referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Matúš
Pondelok, 21. septembra 2020
Hroboň: Duma Tatrana
Dátum pridania: 02.12.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: grli
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 722
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 2.1
Priemerná známka: 2.93 Rýchle čítanie: 3m 30s
Pomalé čítanie: 5m 15s
 
Báseň Duma Tatrana pochádza z Hroboňovej básnickej zbierky Iskrice. Báseň sa skladá zo 16 štvorveršových strof, písaná jednoduchým združeným rýmom. Kontext básne však jednoduchý nie je, lebo je dosť ťažké básni porozumieť, ako aj celej Hroboňovej básnickej tvorbe.
Báseň začína slovami: „Dosť mi je pusto...“, ktoré sa v každej ďalšej strofe opakujú. Už tieto slová naznačujú, o čo ide autorovi v celej básni. Ukazuje tu človeka, ktorý sa cíti sám, ktorému je pusto v tejto spoločenskej situácii a na tomto svete. Pusto mu je, keď nemá domov a rodinu, od nepamäti prežíval chudobný ľud žiale a boje. Nik človeka nechápe, nik sa k nemu nepridá.
Teraz človek ľutuje to, čo nespravil predtým, čo vyjadruje autor veršami:
„Dosť mi je pusto i na poli v lete, že som neužil jari na tom svete,...“ , pričom terajšok chápe ako leto a minulosť je jar.

Samému je pusto a nedobre, aj keď je človek slobodný, je vždy len „nevoľný“. Necíti úplnú slobodu a túži po väčšej slobode. Prehovára duchom, svojim predkom, chcel sa pokúsiť o mier na zemi, aby sa už nebojovalo, aby nebolo vojny, chce vyletieť za predkami, ale nemôže, čo dokazuje jeho neslobodu. Človek si aj uvedomuje, že nemá kde ostať, autor využíva prirovnanie k moru („všade more, more...“). Človek nemá zem pod nohami, nemá pevné miesto, kde by mohol žiť.
Autor stojí v boji. Tam, kde smrť je na každom kroku, človek tu bojuje proti príslušníkom iných národov, ktorí strácajú srdce, stávajú sa nemilosrdnými a stále bojujú proti nepriateľom, iným národom.

Hroboň sa v básni vyjadruje aj k náboženskej otázke. Pochybuje v božiu vôľu, stráca vieru v Boha, stráca nádej v lepšiu budúcnosť od Boha, kým nebudú ľudia k sebe milší a tolerantnejší: „jeden človek, jeden Boh, jeden svet...“ Hovorí k Bohu, že aj bez neho je mu pusto, znovu sa objavuje viera v Boha, lebo bez viery nemá ani miesto na zemi, ak neverí, neverí ani v to, že príde do neba alebo do pekla, ale verí, že do pekla nepôjde.
V ďalších veršoch sa autor vyznáva k národu. Hovorí o tom, že je mu pusto bez národa, ktorý prirovnáva k Bohu. A ak ho nemá, tak nie je ani sám sebou, ak neverí v národ a Boha, nemôže veriť ani v sám seba, ťažko myslieť na svet (vesmír), keď nemyslí na národ. Vyjadruje svoju vieru, že Pánboh sa má vrátiť v národe:
„Dosť mi je pusto, národ môj! bez teba,
bo nemám Boha, nemám ani seba...
A vesmier boží všetok sa mi stratí,
kým sa mi Pánboh v národe nevráti...“

Hroboň chce spojiť svet, chce sa zmieriť s ostatnými národmi (nazýva ich „bratia a sestry“). Túži po svetovom mieri, ľudia sa majú medzi sebou tolerovať, byť v zhode. Svet je pre neho „roztratený rod“ (všetci sme z jedného rodu, všetci sme jedna rodina). Ďalšie verše venuje viere, že je mu pusto a už nemôže byť pustejšie, ale on musí veriť v lepšiu budúcnosť, že sa všetko obráti na dobré.
Autor si uvedomuje, že mu aj bude pusto, kým nezomrie a kým nespozná svoju minulosť a kým nebude milovať Slovensko, svoj národ a veriť v Boha v iné národy. Tvrdí, že hlavné je, aby sme mali vieru, nádej v budúcnosť („dosť mi je pusto, kým verím bez viery...“). Treba veriť v seba aj v ostatný svet, tento raz spomína Krista, v ktorého tiež treba veriť a je mu pusto, keď ho nemá.

Hovorí, že je iba jedna viera a tej treba veriť a je jeden Veriteľ, ktorému treba veriť. Autor odkazuje ľuďom, že ak nebudeme veriť, nebudeme mať nádej, potom je zbytočné čakať, že sa niečo zmení a že sa zmeny možno ani nedočkáme. Čas porovnáva s Bohom, pretože Boh je večný. Ďalej sa vyjadruje, že svet je ako hračka.
V záverečných veršoch by chcel nájsť dieťa, ktoré má tú hračku (svet), čo sa hrá s touto hračkou, chce nájsť niekoho, kto by sa postaral o svet, mier vo svete. Lebo verí, že ak by sa niekto o svet postaral, už by nebolo viac pustoty a samoty. Autor sám túži ísť tam, na to miesto, kde sa mu dostane večného pokoja a radosti, čo žiada od Boha. Záverečné štvorveršie je teda plné optimizmu a nádeje v lepší život:
„No ale jesto, jesto také dieťa...
I v perepuste zakvitlo by kvieťa...
V tú perepustu prepusť i mňa, Pane!
Tam sa mi večná milmera dostane.“
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.