: ustavične sníval o dievčatách a dôstojníckych bordeloch. Nakoniec umrel, lebo ho roztrhal šrapnel. Müller: sníval o vojnovej mature, rojko, ktorý stále so sebou vláčil učebnice. Zomrel, lebo ho z blízkej vzdialenosti trafila svetlica. Kompozícia:
1. Expozícia: oboznámenie sa s dejom a hlavnými postavami. Taktiež prostredím a zvykmi. 2. Kolízia: Paul sa dostáva domov, dostáva dovolenku. Doma sa zmení a cíti sa celý nesvoj, keď sa vracia na bitevné pole, akoby zmäkol.
3. Peripetia: Na poli ostane sám s raneným francúzom, ktorý nakoniec umrie, hoci mu Paul pomáhal, ako mohol, ale výčitky svedomia ho trýznili stále. 4. Rozuzlenie: Šíria sa chýri o prehre a Paulovi najlepší priatelia umierajú, taktiež aj Katczinsky, ktorému sa snažil ešte Paul zachrániť život, ale nakoniec na jeho ramenách umiera.
5. Záver: Paul sa zmieril so smrťou a nakoniec aj umiera a možno aj rád....

Obsah: Skupina vojakov, v ktorej sú aj hlavní predstavitelia, dostala dupľované jedlo, dokonca vyfasovali i cigarety, a to vďaka omylu. Ich priateľ Kammerich dostal ranu do stehna a tak ho idú kamaráti navštíviť. Retrpspektívne si spomína na množstvo epizód z budovania zákopov na západnom fronte i z prvých bojových stretnutí a hlavne na vojenský výcvik jeho triedy, ktorej velil desiatnik Himmelstoss, ktorý ich doslova týral, ale chlapci sa nedali:
"Nezrútili sme sa, prispôsobili sme sa; pomohlo nám našich dvadsať rokov, ktoré nám veľa iného tak sťažovalo. Najdôležitejšie však bolo, že sa v nás prebudil silný, užitočný pocit spolupatričnosti, ktorý sa potom v poli vystupňoval na to najlepšie, čo vojna priniesla: na kamarátstvo!"
Celý dej pokračuje opisom vojnových hrôz - bombardovania, plynových útokov, krvavých bojov muža proti mužovi - a opakovaným vyjadrením hodnôt ľudskej súdržnosti, nezištnej obetavosti a vojnového pritateľstva na život a na smrť.
Boj neustále prebieha a vojaci bojujú. Kat s Paulom sa dostali k zranenému a hoci je to nepriatelej, snažia sa mu pomôcť. Raz sa dostanú na miesto, kde na druhej strane rieky zbadajú tri ženy. Pár dni si spolu užijú, ale Paul dostáva povolenie na dovolenku. Doma sa dozvedá, že matka je chorá.

Spomína na staré časy a späť na front sa vracia celý neistý:
"Na čo je dovolenka?Iba človeka vykoľají, a potom je všetko oveľa ťažšie. Nemal som sem chodiť. Vonku som bol často ľahostajný a bez nádeje - už nikdy nebudem môcť byť taký. Bol som vojak a teraz nie som nič, iba bolesť nad sebou samým, nad matkou, nad všetkým, čo je také bezútešné a bez konca. Nikdy som nemal chodiť na dovolenku."
Po dovolenke ho odvelili slúžiť do koncentračného tábora. Paul len sucho komentuje, ako vyzerajú ľudia, čo robia (Rusi), ale neopisuje, ako mu je ich ľúto, ani nič podobné. Ale myslí si o nich:
"Sú ľudskejší a takmer by som uveril, že jeden k druhému aj bratskejší ako my. Pritom vojna sa pre nich skončila."
"Neviem o nich nič, iba to, že sú zajatci, a práve to je otrasné. Keby som vedel o nich viac, ako sa volajú, ako žijú, čo očakávajú, čo ich trápi, tak by môj otras mal zmysel a mohol by sa zmeniť na súcit. Teraz však cítim nad nimi iba bolesť živého tvora, strašnú zádumčivosť života a ľudskú nemilosrdnosť."
Paul sa vracia do svojho regimentu, ku svojim kamarátom. Čoskoro sa stretáva s Hilterom, o ktorom povedal:
"Stojíme priamo, objavuje sa cisár. Sme zvedaví, ako asi vyzerá. Kráča pozdĺž šíku, a som vlastne trocha sklamaný: podľa fotografií som si ho predstavoval vyššieho, mohutnejšieho, a najmä som rátal, že bude mať hromový hlas. Paul sa dobrovoľne prihlasuje na prieskumnú hliadku. Na poli stráca orientáciu a nemôže sa vrátiť, pretože nad ním svištia guľky. Vedľa neho padne cudzinec, ktorý umrie, hoci sa ho snažil zachrániť. Paul má zmiešané myšlienky a myslí na cudzincovu rodinu, ale nakoniec vydedukuje, že:
"Takto sa ale nedostanem nikde, to je predsa osud náš všetkých," myslel tým smrť. Nakoniec sa dostáva späť do regimentu. 8 sa dostávajú do dediny a medzi nimi sú všetci kamaráti. Urobia si veľkú hostinu, ale po pár dňoch je dedina ostrelovaná a Albert Kropp s Paulom schytajú guľky do nôh. Spolu odchádzajú do katolíckej nemocnici. Kroppovi musia amputovať nohu. Začne uvažovať o zmysle vojny:
"Som mladý, mám dvadsať rokov, zo života však nepoznám nič, iba zúfalstvo, smrť, strach a najnezmyselnejšie povrchnosti s priepasťou utrpenia. Vidím, ako sa proti sebe ženú národy, ktoré sa mlčky, nevedome, pochabo, poslušne, nevinne zabíjajú. Vidím, že najmúdrejšie mozgy sveta vynachádzajú zbrane a slová, aby sa to všetko robilo ešte rafinovanejšie a trvalo ešte dlhšie. Čo očakávajú od nás, keď skončí vojna? Roky bolo naším zamestnaním zabíjanie - bolo to naše prvé zamestnanie. Naše vedomosti o živote sa obmedzujú na smrť.

Čo z nás má byť?"
Vracia sa späť do regimentu a jeho kamaráti umrú, a aj jeho najlepší kamarát Kat, ktorý ho zasvetil do frontového života a zostáva posledný z jeho triedy a potvrdzuje absurditu vojny. "Som veľmi pokojný. Som taký opustený a nič nečakám. V rukách a očiach mi prúdi život, čo ma niesol cez tieto roky. Či som ho prekonal neviem."
"Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu: Na západe nič nové...
Padol dolu tvárou, ležal na zemi, akoby spal. V tvári mal taký pokojný výraz, akoby bol takmer spokojný s tým, že sa to tak skončilo."

Názor: Hneď na úvod, čo ma napadá, je slovo fantastické. Máloktorá kniha z povinného čítania ma tak veľmi zaujala ako táto. V tejto knihe nie je hlavný dej, ale názory a myšlienky. Toto je hlavne kniha o priateľstve, o pritateľstve na život a na smrť na fronte, taktiež je to kniha o absurdnosti vojny. Tiež je to o tom, ako vojna mení ľudí, ako odkrýva v človeku netušené svety nenávisti i lásky, zbabelosti i hrdinstva, krutosti i obetavosti, holého pudu sebazáchovy i neuveriteľnej veľkorysosti. Sú to veľmi jednoduchým spôsobom vyjadrené nálady, myšlienky, zážitky tohto vojaka. Človek nemusí čítať poza riadky, ale si to priamo prečíta, tak ak chcete prežiť neuveriteľne silný emocionálny zážitok z čítania knihy, nech sa páči, kniha je tu pre vás...

Štylistické a jazykové prostriedky: je to socialny román z obdobia prvej svetovej vojny z pohľadu nemeckých vojakov. Autor sa zaoberá hlavne pocitmi vojakov a ich charaktermi. Dej je veľmi ľahký, zrozumiteľný pre pre každého čitateľa. Štylizácia vety zodpovedá intonácii hovorovej reči. Opisy sú stručné, jasné, žiadne zdĺhavé opisovania, len holé fakty ako:
"Vybuchne granát. Hneď na to ďaľšie dva. A už sa to začína. Palebný prepad. Guľomety rapocú. Vyzerá to na útok. Všade vyletujú svetelné rakety. Neustále.". Mnoho slengových výrazov (vyfasovali, hladoši) je používaných v texte. Celá kniha je písaná v prvom páde jednotného čísla. Žiadná sentimentálne spomienky, žiadne metafory, personifikácie, málo prirovnaní. Autor často graduje text:
"Ich stav je beznádejný, budú chrliť krv a dostávať záchvaty dušnosti, až sa zadusia."
"Granáty, plyn a tanky - rozdrvenie, rozožratie, smrť."
Zo začiatku je dej veľmi optimistický, nálada je skvelá, ale čím ďalej, tým viac prepadá vojakov beznádej a tiež sa autor sa často vracia do minulosti - retrospektíva. .