referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Tamara
Streda, 26. januára 2022
Johann Wolfgang Goethe: Utrpenie mladého Werthera
Dátum pridania: 29.11.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: lenkan
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 605
Referát vhodný pre: Základná škola Počet A4: 8.3
Priemerná známka: 2.89 Rýchle čítanie: 13m 50s
Pomalé čítanie: 20m 45s
 
Dej:
Mladík Werther odchádza 4.5.1771 z mesta pre nežiadúcu láskou Leonory a prichádza na vidiek, kde je nadšený nádhernou prírodou a krajom okolo dedinky Wahlheimu a chcel by si tam kúpiť nejaký pozemok. Bol nadšený aj z obyvateľov. Cíti sa dobre uprostred prírody, dokonca ani nemaľuje, nečíta, len chodí po krásnej prírode a nasáva upokojujúcu atmosféru kraja, lieči si srdiečko ako choré decko. Ľudia ho prijímajú najprv rezervovane, ale keď vidia, že jeho úsmev nie je len nacvičený pre pospolitý Ľud a že ich život ho zaujíma, radi sa s ním rozprávajú. Obzvlášť mu učaroval kraj okolo Waldheimu, mal pred očami celé údolie, keď si sadol na stoličku pred hostinec. Práve v tom kraji zažil niečo, čo priate­ľovi takto oznamuje a na čom autor postavil celú dejovú líniu knihy.:
Spoznal som anjela! Fuj! Veď to vraví každý o svojej vyvolenej, všakver? A pred­sa nie som schopný napísať ti, aká je dokonalá a prečo je dokonalá; slovom, celkom mi zaujala myseľ.

Taká čistá duša a taký um, toľká dobrota a taká rozhodnosť a taká vyrovnanosť v každodennom živote a v práci! To všetko, čo ti tu o nej vravím, sú nemiestne, hlúpe táraniny, úbohé abstraktnos­ti, ktoré nevystihujú ani jedinú črtu jej bytosti. Nabudúce... Nie nabudúce, hneď teraz ti to chcem vyrozprávať. Ak to nespravím teraz, nestane sa to nikdy. Lebo, medzi nami, odvtedy, čo som začal písať, chcel som už tri razy položiť pero, dať si osedlať koňa a rozbehnúť sa za ňou. A hoci som sa dnes ráno zaprisahal že k nej nepôjdem, podchvíľou pristupujem k obloku, aby som pozeral, ako vysoko je ešte slnce. Nemohol som sa premôcť, musel som za ňou. s.25 .
S Lottou ho zoznámila sesternica Charlota a ešte pred predstavením ho upozornila, že slečna je zasnúbená. Táto informácia mu však bola ľahostajná. Na plese má už oči iba pre ňu. Je duchaplná, sčítaná, formuluje názor tak, ako by to povedal on. Tancujú pre mnohých neznámy tanec - valčík:
Múdro sme nechali tancujúcich, aby sa vybúrili, a keď tí najnešikovnejší opustili tanečnú sieň, vpadli sme my a ešte s jedným párom, s Audranom a s jeho tanečni­cou, vydržali sme statočne až do konca. Jakživ som sa nepohyboval tak ľahko! Už som ani nebol človekom! Mať v náručí najroztomilejšiu bytosť na svete, víriť s ňou ako víchor, že všetko vôkol mizne, a Wilhelm, aby som bol úprimný, jednako som sa zaveril, že dievča, ktoré by som raz ľúbil, na ktoré by som si osoboval právo, nikdy by nesmelo tancovať valčík s iným, len so mnou, čo by som priam zahynul. Iste ma rozumieš! s.31
Odmieta myslieť na to, že Lotta má ženícha, verí láske a predstavuje si budúcnosť:

Nie, neklamem sa! Čítam v jej čiernych očiach ozajstní záujem o mňa a o môj osud. Ba cítim, a v tom smiem svojmu srdcu dôverovať, že ó, či smiem, či môžem vysloviť celé nebo v týchto slovách? - že ma ľubi! Ľúbi ma! - A aký vzácny si teraz prichodím, ako - tebe to vari môžem povedať, ty vieš také niečo pochopiť - ako sám seba zbožňujem, odkedy ma ľúbi! Nepoznám človeka; od ktorého by mi v Lottinom srdci niečo hrozilo. A jednako – keď rozpráva o svojom verencovi, keď o ňom hovorí s takou vrúcnosťou, s takou láskou - cítim sa ako človek, ktorého pozbavili všetkých pôct a hodností a ktorému vzali kord.s.45
Albert, budúci ženích, prichádza a zostane v kraji. Werther sa s ním stretá­va, považuje ho za najlepšieho človeka na svete, začína si ho vážiť a čoraz viac žiarliť:
Behám po lesoch a keď prídem k Lotte a Albert sedí pri nej v záhradnej besiedke a ja nemôžem ďalej, som bláznivo samopašný, začnem žartovať a vystrájať hlúposti. "Preboha vás prosím," povedala mi dnes Lotte ,,len už nijakú takú scénu ako včera večer! Ste strašný, keď ste taký veselý." Medzi nami, zakaždým vystriehnem chvíľu, keď je zaujatý: frnk! už som vonku a vždy sa dobre cítim, keď ju zastihnem samotnú.s. 47

Werthera sa zmocňuje skrytý nepokoj, útechu nenachádza v ničom, zdá sa mu že všetci sú proti nemu a myslí si o sebe, že stráca rozum.
Už sa nemodlím, iba k nej; mojej obrazotvornosti sa nezjaví iná postava, iba jej, a všetko vôkol seba vidím len vo vzťahu k nej. A to mi dáva prežiť nejednu ťažkú chvíľu, pokým sa od nej nemusím opäť odtrhnúť! Ach, Wilhelm! Za čím srdce tak často túži! Keď som si pri nej posedel dve-tri hodiny a kochal. sa v jej postave, v jej správaní, v božských slovných výrazoch, znenáhla sa mi napínajú všetky zmysly, tmie sa mi pred očami, ledva počujem a čosi mi stíska hrdlo ako zákerný vrah; potom sa, srdce divými údermi usiluje uľahčil stiesneným zmyslom a len zväčšuje ich zmä­tok... Wilhelm, často neviem, či som na svete! s.63
Musí odísť, aby to uniesol. Jeho matka si už dávnejšie priala, aby žil "uži­točným" životom. Stane sa tajomníkom u vyslanca. Musí chodiť každý deň medzi ľudí, čo ho odpútava od vlastného vnútra. Ale vyslanec ho nesmierne dráždi. Je puntičkársky, rozvláčny, pre mladého človeka je utrpenie s ním spolupracovať. Gróf von C... Werthera rád prijíma a u neho má často príleži­tosť poznať šľachtu:

A tá lesklá bieda, tá nuda medzi tými hnusnými ľuďmi, ktorých tu vidieť pokope! Ako bažia po hodnostiach, ako bedlia a striehnu, len aby sa vzájomne predbehli čo len o krôčik; najbiednejšie, najúbohejšie náruživosti celkom bez kepienka. Je tu napríklad žena, ktorá kde komu rozpráva o svojom šľachtictve a o svojich pozemkoch, takže si každý, kto je cudzí, nevyhnutne pomyslí: to je bláznivá stvora, ktorá si bohviečo namýšľa o tej štipke šľachtictva a o svojich vychýrených pozemkoch. Ale je to ešte oveľa horšie: tá žena je totiž zo susedstva, dcéra úradného pisára. Pozri, nemôžem pochopiť ľudské pokolenie, ktoré má tak málo rozumu, že sa nechutne zneucťuje. s. 73
Raz sa u grófa schádzala spoločnosť, Werther sa zahovoril so svojou zná­mou slečnou B.... Urodzená spoločnosť vyslala grófa, aby sa zbavil votrelca:
"Poznáte," povedal "naše obdivuhodné pomery; ako badám, spoločnosť je nespo­kojná, že vás tu vidí; za nič na svete som nechcel.." "Vaša excelencia," vpadol som „prosím tisíc ráz za odpustenie: mal som na to myslieť prv, a viem, že mi prepáčite tú nedôslednosť; chcel som sa už pred chvíľou odporúčať, ale akýsi zlý duch ma zdržal,“ dodal som s úsmevom a uklonil som sa. Gróf mi stisol ruky s citom, ktorý vravel všetko. s.80
Slečna B... mu prezradí, že jej teta si nepraje, aby sa k nemu v spoločnosti hlásila.:

"Bola tam a dívala sa, ach, ale akými očami sa na to dívala! Werther, včera v noci a dnes ráno musela som vypočuť kázeň za to, že sa s vami stýkam, a musela som počúvať, ako vás tupia a ponižujú, a mohla a smela som vás len spolovice brániť." s.81
Požiadal o prepustenie a po čase opäť pôjde tam, kam ho srdce ťahá - čo najbližšie k Lotte. Cíti, že Albertovi chýba citovosť, ktorú on i Lotta má, a myslí si, že by s ním bola šťastnejšia. Lotta svojím bezprostredným správaním dráždi jeho nervy:
Na niekoľko dní odcestovala, išla po Alberta. Dnes som vošiel k nej do izby, vy­kročila mi v ústrety a ja som jej bozkal ruku s tisícorakou radosťou.
Zo zrkadla zletel jej na plece kanárik. "Nový priateľ," povedala a vábila si ho na ruku, "ten bude mojím maličkým. Aký je milučký! Pozrite len! Keď mu dávam chle­bíka, trepotá krídelkami a tak pekne zobká. Aj ma pobozká, pozrite!" Keď vtáčatku natrčila ústa, vtislo sa tak milo medzi jej sladké pery, akoby cítilo blaho, ktorého sa mu dostávalo. "Nech aj vás pobozká," povedala a podala mi vtáčika. Zobáčik vykonal cestu od jej úst k mojim a ľahučké ďobnutie bolo ako dych, ako predtucha ľúbostnej slasti. "Jeho bozk," povedal som, "nie je celkom bez žiadostivosti; hľadá potravu a vracia sa neuspokojený iba láskaním." "Zobká mi aj z úst," povedala. Podala mu zopár omrviniek perami, na ktorých sa so všetkou rozkošou usmievali radosti nevinne zúčastnenej lásky.

Odvrátil som tvár. To nemala robiť. Nemala dráždiť moju predstavivosť tými ob­razmi nebeskej nevinnosti a blaženosti, nemala mi zobúdzať srdce zo spánku, do ktorého zavše ukolíše ľahostajnosť života! A prečo nie? Tak veľmi mi dôveruje! Vie, ako ju ľúbim! s.92
Albert žiada Lottu, aby usmernila Wertherovo správanie k nej a aby obme­dzil časté návštevy. Lotta Werthera pozve až za štyri dni na Vianoce a on si uvedomí, že je ko­niec. Albert odíde z domu a Werther prichádza. Lotta pošle po priateľky, aby s ním neostala sama doma, ale tie nemôžu prísť. Werther vie, že je s ňou napo­sledy. Obaja sa rozcítia nad vrúcnosťou slov knihy, z ktorej Werther nahlas číta.

Svet vôkol nich zmizol. Vzal ju do náručia, pri tisol si ju na prsia a pokrýval jej chvejúce sa, jachtajúce pery bozkami. "Werther," zvolala priduseným hlasom odvra­cajúc sa, "Werther," a nevládnou rukou odtískala od seba jeho hruď. "Werther!" zvolala odhodlane hlasom plným najušľachtilejšieho citu. Neodporoval, uvoľnil náruč a ako zmyslov zbavený hodil sa pred ňou na zem. Vyskočila a v zmätku plnom úz­kosti, zachvievajúc sa láskou i hnevom, povedala: "Werther, to bolo posledný raz! Už ma neuvidíte!" Pozrela na neboráka pohľadom' plným lásky, náhlivo odišla do sused­nej izby a zamkla za sebou dvere. Werther za ňou vystrel ramená, neopovážil sa zadržať ju. s.130

Nešťastný Werther postupuje podľa svojho plánu. Po sluhovi okolo jede­nástej posiela lístok pre Alberta:
"Požičali by ste mi láskavo svoje pištole na cestu, na ktorú sa chystám? Majte sa dobre!" s.133
Pištole skladá zo steny Lotta. Werther sa lúči:
Ach, Lotte, aké šťastie, že mi osud dožičil umrieť pre teba, pre teba sa obetovať! Chlapsky, radostne by som umrel, keby som ti mohol vrátiť pokoj a potešenie. Ale, ach, len niekoľkým šľachetným bolo dané, aby mohli preliať krv za svojich drahých a vlastnou smrťou roznietiť priateľom nový, stonásobný život. s.138
Sused zazrel záblesk a začul výstrel. No keďže všade ostalo ticho, viac si to nevšímal:

O dvanástej napoludnie dodýchal. Prítomnosť úradskeho a jeho opatrenia zabránili zhluku ľudí. V noci okolo jedenástej dal ha pochovať na mieste, ktoré si zvolil. Mŕt­volu sprevádzal starý úradský a jeho synovia, Albert nemal síl. Obávali sa o Lottin život. Nebohého niesli remeselníci. Nijaký duchovný ho neodprevádzal s. 140.

Môj názor na dielo: Veľmi vydarené dielo, ktoré bolo určite na tú dobu veľmi pokrokové a je logické, že vyvolalo mnohé diskusie a zákazy. Dejová línia nebola moc výrazná a väčšinu knihy tvorili lyrické opisy a stavy zranenej duše. Podľa môjho názoru Werther listy nikomu nepísal, ale bol to sentimentálny denník, ktorý mu pomáhal utriediť si myšlienky plné rozporov. Knižka sa nečítala ťažko, no niekedy mal čitateľ pocit, že autor píše sám pre seba a zabúda naňho. Mohla sa skončiť aj inak než samovraždou hlavnej postavy, čo ju podľa mňa posunulo do roviny tak trochu slabocha, lebo zastreliť sa pre lásku nie je hrdinstvo a vôbec tým nič nedokázal. Najväčším dôkazom lásky, aj keby to spôsobilo bolesť, bolo nechať Alberta a Lottu a odísť niekam ďaleko.

Názor Richarda Friedenthala (výz. spisovateľ, autor Goetheho životopisu) : Ani jedna nemecká kniha neroznietila taký oheň ako Utrpenie M.W. Jeho plamene vzbĺkli rýchlo a s celou silou. Vypukla wertherovská epidémia, wertherovská horúčka, wertherovská móda, dochádzalo k samovraždám inšpirovanými Wertherom. U.M.W nie je len obyčajný bestseller. S niečím podobným sa pri iných knihách nestretáme. Nedá sa zaradiť medzi najpredávanejšie knihy a jeho účinok spočíval v niečom úplne inom- len z malej časti v básnickom obsahu a vyvieral z mnohých nedorozumení. V tejto knižočke bolo veľmi veľa krásy a dobra a smrť hl. hrdinu bola hlavne kritikou súčasného zriadenia a nie návod na samovraždu pre nešťastných mladíkov.. 
 
späť späť   1  |   2   
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.