Dominik Tatarka Farská republika

Krátky životopis Dominika Tatarku

Dominik Tatarka sa narodil 14. 3. 1913 v Drienovom a zomrel 5. 5. 1989 v Bratislave, kde je aj pochovaný. Pôsobil v slovenskom kultúrnom prostredí ako osobitný fenomén. Študoval na FF UK v Prahe (1934 - 1938) a krátky čas na Sorbonne v Paríži. Do literatúry vstúpil už teoreticky a metodologicky pripravený a jeho tvorba zo 40. rokov (V úzkosti hľadania, Panna zázračnica, Farská republika) obsahovala pozoruhodný tvárny a ideový náboj. V 50. rokoch aj on podľahol zjednodušenému pohľadu na skutočnosť (Prvý a druhý úder, Družné letá, Radostník), no po tejto kríze, ktorá nebola len jeho osobnou, ale zasiahla celú slovenskú literatúru ako dôsledok stalinského modelu spoločnosti a kultúry (Tatarka sa mu vzoprel už r. 1956 v Démonovi súhlasu), dokázal znovu zmobilizovať pôvodné tvorivé fondy a v 60. rokoch koncipoval diela znamenajúce výrazné obohatenie slovenskej prozaickej tvorby (Rozhovory bez konca, Prútené kreslá). Po okupácii Československej republiky vojskami Varšavskej zmluvy sa Tatarkov prozaický vývin dramaticky prerušil a on sám sa stal pre režim - pretože verejne odsúdil okupačný akt - nežiaducou osobou. Bol vylúčený zo Zväzu slovenských spisovateľov, nesmel publikovať a po podpísaní Charty 77 sa ocitol pod dohľadom ŠtB. Neprestal však písať a rezultátom jeho tvorivého vzopätia v 80. rokoch sú publikácie, ktoré vychádzali v zahraničí (Písačky, Sám proti noci, Listy do večnosti a i.). Sústredil sa v nich na subjektívnu skúsenosť, na intímny kontakt a citové zblíženie sa s opačným pohlavím. Pritom neprestal vnímať a komentovať spoločenské a kultúrne dianie.

Vydavateľstvo: Smena
Edícia: Máj
Literárny útvar: Román skladajúci sa z 9 kapitol.
Prostredie: Žilina, Vrútky,

Téma a idea: Tatarkova Farská republika je dielom základného významu o slovenskoštátovských časoch. Vystihuje dusnú atmosféru a brutálneho nivočenia ľudskej dôstojnosti. V románe sa stavia do pozície dôsledného kritika spoločenských, politických a kultúrnych pomerov v slovenskom štáte. Tatarka vyjadril postoj časti inteligencie k tzv. slovenskému štátu. Citlivosť až precitlivenosť, ľahostajnosť k sebe, koketéria so smrťou, pocity ničnotnosti a hnusu, to všetko vládlo spočiatku hrdinovi, ktorý sa v románe, zobrazujúcom asi obdobie dvoch rokov, do vypovedania vojny Sovietskemu zväzu, začína pred našimi očami pozvoľna vyvíjať a meniť v bojovníka proti fašizmu. Postavy:
Tomáš Menkina – mladý profesor.

Precitlivený, zhnusený, stratený, drvený udalosťami, ľahostajný k sebe a nadto sa ešte sám kaličí. No má vnútornú mladícku sviežosť, húževnatosť a tušenie správnej cesty, ktorá ho privedie k vzbure proti klerikalizovaniu školy a k spoluprácai s ilegálnymi pracovníkmi. Menkina je veľmi vnímavý, z väčšej časti pasívny tvor, má však vypestovaný cit pre spravodlivosť, je pekný príťažlivý mladík. Nie je bojovník, je skeptik, ironik, je to však obrana pred odhalením vlastnej nerozhodnosti. Ako ho okolnosti tlačia a zvnútorňujú, nútia zaujať rozumnejšie stanovisko, stráca sa z neho ľahký ironizujúci obal a Menkina tvrdne.

Lašut – typograf. Je rozorvaný a ľahostajní, otrávený mladík, ktorý sa neskôr stane zradcom. Bol zo štvrtiny žid. Bolo cítiť okolo neho prázdno akoby nemal nikoho. Stelesňoval človeka, ktorý trpí nedostatkom slobody, ale nepovažuje sa za takého, aby si trúfal trpiež dôstojne.

Magduška Menkinová – Tomášova matka, ktorá z náboženskej pokory a naivnosti nechtiac zrádza svojho syna

John Menkina – Tomášov strýko, ktorý pracoval v Amerike, ale po 26 rokoch sa vrátil späť, aby ostal žiť vo vlastnom dome aj manželkou jeho mŕtveho brata. Vo svojom dome nachádza cudzieho človeka – gardistu a ostáva vo svojom vlastnom dome pracovať ako domovník. Ale nakoniec sa z neho stáva bohatý podnikateľ. Darina Intribusová – profesorka a farárova dcéra. Tomášova milá, ktorá bola veľmi čistá a jemná dievčina. Tvorila citový protipól Tomáša – jeho rozorvanosti a ľahostajnosti. Edita – židovka. Bola priateľkou a neskôr manželkou Lašuta. Ktorý k láske k nej sa rozhodol jej vybaviť papiere, aby ju neprenasledovali pre jej židovskú krv. Ona si nechala aj kvoli tomu preoperovať svoj nos a prefarbiť vlasy. Lašuta cíte nemilovala, ale obdivovala ho pre jeho odvahu a lásku k nej. Obsah
John Menkina prichádza po 26 rokov z Ameriky. V amerike robil v mäsiarstve a dopomohol podniku, aby prosperoval. Všimol si, že mesto je prepchaté nemeckými vojakmi a divnými zástavami. Vo vlastnom dome, kam chcel ísť bývať s Margitkou (manželkou jeho mŕtveho brata Jozefa) a Tomášom nachádza cudzieho človeka v uniforme (gardista). Cíti to ako násilie na svojej osobe, a ten človek mu povie, že on ostáva v tom dome bývať.
Tomáš Menkina sa vracia z vojny domov k matke na dedinu. Stretáva tam aj strýka. V chalupe sa zišla celá rodina a John rozprával o svojich zážitkoch a ceste späť na Slovensko. Nezastavili v Brémach ako mali, ale až v Dánsku. Prišiel do Berlína, kde ho nechceli pustiť, pretože mal americký pas..

pustili ho a nejaké ženy začali po ňom vykrikovať a policajti ho chytili a dali do väzenia, kde bol tri dni!!
Po vzhliadnuti otrasného filmu o poliakoch šli Tomáš a John pospolu a rozprávali sa o vojne. Tomáš povedal “Všetko je to len komédia, čo stvárajú.
Tomáš nastupuje ako učiteľ na gymnáziu. Stratáva tam nových ľudí. Je triednym druhákov, ktorí sa ho hneď pýtali, či je to pravda, ze Poľsko zmizlo z mapy. Tomáš bol tiež na fronte!!!!
Tomáš si nachádza ubytovanie a jedlo u Achinky, 35 ročnej ženy, s ktorou aj spáva.
Mladí profesori sa stretavali v zborovni a opravovali úlohy, pripravovali sa spolu na vyučovanie, pretože mali tak nízke platy, že nemohli vysedavať ani pri čiernej káve. Boli to velmi mladí študenti .. suplenti.. niektorí ešte ani nedoštudovali na univerzite, ale pre nedostatok profesorov, museli odísť učiť. Jeden deň do zborovne vrazil riaditeľ a pýtal sa, kto bol dnes mimo nej. Prihlásil sa Mirko Pižmurný. On bol na záchode.. a použil noviny, ktoré nemal. A nakoniec sa priznal, že je Čech a sám odišiel do protektorátu sa udať. Keď ho odprevadili, tak šli spolu Darina Intribusová a Tomáš spolu okolo parku, kde sedeli zalúbenci, niektorí boli aj ich študentmi a Tomáš sa do nej zaľúbil, keď sa jej pozrel do očí! Ale nechcel si s ňou začat. Stačilo mu, že existuje a to mu stačilo. Rozprávavali sa o strýkovi, ktorý slúžil teraz vo vlastnom dome ako domovník.
V škole sa zmenil system učenia... žiaci sa začali prezúvať, na chodbách rozmiestnili kvety, učitelia uz nenapomínajú žiakov a kňazi im dávajú kázania. Mládež chytila úzkosť pred skazenosťnou ľudskej prirodzenosti. Nežiadalo sa jej už nič iného, iba vypočuť utešujúce slova o lúči Ducha svätého. Paulina Husárička bola dávnou Tomášovou láskou. Neskôr si našla milého, s ktorým čakala dieťa, aj keď neboli svoji. Jeho zabili fašisti ako komunistu a ona ostala tehotná s mŕtvym dieťaťom v sebe. Šla za Magduškou, ktorá chcela od nej, nech sa ide dať vyspovedať a očistiť od hriechov do kostola, ale rozhresenie nechcela prijať, tak odišla do mesta. Tam stretla Amerikána. Chcel jej pomôcť, chcel ju zamestnať ako kuchárku, tak ju poslal za Magduškou, nech ju priučí. Ona nešla. Usadila sa u nejakej kamarátky a nechala si vybrať dieťa. Ona ochorela a pomaly umiera. Tomáš s Johnom ju aj boli navštiviť a ona nechcela stale prijať rozhrešenie. Tomáš sa spriatelil s typografom Lašutom. V škole kázatelia ďalej meditovali o lúči Ducha svätého, ktorý preniká do temnoty ľudského srdca. Duchovní len spytovali a spytovali, babrali sa vo svedomí, v citoch žiakov. “Títo mnísi.. pestuju tiež čistú lásku ako ja, oni čistú duševnú a ja čistú telesnú. Mrzačíme sa...

Ten hlas z ampliónu, zbavený telestnosti, spôsobil i na Menkinu, počal sa s ním zhovárať, prieť. A čo myslíte, ktorá y týchto lások je ohavnejšia? Obidve stoja za fajku močky.”
Riaditeľ pridelil triedy jednotlivým spovedníkom, ale Menkina odmietol dozerať pri spovedi, vraj to nie je jeho povinnosť. Tomášovi sa zhnusil riaditeľ a pobožná zbabelosť, že sa odhodlal ísť “ta” hoci mu hrozilo veľké riziko, že sa naozaj nestrene so svojím druhom a bude sa musieť zrieknuť svojho veľkolepého sna. “Ta” bolo v skutočnosti na Vrútkach. Vrútky však nemohol nazývať Vrútkami, aby nestratili neurčitosť a nesmierne rozlohy vysneného sna. Vetché domy, slepé uličky, ktoré sa tu nazývali radmi, špinavé krčmy, železničné dielne, opustená fabrika, veľká hrmotiaca stanica v húľavách dymu a pary mu lahodili. Vrútky pre neho znamenali miesto, ktoré mohol zaľudňovať svojimi predstavami. “
Po tomto incidente Menkina opustil zborovňu a šiel na stanicu, že pôjde “ta”. Lašút prišiel za nim a povedal mu pravdu, že je štvrtinový žid a chcel by ísť za Darininim otcom, nech jeho priateľku Editu pokrstí a mohli sa zosobášiť. “Tomáš si teraz prvý krát uvedomil, že Lašut vážne trpí všeobecným násilenstvom týchto čias. Lašut sa tváril ako otrávený a ničotný človek, lebo už bol taký ubitý, že sa nepovažoval za dosť významného, aby trpel pre veľkú vec.”
Lašut nakoniec odišiel za farárom a Tomáš odišiel “ta”. Šiel popri Váhu a stretol tam sedliaka zo synom ako osievaju piesok. Spýtal sa ho, či mu môže pomôcť, sedliak bol k nemu sprvu vevľúdny, pretože vyzeral ako pán. Ale keď videl, že mu to ide, tak sa dali aj do reči. “Prišlo mu to také veselé, že ešte ráno smrteľne vážne zratúval so žiakmi hriechy. Teraz pracuje takto s lopatou. Mohol by byť slobodným človekom a žiť, ako príde, zo dňa na deň, kým sa táto vojna neskončí. Raz sa len skončí. Strýko nazval dôveru vo vlastné sily zvláštnou opaterou božou. Tomáš ho poprosil, či by ho nezamestnal na stavbu domu pre jeho dcéru. “Ale to nerozumiem, že by ste radšej mali špinavú robotu na stavbe ako čistú, pohodlnú štátnu službu?” Tomáš mu vysvetlil ako si štát cení službu učiteľov. Nakoniec ho teda sedliak prijal, ako stavbára, ale nie ako učiteľa. Lašut získal rodný list pre Editu, ktorá ale najprv bola nešťastná, pretože si myslela, že aj keď má rodný list, aj tak je vidieť že je židovkou. Tak šla na operáciu nosa.

John sa sprvu nechcel vrátiť, pretože
„Hnusia sa mi vaše duševné cvičenia, ktoré ste zaviedli, hnusí sa mi vaša nekonečná kajúcnosť, hnusí sa mi škola, hnusí sa mi všetko, pán riaditeľ, ten duch kresťanský a národný, ktorý nám nanucujú,“
ale nakoniec sa vrátil k učiteľstvu a začal sa stretávať s Darinou, ktorá ho veľmi ľúbila. Medzitým umrela Paulínka a Tomáľov strýko si uvedomil, aký je zbytočný na tomto svete. Šli za Lyčkovou, u ktorej istý čas Paulina žila. Pre ňu bol neľútostný osud Paulíny Húsaričky bol osudom všetkých robotníkov, celej triedy. Príčinou jej smrti boli nepriatelia robotníkov. Tomáš cestou domov stretol Lašuta, ktorý počúval hlas z ampliónu a jeho obraz šťastia sa rúcal. Hlásali o kresťanstve a zatracovali židov.
Tomáš s Darinou a Lašutom šli čakať Editu na stanicu. Bola prefarbená na blond a už sa mohli verejné privítať. Darina povedala na popud Tomášovi, aby rýchlo nastúpili na vlak do Vrútok. Cestovali na čierno a vo vlaku stretli Lyčku. Pri vystupovaní mu Lyčka dal dva kufre, nech mu ich odnesie a keď si sprievodca pýtal lístok a on ho nemal, chytili ho a odviedli na stanicu, kde ho vypočúvali. On im tvrdil, že tie kufre nesie nejakému švajčiarovi a nevie čo v nich je. Nechcel udať Lyčku! V kufroch boli nejaké tlačivá. Odviedli ho späť do Žiliny na vyšetrovaciu stanicu, kde ho stále vypočúvali a on im nemal čo povedať. Na Paulinkyn pohreb neprišiel nik okrem Johna. Keď vyšiel z márničnej kaplnky, pripojili sa k nemu Lyčková so zástupom. Keď ju pochovali, Lyčkova riekla:
”My všetci sme tu, Paulínka, čo sme tu, žijeme ako si žila ty, a hynieme, ako si hynula ty. My sme uvedomelí ľudia. Nás všetkých s tebou drží rovnaký súcit, rovnaké triedne puto. Nám mužov berú a zabíjajú ako tebe. Nám deti berú a zabíjajú ako tebe. Teraz, keď si dobojovala, buď spokojná. My sme uvedomelí ľudia. Mz tiež len vtedy budeme spokojní, keď zvíťazime. Ale prv nie, to ti sľubujeme. ď zvíťazime. Ale prv nie, to ti sľubujeme.“
Vyšlo najavo, že Editka je židovka. Matka prišla do mesta a šla čakať pred školu Tomáša, keď sa pár dni neobjavoval, šla za riaditeľom a ten jej povedal, že ho uveznili. Jeho manželka poradila Margitke, aby išla to Bystrice a vyspovedala sa hlave štátu. Matka si myslela, že jej syn je komunista a tak mu to aj povedala. Na druhý deň prišli prehľadať jej dom, či tam nemá zbrane alebo niečo podobné. Matka nevedela, že vlastne zradila vlastného syna, pretože verila v pravdu a spravodlivosť. Tomáša previezli do väznice v Bratislave. Dobitý a nevyspaný Tomáš rozmýšlaľ čo im povie. Mogoz mu pracoval na plné obratký a niektoré myšlienky viedli až do absurdity. Ale svojich známych do toho nechcel zapojiť a tiež nechcel udať Lyčku, hoce nevedel, prečo sa musí skovávať.

Pri vypočúvaní sa vlastne dozvedel, že na tých letákoch boli dôvody, prečo nezvíťazí Nemecko. Kapituloval a povedal, že je komunista:
„Priznajte sa: Ste červený?“
„Nie som červený.“
Toľko ho prehováral, obmäkčoval, nakoniec mu ukázal matkyn zápis, že je odpadlík od cirkvi a komunista. Tomáš si povedal, keď to matka hovorí tak je. Tomáša prepustili z väzenia a šiel do lekárne, kde stretol Editu. Šiel k nej domov a zistil, že sa s Lašutom zobrali. Rozprával jej ako bolo vo väzení:
„Trápili ma, mlátitli.. Tam, to sú lotri, nehodno im do tváre napľuť. Edita, čosi mi chýba. Ruka alebo noha alebo čosi v hlave. Amputovali mi, vyoperovali všetky ilúzie, falošné predstavy....“
„Edita, myslím, že sme teraz roveň, pokiaľ ide o tú budúcnosť. Ale teraz by som nepovedal, že rovno hlavou vrážame do steny. Do steny rovno hlavou vrážajú iba slepí. Sú ľudia, čo vidia pred sebou aspoň cez tri-štyri steny, do tej steny vrážajú tvrdším nástrojom. Tých ľudí sú plné väznice a hádam ešte ich chodí trochu po slobode.“
Tomáš sa vrátil späť do Žiliny a už sa s ňou nikdy viac nestretol. Jeho strýko medzitým sa dal do podnikania a vlastnil obrovský hotel. Ostal tam bývať aj s matkou. Veľmi sa čudoval ako sa všetci zmenili, už to nebol jeho domov. Nepáčilo sa mu, že tam žili gardisti, veliteľ gardy, okresný veliteľ gardy a páni zo spoločností. Strýko ho obvinil:
„Rozvraciaš, niet v tebe pokory, Margitka má pravdu, z očí ti hľadí, že si neverec. Tvoja mať sa pre teba trápi. Vážení ľudia sú ti nič. Aj ja som ti už nič, veď sa priznaj. Ako si sem prišiel, hľadíš na mňa zvysoka. Ale je zle s tebou, Tomáš. Sám seba si nevážiš.Nosíš v sebe chorobu. Nadúvaš sa, nosiš v sebe zlosť. Si odľud. Hovorím, že je to už z teba iba zloba. Nič iného.“
Darina prijala k sebe ako opatrovateľku Paulinu Husáričku – Vieru Lyčkovú - manželku Pavla Lyčku. Menkina odišiel s ňou na faru, Viera ho varovala nech si dá pozor, pretože komunistov prenásledujú, nech si dá pozor. Pavol našiel svoju manželku a chodieva ju navštevovať na faru. V Meste ho stretol Menkina a videl, ako ho prenasledovali žandári a nastala veľká mrvenica. Pavla postrelili a spolu s Menkinom nastúpili rýchlo do auta. “Dnes-zajtra Nemci napadnú Sovietsky zväz. Už len Sovietsky zväz môžu napadnúť. Preto hromadne zavierajú komunistov.“
Pavol ho poprosil, aby odniesol nejaké papieriky Strieškovi v Martine. Zdržal sa tam dva dni. Po tie dva dni ho hľadali ako zradcu a komunistu a kedže nechcel ísť do väzenia, tak vstúpil do armády.

Záver: Farská republika nie je to len kolísavý a kaličiaci sa inteligent Menkina, to je celý rad postáv a zaujímavo prepletených vzťahov. Už len jeho partnerka Darina, farská dcéra je vytvorená ako protipól jeho rozorvanosti a ľahostajnosti, potom typograf Lašut, otrávenený mladík, ktorý sa neskôr stane zdradcom, a jeho milá, tiež protipólne vytvorená pozitívna žena Edita, jeho strýko John Menkina, ktorý sa vráti z Ameriky a odtiaľ naučený zveľaďovať svoj majetok, neuvedomuje si politické dôsledky. Toľko postáv a veľká časť z nich je vytvorená na na základe protipólov. Množstvo postáv a vyhrotené vzťahy, to je autorova prednosť a sila, najmä v kresbe postáv kolísajúpcich a vyvíjajúcich sa. Z diela je cítiť ešte dedinský život, z ktorého hlavné postavy vyšli. Preto je tu väčšina ľudí pokorná, nábožná, dôverčivá a chtivá za majetkom (John Menkina). Farská republika je príklad výsostne umeleckej kritiky národného života, je to dielo, ktoré by malo často stáť pred našimi ľuďmi ako príklad občiansky poctivého vzťahu umelca k spoločnosti. .