„Chráň si česť od mladi.“

S menom A. S. Puškina sa pevne spája prívlastok – najväčší ruský básnik. No rovnakým majstrom je i v umeleckej próze. Kapitánova dcére, jeho posledná dokončená epická skladba, vyšla roku 1836. Hoci ide skôr o neveľkú novelu ako román, dôkladne sa na ňu pripravoval. S obľubou počúva a zbiera ľudové povesti o Stepanovi Razinovi a Jemeľjanovi Puchočovovi. Celé umelcovo úsilie uzatvára napokon útla knižka Kapitánova dcéra, ktorá sa stane základom ruskej historickej prózy. Umelecky cenná je jej prísna objektívnosť. Autor sa totiž celkom skryje za osobu rozprávača, ktorým je hlavný hrdina ľúbostného príbehu práporčík Griňov. Alexander Sergejevič Puškin píše tento román v 1. osobe jednotného čísla, v tzv. „ja-forme“. No v epizódach medzi Griňovom, starým Saveľjičom a Pugačovom cítiť už aj autorov hodnotiaci postoj k opisovaným udalostiam. Andrej Petrovič Griňov píše zážitky svojej mladosti, ktorý vo veku 16. rokov bol odvedený a súci vojenskej služby spoznávajúc svet vo vtedajšej dobe, zobrazuje mravy ľudí, úzkosť vzťahov vo vzťahu rozprávača – kladný, záporný, náboj vo vzťahoch

medzi postavami príbehu, prvá prežitá láska s kapitánovou dcérou – Mašou... Saveljič – osoba poverená služobníctvom tomuto mladíkovi. Pomáha ho dopraviť na základnú vojenskú službu. Stretával sa s ním už od 5. rokov ako so zverencom a bol pre jeho starostlivosť tou najdôveryhodnejšou osobou.
Griňov sa stretáva na ceste do vojenského tábora s ľudskou uštipačnosťou, spupnosťou, dochádza k záveru, že naoko milému človeku sa veriť nedá, pretože vždy takýto človek má nejaké vedľajšie úmysly. Saveljič je vždy jeho príkladom, veľmi si ho rozprávač váži, no tiež sa cíti byť pd jeho neustálou kontrolou neslobodný, potláčaný a tak sa búri. Saveljič bol sluhom bohatého gazdu Andtreja Petroviča Griňova – jeho otca (rozprávačovho). Autor románu cestujú so Saveljičom smerom do vojenskej pevnosti z krčmy do krčmy, kde si hľadajú vždy nocľah, aby prespali a boli pripravený naďalej na ďalekú cestu kočom a dvomi koňmi. Rozprávač sa dostáva do tábora, stretáva sa tu so ženou kapitána vojebnského tábora, s jeho dcérou, so seržantom a inými príslušníkmi tábora, hľadá si vzťahy a cestu. Cesta je pomerne ľahká, cítil sa v spoločnosti tábora príjemne, našiel si v nej pre začiatok svoje miesto. Až neskôr sa dostáva do konfliktu s jednou ohováračnou postavou, ktorá má charakter, taký, že si neuvedomuje svojim správaním svoju drzosť a nepriateľskosť voči rozprávačovi. Dielo prezrádza veľa o rodinných pomeroch samého rozprávača. Práporčík Griňov za svoju poslušnosť si vyslúžil i vyššiu vojenskú hodnosť – dôstojník. Dozvedáme sa i čo to z osobných hrdinových vlastností.

Čitateľom je v tomto diele nepriamo zobrazovaný už legendárny vzbúrenec Pugačov. Dielo sa delí na kapitoly (spolu 14 kapitol) s príslušnými podnázvami, po ktorých vždy nasleduje určité príslovie, porekadlo, či stará ľudová pieseň. So Švabrinom si veľmi Peter Andrejevič nerozumel, nenávidel jeho povahu, s ktorou sa dostal vždy len do zbytočných sporov, napríklad raz keď sa situácia vyhrotila až tak, že sa museli obaja ukryť na oči málo dostupné miesto, kde by mohli odohrať súboj chlap proti chlapovi. Peter Andrejevič v jeho osočovaní videl hnev urazenej pýchi a odvrhnutej lásky. Saveljič vážne zranil Petra Andrejeviča Griňova, no úprimné vyjadrenie citov Maši, jej náklonnosť k nemu a zhovievavosť jej rodiny ho rýchlo uzdravovali. Začína sa o pár dní krytý boj s donskými kozákmi. Autor využíva opisy postáv, opisy deja, najmä pri začínajúcom boji alebo opis samozvanca – známeho Pugoačova –

„V tom sa z poza vyvýšeniny, ktorá bola asi na po versty od pevnosti, zjavili nové skupiny jazdcov a onedlho sa step pokryla množstvom ľudí, ozbrojených kopijami lukmi. Medzi nimi sa niesol na bielom koni človek v červenom kaftane s vytasenou šabľou v ruke, bol to sám Pugačov.“

Peter Andrejevič Griňov zohráva slovný súboj s Pugačovom. Cíti, že Pugačov chce, aby sa mu stal jeho verným bojovníkom. Lenže rozprávač má svoju česť a hrdosť a rozumne odpovedá na všetky Pugačevove otázky a námluvy. Pociť povinnosti Petra Andrejeviča Griňova zvíťazil nad ľudskou slabosťou.

Neskôr sa v Petrovi Andrejevičovi Griňovovi rozpúta akási sila pomsty, ktorá ho ženie do oslobodenia Belogorskej pevnosti, v ktorej sa už dlho zmietajú ľudia v strachu a nepokoji. Ženie ho i do tohto láska k Maši chcel by s ňou, čo najskôr žiť. Dával jej svadobné náuky už pred začatím nepríjemných bojov, no tie kruto a rýchlo zmarili krásne obrázky lásky z fantázie oboch zamilovaných. Chce urýchliť výsledok vojny, chce ho nakloniť v úspech Belogorskej pevnosti, v ktorej si našiel Mašu. Chce sa chopiť svojej šance a Mašu si získať. Pugačova odhalí neskôr ako šľachetného, spravodlivého, čestného a milostivého človeka, i keď si voči nemu po celú dobu zachovával v celku neutrálny postoj. Je pravda, že Pugačov (a z ich vzájomného rozhovoru to poznať) mal silné vlastenecké cítenie, ale veľmi rád sa považoval za „národného bossa“, ktorý chcel vskutku národ, čo najviac obraňovať pred neskutočným vojenským útlakom vo vtedajšom cárskom Rusku. Organizoval vzbúrenecké kolektívy. Na povstania nemal nikdy problém nájsť svojich zastupujúcich ľudí.

Mal neskutočné plány a hrnul sa dosť do vážnych súbojov, ktoré ho mohli stáť stratu života, i keby tieto súboje vyhral, sám dobre vedel, že je dosť pravdepodobné to, že ho bude čakať krutý trest od cárovnej Ekateriny II, ktorá vtedy vládla. Do týchto súbojov vkladali i jeho stúpenci (on sám bol trojnásobných utečencom zo sibírskych pracovných táborov) celú dušu, ale nebrali si do hlavy jeho vážnu myšlienku o bývalom cárovi Petrovi I, za ktorého Rusku prekvitalo. Myslel si, že je „stelesnením jeho osoby“ a veril, že povstaniami a vzburami si toto postavenie vybojuje. Jeho súbojovníci – súputníci ho nebrali v tomto vážne a falošne sa pretvarovali, keď Pugačov očakával ich úctu. Viedol ich, pričom vedel, že ak urobí jeden chybný krok, čo i len jeden raz prehrá, jeho vlastný stúpenci ho urobia o hlavu kratším. Andrej Griňov využil situáciu, keď mohol oslobodiť svoju lásku Mašu alias Máriu Ivanovnu spod skrutného väznenia v tmavej izbe domu Švabrina (osobu, ktorú sám Pater Andrejevič Griňov nenávidel) počas vojnového povstania, v tom, že bol s vplyvným Pugačovom majúci pod palcom i Švabrina, ktorý vlastnil mnoho pevností, medzi ktoré patrila i tá Belohorská, v ktorej žila i Maša s rodičmi. Koniec dobrý, všetko dobré. Andrej Griňov s Pugačovom si relatívne rozumeli, ale všetko sa v tomto vzťahu viedlo „fifty-fifty“ podľa príslovia – „Kamaráti buďme, dlhy si plaťme!“