František Švantner Málka

Málka

Dielo Františka Švantnera je vyvrcholením prózy naturizmu v prvej polovici 40. rokov. Narodil sa v Bystrej. Učil na viacerých ľudových školách. V rokoch 1947-1950 bol externým referentom Matice slovenskej a venoval sa literárnej činnosti. Predčasne zomrel v nemocnici v Prahe.
Prvý poviedku Výpoveď uverejnil v časopise Svojeť. Po nej nasledovali ďalšie, v knižnej podobe vyšli až roku 1976 pod názvom Novely.Už v nich sa prejavil ako bystrý pozorovateľ života so schopnosťou podať jeho umeleckú analýzu. Lyrizmus bol pritom iba jednou polohou v prístupe k stvárneniu skutočnosti.
Medzi jeho ďalšie diela patria:
Romány: Nevesta hôľ, Život bez konca
Novely: Dáma, Sedliak, Kňaz, Ľudská hra list…Spolu vyšli knižne až v roku 1966 pod názvom Dáma. Prvým knižným dielom, ktoré vzniklo ako dôsledok „vlády“ naturizmu, bol súbor ôsmich próz Malka. Vždy je v nich prítomná smrť, ale jej príčina sa problematizuje buď riešením, vyvrcholením, alebo sa zahaľuje tajomstvom. Jednou z nich je aj novela Malka. Švantner ako jedinečný spodobňovateľ bytostných síl v človeku nemohol sa vyhnúť i motívu lásky. Najúčinnejšie ho vyjadril azda v novele Malka. Cez vášnivú lásku sa stáva hrdina Malky účastným dokonca na prírodných dejoch. Vo svojej láske chce objať celú prírodu, chce s ňou splynúť. Dej sa odohráva v prostredí slovenských hôr v neurčitom čase, niekedy pred Turicami. Malka je malé, útle, ryšavé dievča, ktoré sa zapáčilo valachovi a mal sa s ňou oženiť. Slúžila u Michalčíka, ktorý mal obecnú krčmu na Beňuši:
„Nemôžem povedať, že bola M. krásna. Ach to nie. Ale zvábila môj pohlad najskorej svojou skromnosťou ako žabie očko, čo bojazlivo vyzerá spod lopúcha na človeka. Malka sa mi páčila taká, ako bola, ba práve len taká, drobná, vypĺchnutá, ušmochtlaná.Ohnivé vlasy svietili jej okolo vypučeného detského čielka.“
Valach je aj rozprávačom celého príbehu. Miluje Malku, hoci nevie prečo. Pracoval veľmi tvrdo na salaši. Vďaka slepej žiarlivosti sa stane, že Malka nakoniec umre v snahe zachrániť svojho brata.
Šajban bol Malkin brat, pracoval tiež na salaši, ale neboli s valachom kamaráti. Privandroval z hôľ bez košele a ostal u baču:
„Prerastal ma aspoň o pol hlavy a aj v pleciach bol širší. Tvár mal divne dokrútenú, azda vetriskami došľahanú alebo úpekom porozkalovanú ako kôra kosodreviny. Krk mu sputnávali hrubizne žily. Zo strakatých očú vytŕčal sa mu studený chlad a hrôza pretúlaných nocí.

Hej, veru, bol to nebezpečný chlap.“
Dej sa začína opisom Malky ako ju videl valach svojimi očami. Mienil si ju vziať na Turice toho roku. Valach veľmi ľúbil Malku, hoci ho neočarila svoji zjavom, ale svojim chovaním a „zvábila môj pohľad najskorej svojou skromnosťou ako žabie očko…“. Valach si ju chcel zobrať ze ženu a ona privolila a povedala, že mu to príde oznámiť do Jám. Vtedy sa dozvedá, že má brata, ktorého nikdy nevidel:
„Prikývla a mne rástli krídla. Potreboval som čistý vzduch, voľný rozhľad. Žiadalo sa mi vône mladej trávy.“
Medzitým na salaš prichádza neznámi privandrovalec menom Šajban. Malka neprišla a na miesto nej prišiel chlapec, ktorý mu prináša od nej lístok. Kedže nevie čítať ide k Šajbanovi, nech mu to prečíta:
„Odkazuje ti, aby si zlato nekupoval, lebo sa ona ešte nemieni vydávať.! Videl som dobre: oči sa mu vypučili škodoradosťou.“ Valach „hoci sa ma chytala predtucha, že on je príčinou môjho nešťastia, zasekol som len zuby a pobral som sa za ovcami. Nad nami tróni Hospodin….On nadelí a ty ber a ďakuj za všetko, lebo reptanie sa nevypláca.“
Pred obedom pribehol honelník za valachom, že ho niekto na Jamách čaká. Uvidel tam Malku aj s Šajbanom. Vypočul si rozhovor, z ktorého vydedukoval, že ona s nim odíde preč. Žiarlivosť sa mu vkradla do srdca. Skočil na Šajbana a začal ho biť, hoci nemal toľko síl. Rozhodol sa ho udať. S ľahkých srdcom ide do krčmi za Malkou, ktorá mu nakoniec povie, že Šajban je jej brat a rozbehne sa preč. Až vtedy zisťuje svoje pochabé konanie a snaží sa pomôcť Šajbanovi a chce zmiesť žandárov, aby ho nechytili. Guľky okolo neho svišťali:
„Nado mnou sa tíško pretekala noc. Pomedzi čečinu pozerali na mňa hviezdy a v doline hučal potok. Bol som spokojný, hoci po žilách sa mi penila ďalej krv. Malka zaiste videla, jako som nadstavil vlastný život pre záchranu jej brata.“
Ale Malka to už nezistila, pretože ju našiel na salaši v jarčeku mŕtvu:
„Ležala na holej zemi, vedľa ohniska, na ktorom nebolo stopy po ohni. Ruky mala položené pokojne vedľa tela, jako po robote, a dolu ľavým ramenom stekal jej uzučký potôčik čiernej hustej krvi. Tváričku mala vyjasnenú blaženým úsmevom a bielu, bielučkú jako svätá hostia…“
Môžme sa spýtať, k čomu nakoniec vedie táto a iné Švantnerove novely? Autor v nás navodzuje stavy hrôzy a až neznesiteľného napätia, chce v nás rozrušiť, rozochvieť, chce, aby sme prežili ťažké duševné stavy jeho postáv, chce nájsť onen krajný bod, kam až siaha rozrušenie ľudských zmyslov, vybičovaných fantáziou. Švantner taktiež sugeruje pocity priam existenciálne.

Napríklad ako sa valach zveruje so svojou vášňou vetru, tráve, celej prírode, opája sa rozkošou milovať a naozaj ľúbi až za hranicu života, lebo sa mu vidí, že jeho milá sa na neho usmieva i v smrti…
Švantnera môžme oprávnene označiť za jedinečného básnika živelných síl v človeku.