1. Realizmus
2. Životopis autora a tvorba
3. Obsah diela
4. Charakteristika postáv
5. Problémy
6. Kompozícia a štýl
7. Vlastný názor
8. Zoznam citovanej literatúry
9. Bibliografia

Realizmus
(1875 – 1905)
S priemyselnou revolúciou bol spätý rozvoj prírodných vied. Za skutočné hodnoty v ľudskom poznaní sa začali považovať iba tie výsledky výskumov, ktoré sa dali overiť experimentom alebo uskutočniť v praxi. Rozmach prírodovedeckého bádania ovplyvnil aj filozofické myslenie, najmä pozitivizmus (jeho predstaviteľom bol francúzsky filozof August Comte), vyzdvihujúci proti špekulatívnosti konkrétne ľudské poznanie, objektívnu analýzu spoločenských i prírodných javov. Za skutočné považoval pozitivizmus iba to, čo sa dalo zmyslami overiť a skúsenosťou dokázať. Pozitivistická filozofia mala veľký vplyv aj na vývin európskeho umenia a literatúry. Aj v tvorbe spisovateľov sa sústredilo úsilie na poznanie skutočnosti, na objektívne zobrazovanie spoločenských procesov, ľudských vzťahov i charakterov. Metóda umeleckého poznania, založená na analýze charakteru v jeho historicko – spoločenských súvislostiach, resp. na vykreslení typických charakterov (napr. lakomca, úžerníka) v typických okolnostiach (podmienky buržoáznej spoločnosti) sa označuje ako realistická.

Realizmus vznikol ako reakcia na predchádzajúce umelecké smery, najmä na romantizmus. Popiera jeho estetické princípy, ale zároveň naň nadväzuje. Ja ďalším stupňom vo vývine umenia a slovesnej tvorby.
Realizmus objavil postavy zo všetkých spoločenských prostredí a vrstiev, počínajúc londýnskym a parížskym podsvetím a končiac najvyššími kruhmi aristokracie a buržoázie.
Keďže autori realistických poviedok, noviel, románov a drám nevideli východisko z krízy buržoáznej spoločnosti, stávali sa iba jej kronikármi a kritikmi, pričom ich dielo bolo raz obžalobou, inokedy výsmechom, no pred ľudstvo nedokázali postaviť pozitívny spoločenský ideál, hoci po ňom neraz až mučivo túžili. Historická obmedzenosť kritického realizmu sa v tomto smere prejavila veľmi výrazne. O jej prekonávanie sa pokúšal naturalizmus. Predstaviteľom je Emil Zola. Naturalizmus zobrazuje skutočnosť až s fotografickou presnosťou, zameriava sa negatívne stránky.

Zatiaľ čo základom romantizmu je fantázia a vízie do budúcnosti, realizmus sa zameriava na skutočnosť a holú pravdu. Témou realizmus je všedný život, zatiaľ čo v romantizme to bola minulosť a historické námety. Evidentné rozdiely sú medzi hrdina týchto literárnych smerov. Pokiaľ ten romantický bol výnimočnou postavou, individualitou, pre ktorú bola charakteristickou bezvýchodiskovosť, bohatý citový život a tragika, osamelosť a ovládanie silnými vášňami, hrdina realistickej literatúry je človekom zo všedných spoločenských vrstiev a je zasadený do konkrétneho spol. života. V realizme je spoločnosť ovládaná peniazmi.
V realistickej literatúre sú najčastejšie tieto žánre: poviedky, novely a romány. Konfliktom v romantizme bol rozpor sna a skutočnosti, v realizme je to skutočnosť kontra skutočnosť.

Francúzska realistická literatúra

Od začiatku 19. storočia sa dostávala do popredia buržoázia. Menili sa ekonomické, morálne i citové vzťahy a úlohou literatúry bolo zobraziť túto skutočnosť. Významnými predstaviteľmi francúzskeho kritického realizmu boli:
Stendhal (1783 – 1842) – bol odporcom aristokracie kráľov, spoločenskej konvenčnosti a všednosti. Jeho hrdinovia sú ľudia vášniví, nepoddajní, ctižiadostiví, v ustavičnom konflikte s pokryteckou spoločnosťou, v ktorej nemôžu uskutočniť svoje sny. Romány: Červený a čierny, Kartúza parmská
Gustave Flaubert (1821 - 1880) – v románoch Pani Bovaryová, Citová výchova zobrazuje citové dezilúzie svojej generácie (rozčúlenie, sklamanie, hrdinovia túžia po láske, ktorú nenájdu)

Guy de Maupassant (1850 – 1893) – v spoločensko – kritickom románe Miláčik zobrazuje mladého karieristu, ktorému ženy pomôžu vyšvihnúť sa z jednoduchého prostredia do vládnucich kruhov. Román Mont – Oriol je realisticko – satirickým obrazom života francúzskej spoločnosti. Na živote rôznych postáv zosmiešňuje honbu za majetkom. Na francúzsky realizmus nadväzoval naturalizmus, ktorý chcel vystihnúť tzv. životnú pravdu v duchu pozitivizmu. Človeka zobrazoval ako súčasť prírody.

Emil Zola (1840 - 1902) v románoch Brucho Paríža, Zabijak, Germinal zobrazil ťažké životné podmienky robotníkov.
Honore de Balzac (1799 - 1850) je zakladateľom kriticko-realistického románu vo francúzskej literatúre. Jeho literárne dielo je obrovské – obsahuje vyše 90 románov a poviedok, autor dal tomuto veľkému románovému cyklu spoločný názov – Ľudská komédia. Rozdelil ju do 3 častí:
a) Štúdie mravov - osvetľujú sociálne a morálne účinky spoločnosti
b) Filozofické štúdie - vykresľujú príčiny spoločenských síl
c) Analytické štúdie – vysvetľujú princípy všetkého diania vo svete
Vystupuje v nich viac ako 2500 postáv, mnohé z nich vo viacerých románoch.
K Štúdiám mravov patrí román Gobseck, v ktorom vykreslil typ úžerníka tvrdošijne sa držiaceho svojich zásad.

Životopis autora a tvorba
Gustave Flaubert sa narodil 12. decembra 1821 v Rouene, v nemocnici l´Hôtel-Dieu, ako druhé dieťa primára chirurgického oddelenia Achilla Flauberta. Prostredie ľudského utrpenia, v ktorom vyrastal, malo zrejme nemalý vplyv na formovanie obrazu sveta v duši malého chlapca. V listoch Louise Colletovej sa vyznáva: „ Nemohol som sa pozrieť na dieťa bez pomyslenia, že raz z neho bude starec, či na kolísku bez myšlienky na hrob. A keď sa dívam na nahú ženu, vidím v duchu pred sebou jej kostru...Pohľad na radosť vo mne prebúdza smútok a smutné veci ma už len málo dojímajú...“ Jeho neter Caroline Commanvillová spomína: „ V povahe Gustava Flauberta bola akási neschopnosť byť šťastný, a to preto, že ustavične pociťoval potrebu vracať sa späť, rozoberať a porovnávať. I vo veku najčistejších pôžitkov ich pitvá tak, že vidí vlastne iba ich mŕtvolu.“ Sám Flaubert sa v liste priateľovi Maximovi du Camp k tejto neschopnosti byť šťastný priznáva: „ Je zvláštne, s akou malou vierou v šťastie som sa narodil! Už ako celkom malý som mal presnú predtuchu života... Bolo to čosi ako kuchynský zápach unikajúci cez okno: Netreba ti jedlo ani ochutnať, aby si vedel, že ti z neho príde zle..“

Tragický pocit života, objavujúci sa už v ranej mladosti, poznačil temnými farbami i jeho literárne začiatky. A tie sú veľmi skoré. Už ako deväťročný, trápiaci sa ešte s písmom a gramatikou, obracia sa na spolužiaka s týmto listom: „ Mohli by sme spolu písať, ja by som písal komédie a ty píš o svojich snoch, a keďže k otcovi chodieva jedna pani, ktorá ustavične tára hlúposti, zapísal by som aj tie..“ Malý Gustave so sestrou a priateľmi v biliardovej sále dr. Flauberta hráva divadlo. Ide o vlastné ponášky na romantické divadlo, ale hrávajú aj diela Moliéra, Scriba i Marmontela. Ešte pred svojím sedemnástym rokom Flaubert vytvorí hry Frédegonde a Brunehaut, Madame d´Ecouy, no najmä historickú drámu v próze Loys XI. V tomto období je Flaubert priam posadnutý divadlom a sníva o hereckej dráhe a svoj vstup do sveta umenia si predstavuje na doskách divadla. Aj prvý redaktorský pokus je spojený s divadlom. V piatej triede začal vydávať ručne písaný časopis Art et Progrés ( Umenie a Pokrok), do ktorého prepisoval recenzie hier uvádzaných na parížskych scénach a uverejňoval v ňom i vlastné poviedky a novely i prvé pokusy svojich spolužiakov.
Neskôr sa stal z neho priemerný študent na rouenskom Collége royal. Pod vplyvom svojho profesora dejepisu Adolpha Chérnela si zapisuje do zošitov svoje prvé romanticko-historické poviedky ( Smrť vojvodu de Guise, Normandská kronika z 10. storočia, Tajomstvo Filipa Opatrného, Španielsky kráľ, Mor vo Florencii a iné). Mladý gymnazista je prirodzene celým srdcom romantik. Strhne ho provokačný charakter romantizmu a s mladou generáciou sníva o výnimočnom osude vzbúrencov, dobrodruhov, vyvrheľov či prekliatcov. Nesúlad medzi ideálom a realitou je priepastný a stáva sa napokon základným fondom romantizmu. Tu kdesi sa rodí Flaubertov odpor k meštiakovi, ktorý je motivovaný romantickou výnimočnosťou umelca zoči-voči „prízemnému davu“. Únikom zo skutočnosti sa mu stáva literatúra. V príbehoch o Garconovi – fiktívnej postave stelesňujúcej „všeobecnú hlúposť“, ktorej nositeľom bol meštiak, sa búril proti všetkému, čo odsudzoval (obmedzenosť, pokrytectvo, demagógiu, falošný liberalizmus, sústredenosť na hmotné statky a pod....)

Na rozdiel od romantikov však neuniká z reality, hľadajúc vysnený Ideál mimo nej, ale je ňou naopak mocne priťahovaný. Je rodeným pozorovateľom. Tu kdesi sa formuje realistická línia jeho románovej tvorby. Vo svojich poviedkach(Zúrivosť a bezmocnosť, Tanec umelcov, Opojenie a smrť, Pohreb dr. Maturina a iné...) prekonáva aj tzv. čiernych romantikov. Ako však ukazujú novielky Quiquid Volueris a Vášeň a cnosť, do romantickej podoby príbehu čoraz väčšmi preniká jeho psychoanalytická schopnosť, ktorá spevňuje zvyčajne krehkú stavbu jeho romanticko-motivickej štruktúry. Dospievajúci chlapec spoznáva sám seba, v romantickej antitéze sa vidí vo svete, ktorý ho obklopuje a spolu s Goetheho Wertherom sa stáva obeťou ťažkej melanchólie, v ktorej dominuje bezútešnosť života, myšlienka na smrť a ničota. Zápisky Agónia, skeptické myšlienky sú výpoveďou predčasne vyzretého šestnásťročného dieťaťa, kladúceho si pochmúrne metafyzické otázky. V dvoch výrazných novelách Flaubertoveho raného romantického obdobia Bláznove pamäti a November sa má vyjaviť celá duša. Sú inšpirované konkrétnymi zážitkami. V Bláznových pamätiach opisuje Flaubert letné prázdniny roku 1836. Strávil ich s rodičmi pri mori, v neďalekom Trouvile. Gustave mal štrnásť a pol roka. Na pláži spoznal Elise Foucaltovú, dvadsaťšesťročnú čiernovlásku, manželku parížskeho vydavateľa hudobnín Schlésingera. Zo sporadických stretnutí, umocňovaných mladíckou imagináciou a snom, sa zrodí Flaubertova osudová láska, ktorá ho neopustí po celý život, hoci nikdy nenájde naplnenie.

Prózu November písal počas svojich štúdii práva v Paríži. Svoje osobné skúsenosti – spoznanie telesnej a predajnej lásky, zobrazil naozaj reálne. V tomto období prežíval mladý Flaubert prvú výraznú krízu. Otec sa ho snažil nasmerovať na štúdium farmácie. Flaubertovi sa všetky cesty života zdali „rovnako zaprášené a neplodné“.
V januári 1844 dostáva Flaubert nečakane nervový záchvat. Prvý z príznakov jeho neskoršie určenej diagnózy: epilepsie Jeho otec sa zmieruje so situáciou a dáva synovi absolútnu voľnosť. Zdravotný šok zapôsobil aj na Flaubertovu osobnosť i na charakter jeho diel. Istú dobu pomýšľal dokonca i na samovraždu. V jeho živote nastáva zásadná zmena. Po otcovej smrti sa Flaubert rozchádza so spoločnosťou a utiahne sa na rodičovský majetok v Croisset a zostáva tam prakticky až do konca svojho života. Žije mníšskym životom, v tvorivom osamotení, vyznávajúc len reholu tvrdej práce. Nasleduje Montaigna a utiahne sa do „veže zo slonoviny“, odkiaľ chce z odstupu sledovať „zlý žart života“.

Román Pani Bovaryová napísal po prvých neúspešných verziách románu Citová výchova roku 1856. Stal sa vzorom realistického románu. Kvôli tomuto istému románu bol autor postavený pred súd za urážku verejnej mravnosti a manželskej inštitúcie. O tomto diele sa Flaubert vyjadril: „Pani Bovaryová, to som ja.“ Citová výchova je autobiografický román.
V roku 1862 uzrel svetlo sveta román Salammbô. Romantický námet je založený na námete lásky barbara Matha k Salammbô, dcére kartáginskeho vojvodcu Hamilcara. Flaubert bol presvedčený, že krásny námet mu umožní vytvoriť aj krásny román.

Na sklonku života, v desaťročí 1870-80 sa Flaubertova aktivita zvýraznila. Vznikali prózy, do ktorých patria napr. Tri poviedky, Legenda o sv. Juliánovi Pohostinnom, próza Hérodias a dobový príbeh o prostej slúžke Félicité Prosté srdce. Dominantnými dielami tohto obdobia sú prózy Pokušenie sv. Antona a Bouvard a Pécuchet. Próza Bouvard a Pécuchet ostala nedokončená. Autor si v nej chcel „vyliať žlč“. Je to pozitivistický a objektivistický obraz aktivity dvoch pisárov, ktorí zdedili majetok a venujú sa postupne jednotlivým oblastiam ľudskej činnosti a poznania. Kniha nám pripomína skôr akúsi encyklopédiu poznania. Text sa stáva zápisom – protokolom o vykonanom experimente. Ide vlastne o defilé vedy pred očami dvoch hlupákov. V Pokušení sv. Antona išlo o defilé pokušení pred očami svätca. Román sa vytratil, vznikla encyklopédia – encyklopédia meštiackej hlúposti.
V máji 1880, v Croisset, Flaubert zomiera.

Obsah diela
Dej sa odohráva v polovici 19. storočia v mestách Tostes a Yonvill´l Abbaye. Je rozdelený na tri časti.
Prvá časť: Všetko začína v škole, kde sa z mladého dedinského chlapca Charlesa Bovaryho stáva budúci lekár. Darí sa mu hlavne vďaka snahe jeho matky, lebo otec nepovažuje vzdelanie za dôležité. Ani so svojím majetkom nevie dobre hospodáriť. Záverečnú skúšku urobí Charles až na druhý pokus, lebo prvýkrát skúšal ako chutí slobodný život. V jeho očiach to bol drahocenný akt slobody, cítil sám k sebe väčšiu úctu. Matka mu zatiaľ zaistila prax v Tostes, čo sa jej zdalo ako veľmi výhodné miesto. Krátko nato mu začala zháňať aj ženu. Našla ju. Bola to vdova po exekútorovi z Dieppe; „mala štyridsaťpäť rokov a tisíc dvesto libier renty“(1). Často mu vravievala, že na ňu zabúda a ľúbi inú. Jednu noc musel náhle Charles odísť do Bertaux. Pán Rouault, jeden z najzámožnejších sedliakov si zlomil nohu. Dlhú dobu Charles ešte chodil na návštevy do Bertaux, ale nie tak kvôli zlomenine, ako kvôli Roualtovej dcére Emme. Héloise Dubucovej sa spočiatku páčilo, že sa manželovi tak darí, ale neskôr vypátrala, že Rouault má dcéru. Slečna Rouaultová bola vychovaná v kláštore. V idylickom prostredí s ostatnými chovanicami čítala romány nechávala sa unášať snami o láske. Vedela hrať na klavíri, tancovať, vyšívať, kresliť a vyznala sa i v zemepise. Bohužiaľ, od svojho života očakávala príliš mnoho. Pani Dubucová ju inštinktívne znenávidela. Charlesova matka zistila, že majetok vdovy nie je až taký veľký. Krátko na to dostala p. Dubucová záchvat chrlenia krvi a zomrela.

Jeden deň zrána sa dostavil Rouault vyplatiť dlh za liečbu a snažil sa Charlesa utešiť ako len vedel. Medzitým sa Charles stal známym a jeho klientela sa rozrastala. Do Bertaux jazdil takmer každý deň, a keď mu vypršal čas smútku, vzal si Emmu za ženu.
Svadba bola veľká, aj keď nie celkom po chuti nevesty. V novom dome sa Emma podujala zmeniť takmer všetko. Tešila sa na šťastie, ktoré vraj nastáva po svadbe. Snažila sa vypátrať, čo sa vlastne myslí slovami blaženosť, vášeň a opojenie. Nahovárala si, že konečne v sebe poznáva svoju zázračnú vášeň a kľud, v ktorom žije a je tým vysneným šťastím. Od hájnika, ktorého Charles liečil na zápal pľúc dostala fenku malého chrta, Džalí, s ktorou chodieva na prechádzky a vylieva si pri tom srdce. Sama seba sa pýta, na čo sa vlastne vydala. Neskôr boli manželia Bovaryovci pozvaní na ples do Vaubyessardu k markízovi d´Andervilliers. Emma bola okúzlená plesom a všadeprítomným prepychom. Na druhý deň jej ostala už len spomienka na valčík s vikomtom. Začal ju nudiť monotónny život na vidieku a znenávidela vždy pokojného manžela. Túžila po ruchu veľkomesta a Charles jej pripadal úbohý. Stále sa sťažovala na Tostes, až ju Charles vzal k lekárovi, ktorý diagnostikoval nervovú poruchu a odporučil zmenu prostredia. Z veľkého mesta Yonville l´ Abbaye odišiel lekár, takže sa mohli presťahovať. Keď v marci odchádzali z Tostes, Emma bola tehotná.

Druhá časť: Po príchode sa navečerali v hostinci, ktorý patrí pani Lefrançoisovej, kde sa stretnú s lekárnikom Homaisom a stálym hosťom Leónom Dupuisom. Emma si s Leónom zvlášť dobre rozumela. Pacienti neprichádzali, občas len lekárnik Homais prišiel na kus reči, a Charles bol smutný. Náladu mu vedela zlepšiť len myšlienka na dieťa. Emma si priala syna, ale nakoniec porodila dcéru. Dala jej meno Berthe, lebo také začula na markízovom plese. Ešte ani neuplynula šestonedelie a už sa Emma náhlila za dojkou. Cestou stretla Leóna, ktorý ju odprevadil. Večer už o tom vedel celý Yonville. Leónovi pripadali obyvatelia nudní, rozptýlenie nachádzal už len pri Emme. Rozumeli si, často sa rozprávali o hudbe, divadelných hrách a knihách. Vzniklo medzi nimi akési puto, ktorému nežiarlivý Charles nevenoval ani najmenšiu pozornosť. León nemohol nájsť odvahu povedať Emme, ako veľmi ju miluje. Ich rozhovory sa už len vliekli, často mlčali. Emma sa začala poriadne starať o domácnosť, vzala Berthe od dojky, chodila do kostola. Životné podmienky v nej vzbudzovali rozmarné a cudzoložné chúťky. Poburovalo ju, že Charles si to vôbec nevšíma. León sa rozhodol ukončiť štúdium práva a odišiel do Paríža. Nasledujúce dni sa niesli v znamení smútku. Charles si zavolal matku, ktorá navrhla aby zakázal Emme čítať romány. Charles prisľúbil a zrušil predplatné.
V ordinácii sa zastavil pán Rodolphe Boulanger z Huchette so sluhom, ktorý si chcel dať pustiť žilou. Len čo zbadal Emmu, zaumienil si, že bude jeho milenkou. Na roľníckom zjazde sa Emma s Rodolphom pred všetkými schovali a dohodli sa na schôdzkach. Emma sa prudko zamilovala, míňala na Rodolpha všetky peniaze a svojho manžela považovala za hlúpeho úbohého slabocha. Podpichovala ho, aby sa pokúsil operovať konskú nohu jedného paholka. Charlesovi pripadala vtedy ako anjel, ktorý myslí na jeho kariéru, ale za všetkým stála len jej túžba po cti a zvučnom mene. Operácia sa nevydarila a nohu museli napokon amputovať. Emma sa utvrdila v tom, že jej manžel je babrák a čoraz viac sa sústredila na Rodolpha. Zadĺžila sa, okradla manžela a chystala sa s Rodolphom utiecť. On však netúžil po živote s ňou, napísal jej list na rozlúčku a deň pred odchodom utiekol. Emma to znáša veľmi ťažko a dlho sa nemôže spamätať. Nakrátko je v dome i stará pani Bovaryová. Charles chcel Emmu rozptýliť a vzal ju do Rouenu na hru Waltera Scotta. Do lóže vstúpil León.

Tretia časť: Vzťah s Leónom bol zvláštny. On ju zbožňoval. Rozprával jej, ako často jej písal dopisy a potom ich trhal. Zverila sa mu, že by bola rada mníškou v nemocnici. Priznal sa jej, že ju mal rád. Tušila to správne. Stretávala sa s ním pod zámienkou, že má hodiny klavíra. Tento vzťah však prináša ďalšie dlhy. Hýrenie jej vytýka aj stará pani Bovaryová, Emma na to nedbá a vypisuje ďalšie nekryté zmenky. Vypisuje účty pacientom, čo sa ukázalo ako dobrý prostriedok na získavanie peňazí. León sa s ňou chce rozísť, pretože niekto poslal jeho matke list, že sa spúšťa s jednou staršou vydanou dámou. Emma sa vráti domov a slúžka Félicité jej podá exekučný rozsudok. Svojho dodávateľa Lhereuxa sa pýta, čo to má byť za vtip, ale on to myslí vážne. Na ďalší deň sa dostavil exekútor Hareng aj s dvomi svedkami. Emma poslala Félicité, aby zadržala Charlesa, keby sa vrátil. Emma prepadá zúfalstvu. Žiada svojich bývalých milencov o finančnú pomoc, ale neuspela. Zašla aj za notárom Guillauminom, ale keďže odmieta stať sa jeho milenkou, niet žiadnej pomoci. Dobehla k lekárni a požiadala Justína, pomocníka lekárnika Homaisa aby ju pustil. Vraj chce otráviť krysy, ktoré ju rušia v spánku. Vyjde na povalu. „Šla rovno k tretej poličke, tak dobre ju viedla spomienka, vzala belasú banku, vytrhla zátku, vopchala do nej ruku, zobrala za hrsť bieleho prášku a hneď ho začala jesť!“(2)Doma ju čakal Charles, rozrušený správou o exekúcii. Sadla si za stôl, napísala krátky list s vysvetlením a potom si ľahla do postele. Zobudila sa na trpkú chuť v ústach. Charles, Homais a všetci ostatní sa ju snažili zachrániť. Zomrela. Charles je zlomený jej smrťou a zanedlho zomiera aj on. Po jeho smrti sa v meste vystriedali ešte traja lekári, ale žiadny z nich tam nevydržal, pretože lekárnik Homais každému z nich podkopal pôdu pod nohami.

Charakteristika postáv
Emma Bovaryová: Emma je ústredná postava Flaubertovho románu Pani Bovaryová. Hoci bývala na vidieku so svojím otcom, pánom Rouaultom, mala spôsoby a šarm blízky mestským slečnám. Mala peknú, štíhlu postavu. Bola pekná, alebo v každom prípade aspoň príťažlivá: „Charla prekvapili jej bledé nechty. Boli lesklé, na koncoch úzke, čistejšie než dieppská slonovina a zostrihnuté do mandľového tvaru. Ale ruku nemala peknú; bola azda nie dosť biela a v článkoch prstov trochu suchá; bola aj pridlhá a chýbala jej mäkká pružnosť. Ale mala krásne oči; i keď boli kávové, mihalnice ich robili čiernymi a jej pohľad sa upieral na vás priamo, s nevinnou smelosťou.“(3) Život na vidieku jej pripadal nudný, bez ruchu: „Slečna Rouaultová nemá na vidieku nijaké rozptýlenie, najmä teraz, keď sa musí takmer sama starať o majer.“ (4) Ako malé dievčatko bola vychovávaná v kláštore.

„Slečnu Rouaultovú vychovávali v kláštore uršulínok a dostala, ako sa vraví, dobrú edukáciu, teda vyznala sa v tanci, v zemepise, v kreslení, vyšívaní a v hre na klavíri.“ (5) S Charlesom sa spoznala vďaka nehode svojho otca, musel mu ísť napraviť zlomeninu. Rozumela si s ním, dlho sa rozprávali. „Začala rozprávať o kláštore, Charles o kolégiu a rozhovorili sa.“ (6) Napokon povolila vydať sa zaňho. Mala predstavy o veľkej a romantickej svadbe, no nesplnili sa jej. „Emma by sa bola rada vydávala o polnoci pri pochodniach, ale starý pán Rouault nemal pochopenie pre takýto nápad.“ (7) Keď sa presťahovala k Charlovi, chcela upraviť svoj budúci domov podľa svojho gusta. „Prvé dni len vymýšľala, čo by v dome zmenila. Sňala tienidlá zo svietnikov, dala nalepiť nové tapety, premaľovať schodisko a v záhrade okolo slnečných hodín urobiť lavičky; ba uvažovala aj, ako by sa dal spraviť bazén s vodometom a rybkami.“

(8) Emma bola veľmi romantická, predstavovala si svoj život plný ruchu, vášne a vzrušenia. „More milovala len pre jeho búrky a zeleň iba vtedy, keď bola roztrúsená medzi zrúcaninami. Zo všetkého musela mať osobný prospech a ako neužitočné odhadzovala všetko, čo jej priamo neuspokojovalo srdce – lebo bola skôr citovo ako umelecky založená a hľadala vzrušenie, a nie krajiny.“(9) Po odchode z kláštora, kde zvykla s inými dievčatami čítať romány a rojčiť o vzrušujúcom živote, sa nechala unášať náladami. Bažila po každom, čo i najmenšom ruchu, čo by ju vytrhol z bezútešného monotónneho života na vidieku. „Ale úzkosť vyvolaná novým spôsobom života alebo azda vzrušenie, spôsobené prítomnosťou mladého muža, stačili, aby si namyslela, že konečne poznáva zázračnú náruživosť, ktorá bola dosiaľ iba ako veľký vták s ružovým perím, vznášajúci sa v nádhere vybásnených nebies; a teraz nevedela pochopiť, že pokoj, v ktorom žije, je šťastie, o akom snívala.“ (10) Nevedela si zvyknúť na pokojný vzťah, neuvedomovala si vlastné šťastie. „Pred svadbou si myslela, že ľúbi; ale keď šťastie, ktoré by jej mala dať táto láska, neprišlo, nazdávala sa, že sa iste mýlila. A Emma sa usilovala dozvedieť, čo vlastne v živote znamenajú slová blaho, vášeň a opojenie, ktoré sa jej v knihách videli také krásne.“ (11) „Zavše si myslela, že toto sú predsa len najkrajšie dni jej života, medové týždne, ako sa vraví. Aby mohla vychutnať ich slasť, musela by akiste odísť kamsi do krajín so zvučnými menami; kde dni po svadbe ubiehajú v najpríjemnejšej záhaľke.“

(12) Zároveň však Emma bola praktická žena a svojím správaním získavala úctu aj svojmu manželovi. „Inak, Emma sa vyznala vo vedení domácnosti. Chorým posielala účty za návštevu v pekne zoštylizovaných listoch, ktoré nepripomínali faktúru. Keď bol u nich v nedeľu niektorý sused na obede, vedela mu ponúknuť chutne pripravené jedlo, obratne poukladať na viničné listy pyramídy ringlôt, zaváraninu servírovala na tanierikoch, ba vravievala, že kúpi šálky na vyplakovanie úst pred zákuskami. To všetko získalo Bovarymu veľkú úctu.“ (13) Na prechádzkach so svojím psíkom Džalí, si vylievala srdce. Cítila sa ubíjaná životom, ktorý viedla a pomaly sa u nej začali rozvíjať cudzoložné chúťky. „Bože môj, prečo som sa len vydala? Spytovala sa v duchu, či by náhodou za iných okolností nebola mohla stretnúť iného muža, a usilovala sa predstaviť si udalosti, čo sa nestali, dajaký inakší život, manžela, ktorého nepoznala. Nikto sa mu totiž nepodobal. Akiste by bol krásny, duchaplný, vznešený, príťažlivý, ako boli bezpochyby tí, za ktorých sa vydali jej niekdajšie priateľky z kláštora. Čo robili teraz? V meste s hlučnými ulicami, rušnými divadlami, jagavými plesmi žili životom, v ktorom sa srdce povznáša a zmysly rozvíjajú. No jej život je studený ako pôjd s oblôčikom na sever a nuda, ten mlčanlivý pavúk, snuje si v temnote pavučinu v každom kútiku jej srdca.“ (14) Počas plesu sa cítila vo svojom živle.

Ešte veľmi dlho potom naň spomínala.„...zbožne zamkla do bielizníka krásne šaty a všetko ostatné okrem atlasových topánočiek, na ktorých ožltla podošva od klzného vosku na parketách. Jej srdce bolo ako tie topánočky: pri styku s bohatstvom nalepilo sa naň čosi, čo sa už nikdy nezotrie.“ (15) Začala byť márnotratná, nerozhodná a náladová. „Emma nosila župan s hlbokým výstrihom a spomedzi šálových výložiek na živôtiku vykúkala jej zriasená vestička s tromi zlatými gombičkami. Namiesto opasku mala šnúru s veľkými strapcami a na papučkách granátovej farby sa jej po priehlavku rozkladala ružička zo širokých stužiek. Kúpila si podložku, listový papier, pero a obálky, i keď nemala komu písať, oprašovala poličku na knihy, pozerala sa do zrkadla, brala do ruky knihu, potom sa medzi riadkami zasnívala a kniha jej padla do lona. Chcelo sa jej cestovať, alebo sa vrátiť do kláštora. Želala si zároveň umrieť i bývať v Paríži.“ (16) Prestala sa starať o domácnosť. „Emma totiž, kedysi taká starostlivá a úzkostlivá, teraz sa celý deň neobliekla, nosila sivé bavlnené pančuchy a svietila sviečkou. Opakovala, že treba sporiť, lebo nie sú bohatí, a dodávala, že je veľmi spokojná....“ (17) „Emma začínala byť čudácka a vrtošivá.

Rozkazovala si osobitné jedlá, a ani sa ich nedotkla, jeden deň pila iba čisté mlieko a na druhý deň tucty šálok čaju. často si vzala do hlavy, že nepôjde von, a potom sa dusila, otvárala okná, obliekala si ľahké šaty. Slúžku najprv dobre vyhrešila, a potom jej dávala dary, alebo ju posielala prejsť sa do susedov. Práve tak zavše vysypala žobrákom všetky drobné peniaze z peňaženky, hoci inak nebola mäkkého srdca, ani nemala pochopenie s cudzím zármutkom, ako väčšina ľudí pochádzajúcich z vidieka, ktorí si vždy uchovávajú v duši čosi z mozoľov rodičovských rúk.“ (18) Emma sa veľmi zmenila, teraz sa nebála povedať, čo jej prišlo na jazyk. Bývala smutná a rozmýšľala nad svojím životom. „Inak už neskrývala, ako všetkým a každým opovrhuje, a niekedy začala prejavovať čudné názory, hanila, čo iní chválili, a chválila veci zvrátené alebo nemravné, manžel až oči otváral. Vari táto bieda potrvá večne? Vari sa z nej nedostane? Veď sa predsa môže vyrovnať všetkým, čo žijú šťastne! Vo Vaubyessard videla vojvodkyne, ktoré mali nemotornejšiu postavu i spôsoby obyčajnejšie, a preklínala božiu nespravodlivosť, opierala si hlavu o stenu a plakala, závidela tým čo žijú búrlivým životom, noci trávia v maskách, oddávajú sa nehanebných rozkošiam so všetkými ľúbostnými šialenstvami, ktoré nepoznala a ktoré iste toľkí dávajú.“ (19) Prestala sa venovať svojím záľubám, každý deň prežívala v smútku, občas prerušenom rozčuľovaním sa. „Prestala sa venovať hudbe. Načo hrať? Kto ju bude počúvať? Nikdy nebude na koncerte v zamatových šatách s krátkymi rukávmi na klavíri značky Erard ľahkými prstami udierať do slonovinových klávesov, nikdy nepocíti, ako ju nadšený šepot ovieva sťa vánok – tak načo sa namáhať s cvičením?
Nechala v skrini podložky na kreslenie i vyšívanie. Načo? Načo? Šitie ju rozčuľovalo.“(20) Charles sa začal obávať o jej zdravie, a tak súhlasil s presťahovaním sa. „Keď v marci odišli z Tostes, pani Bovaryová bola samodruhá.“ (21) „Emma najprv pocítila veľký úžas, potom by už bola rada po pôrode, aby vedela, čo je to byť matkou. Ale pretože nemohla utrácať, koľko chcela, mať kolísku ako člnok s ružovými hodvábnymi záclonkami a vyšívané čepčeky, odmietla v záchvate horkosti chystať výbavičku, celú ju objednala u dedinskej krajčírky a nič nevyberala, ani sa o ničom neradila. Netešila sa teda prípravami, v ktorých sa prebúdza materinská neha, a to vari od začiatku jej lásku o čosi pripravilo.“(22) „Želala si syna – bude silný a tmavovlasý – bude ho volať Georges, a myšlienka, že jej dieťa bude mužského pohlavia, bola akoby nádejnou odplatou za všetku bývalú nemohúcnosť. Muž je aspoň slobodný, môže poznávať vášne i ďaleké kraje, premáhať prekážky, vnikať do najnedostupnejších rozkoší, ale ženu jednostaj čosi viaže. Je bezvládna a poddajná, musí prekonávať slabosť i závislosť od zákona. Jej vôľa, ako závoj pripevnený stužkou na klobúku, zmieta sa vo vetre, vždy ju unáša túžba a zdržiava konvencia.“ (23) Emma spoznala mladého študenta Leóna Dupuisa. Mali podobné záujmy a neskôr ich priateľský vzťah prerástol do lásky.

„Tak sa medzi nimi vytvorilo akési spojivo, vzájomne si vymieňali knihy a romance. Pán Bovary, neveľmi žiarlivý, sa tomu nečudoval.“ (24) Emma si všímala všetky nedostatky svojho manžela, začala ním opovrhovať. Hnevalo ju, že si nevšíma, ako ona trpí. „Preniesla teda na neho jediného mnohotvárnu nenávisť, čo vyplývala z jej súženia, a každé úsilie zmenšiť ju, iba ju zväčšovalo; táto zbytočná trýzeň pripájala sa totiž k ostatným motívom zúfalstva a len väčšmi prispievala k odcudzeniu. Rozhorčovala ju vlastná miernosť. Skromnosť v ich dome ju hnala do prepychových rozmarov, manželská láska k cudzoložným túžbam. Bola by rada, keby ju Charles bil, aby ním mohla oprávnenejšie pohŕdať, pomstiť sa mu. Vše sa čudovala, aké ukrutné myšlienky jej prichádzajú na um, a musela sa aj naďalej usmievať, znovu a znovu sa počúvať, ako vraví, že je šťastná, tváriť sa, že naozaj šťastná je, dovoľovať, aby to druhí verili.“ (25) León odišiel do Paríža dokončiť štúdium. Len krátko sa s Emmou rozlúčil. „Pristúpili k sebe: vystrel ruku, ona zaváhala.

„Teda po anglicky,“ riekla a podala mu ruku, nútiac sa do úsmevu.“ (26) Emma si vyčítala, že nepovedala Leónovi, ako veľmi ho ľúbi. „Prečo neuchopila šťastie, keď sa jej núkalo? Prečo ho nezadržala oboma rukami, na kolenách, keď sa jej chcelo stratiť? A preklínala sa, že Leóna neľúbila, túžila po jeho perách. Zachcelo sa jej bežať za ním, dohoniť ho, vrhnúť sa mu do náručia a riecť mu: „Ja som to, som tvoja!“ Ale Emmu už vopred znepokojovali ťažkosti takého predsavzatia a jej túžba, vzrastajúca ľútosť, bola čoraz prudšia.“ (27) „V otupenej mysli aj odpor k mužovi pokladala za túžbu po milencovi, páľava nenávisti za rozjatrenú nehu. No pretože uragán neprestajne burácal a vášeň stlela do popola, odnikiaľ neprišla pomoc a nikde nevyšlo slnko, nastala všade dookola hlboká noc a ona sa prepadla do strašného chladu, ktorý ju celkom prenikal.“ (28)Teraz sa pokladala za nešťastnejšiu, lebo vedela, že jej žiaľ nebude mať konca. „Mávala záchvaty, v ktorých by sa bola ľahko dostala až do výstredností. Raz mužovi tvrdila, že vypije veľký pohár pálenky, a pretože ju Charles nerozumne od toho odrádzal, vypila pálenku do dna.“ (29) Rodolpha spoznala v deň, keď prišiel so sluhom, ktorý si chcel dať pustiť žilou. Na roľníckom zjazde strávili celý deň spolu. „Potom sa zhovárali o tom, ako malomestská priemernosť dusí ľudské životy, ako v nej človek stráca ilúzie.“ (30) Bezhlavo sa doňho zamilovala.
Neopatrne sa vykrádala za ním, len čo si našla malú chvíľku voľna. „Nakoniec jej vážne povedal, že jej návštevy sú už neopatrné a že sa kompromituje.“ (31) „Pomaly sa jej zmocnili Rodolphove obavy. Láska ju sprvoti opojila, takže na nič iné nemyslela. Ale teraz, keď ju už nevyhnutne potrebovala k životu, bála sa, aby z nej ani len kúsok nestratila, alebo aby ju niečo nenarušilo.“ (32) Rodolphe, keď videl, že Emmu si už obkrútil okolo prsta, zmenil sa na chladného a vypočítavého. „Nemal už pre ňu, ako voľakedy, sladké slová, čo ju dojímali k slzám, ani búrlivé láskanie, ktoré ju pripravovalo o rozum.“ (33) „Nevedela, či ľutuje, že sa mu podvolila, alebo či si naopak želá, ľúbiť ho ešte väčšmi. Poníženie z pocitu, že je slabá, zmenilo sa na nenávisť, ktorú zmierňovali rozkoše. Nebola to oddanosť, bolo to akoby trvalé pokušenie. Zotročoval ju. Takmer sa ho bála.“ (34) Cítila sa vinná. Chcela sa vrátiť k svojmu predchádzajúcemu, pokojnému rodinnému životu. „Ba premýšľala aj, prečo sa jej vlastne Charles oškliví a či by nebolo lepšie, keby ho mohla ľúbiť. Ale nenúkal jej nič, o čo by sa mohla oprieť pri týchto citových návratoch, a tak bola vo veľkých rozpakoch, ako uskutočniť túžbu obetovať sa; no lekárnik jej poskytol vhodnú príležitosť.“ (35) Snažila sa uhovoriť manžela, aby operoval konskú nohu jedného paholka.

„Naozaj, Bovarymu sa to mohlo podariť, Emme nič nenasviedčalo, že by nebol šikovný, no aké by to bolo pre ňu zadosťučinenie, keby ho ona nahovorila na pokus, ktorý mu získa povesť i majetok? Veď si žiadala, aby sa mohla oprieť o čosi pevnejšie, než je láska.“ (36) „Zhovárali sa o budúcom bohatstve, ako si čo-to prikúpia do domácnosti; už videl, aký o ňom ide chýr, ako rastie ich blahobyt a žena ho stále ľúbi; ona bola šťastná, že okrieva v novom cite, zdravšom, lepšom, že konečne vari cíti nežnosť k tomu úbožiakovi, ktorý ju zbožňuje.“ (37) Lenže operácia sa nevydarila, a opäť a ešte väčšmi znenávidela Charlesa. „Ako sa len mohla (ona, taká rozumná!) znovu pomýliť? Ostatne, čo to bolo za žalostné šialenstvo, takto si pokaziť život ustavičnými obeťami? Pripomenula si všetky svoje prepychové sklony, všetky odriekania svojej duše, úbohosť svojho manželstva, svojej domácnosti, sny, čo padli do blata ako ranené lastovičky, všetko, za čím túžila, všetko, čo si odoprela, všetko, čo by bola mohla mať. A prečo, prečo?“(38) Od Rodolpha očakávala horúce prejavy lásky, aspoň také, aké mu dávala ona. Bola žiarlivá. „Ach, keď ja ťa tak ľúbim,“ začínala znovu, „Tak ťa ľúbim, že nemôžem byť bez teba, chápeš?“ zavše tak túžim vidieť ťa, až mi vášeň rozrýva srdce. Premýšľam: Kde je? Možno sa zhovára s inými ženami! Usmievajú sa naňho, on k nim pristupuje...

Och, nie, však nie, ani jedna sa ti nepáči? Sú aj krajšie ženy, ale ja viem lepšie ľúbiť! Som tvoja slúžka, tvoja milenka! Ty si môj kráľ, moja modla! Si dobrý! Si krásny, si rozumný! Si mocný! (39) „Žila v akejsi nezmyselnej oddanosti, mala pre neho iba obdiv a sama pociťovala rozkoš a blaženosť, ktorá ju otupovala; a duša sa jej ponárala do tohto opojenia, strácala sa a topila sa v ňom ako vojvoda de Clarence v sude malvázie. A tieto ľúbostné návyky zmenili aj správanie pani Bovaryovej. Jej pohľady sa stali smelšími, reči voľnejšími, ba bola taká neslušná, že sa prechádzala s pánom Rodolphom s cigaretou v ústach, akoby si robila posmech z ľudí.“(40) Emma už nevedela zniesť život s manželom a všetečnou svokrou, a tak zaprisahala Rodolpha na útek. „Odveď ma!, vykríkla. Unes ma! ...Och, úpenlivo ťa prosím!“ (41) Rodolpho utiekol a nechal len list na rozlúčku. U Emmy prepukol zápal mozgu. Keď sa vystrábila, venovala sa viere a prepiatej dobročinnosti. „Jej duša, doráňaná pýchou oddychovala konečne v kresťanskej pokore; a Emma, vychutnávajúc rozkoš z vlastnej slabosti, pozorovala, ako jej ochabuje vôľa a naširoko otvára cestu záplave milosti. Jestvuje teda väčšia blaženosť, ako je šťastie, láska nad všetky lásky, nepretržitá a nekonečná, ktorá bude vzrastať! Medzi klamnými nádejami uzrela stav čistoty, v ktorom sa duša vznáša nad zemou a splýva s nebom, a túžila dostať sa do neho.

Chcela sa stať sväticou. Kúpila si pátričky, nosila amulety, želala si mať v izbe pri hlave lôžka relikviár vykladaný smaragdami, aby ho mohla každý večer bozkať.“ (42) „Venovala sa prepiatej dobročinnosti. Šila šaty pre chudobných, posielala drevo šestonedieľkam a raz, keď sa Charles vrátil domov, našiel v kuchyni pri stole troch tulákov jesť polievku. Dala si doviesť domov dcérku, ktorú muž, kým bola chorá, opäť poslal k dojke. Chcela ju naučiť čítať; darmo Berthe plakala, ona sa už nerozčuľovala. Rozhodla sa odovzdať do vôle osudu, byť ku každému zhovievavá.“ (43) Aby opäť nadobudla pevnú vôľu a chuť do života, Charles ju vzal na operu do Rouene. Tam stretli Leóna. León jej vyznal svoje city, Emma najprv váhala. Veta „V Paríži sa to robí!“(44) však rozhodla. Navštevovali sa a „Lúčenie sa pre nich stávalo neznesiteľným.“ (45) „Radšej umrieť!“ (46) , vravela Emma. V tomto období sa zapálila pre hudbu, klavír. Manžel nástojil na hodinách klavíra. „ „Ale hodiny“, namietla, „majú zmysel len vtedy, keď sú pravidelné.“

A takto dosiahla, aby mohla chodiť raz do týždňa do mesta na návštevu k milencovi.“ (47) „Od tej chvíle bol jej život už len hromadou klamstiev, do ktorých ako do závojov zahaľovala lásku, aby ju skryla. Lož sa jej stávala potrebou, mániou, rozkošou, a tak, ak vravela, že včera šla po pravej strane ulice, znamenalo to, že šla po strane ľavej.“ (48) Rovnako sa zamotávala do klamstiev aj po finančnej stránke. „Emma sa veľmi nevyznala v týchto výpočtoch a v ušiach jej zvonilo, akoby sa z vreca sypali zlaté peniaze a cvendžali okolo nej na dlážke.“ (49) Keď potrebovala vyplatiť zmenky, aby predišla exekúcii, zašla za všetkými známymi. „Nedala sa odstrašiť a tých, ktorých sa jej podarilo zastihnúť, prosila o peniaze, zaprisahala sa, že ich veľmi potrebuje a že ich naisto vráti. Niektorí sa jej vysmiali do očí a všetci odmietli.“ (50) Nepomohol jej ani León, aj keď sa snažil. Na radu Félicité išla aj za notárom Guillauminom. Ten súhlasil pod podmienkou, že by sa stala jeho milenkou. Emme sa táto predstava hnusila. „Nehanebne zneužívate moje zúfalé položenie, pane! Som na poľutovanie, no nie na predaj!“ (51) Skúsila ísť aj za Rodolphom, no aj to bez úspechu. „Viac ráz opakovala: „Nemáš!...Mala som si ušetriť túto poslednú hanbu. Nikdy si ma neľúbil! Nie si o nič lepší, než tí ostatní!“ “ (52) Začalo sa jej zmocňovať šialenstvo. „Celé svoje položenie uvidela zrazu ako priepasť.

Dýchala ťažko, div jej hruď nepukla.“ (53) Prišla pred lekáreň. Predstierala, že musí otráviť potkany, lebo jej nedajú spávať. „Kľúč sa obrátil v zámke a Emma šla rovno k tretej poličke, tak dobre ju viedla spomienka, vzala belasú banku, vytrhla zátku, vopchala do nej ruku, zobrala za hrsť bieleho prášku a hneď ho začala jesť!“ (54) „Potom sa vrátila, zrazu upokojená a takmer šťastná, že si splnila povinnosť.“ (55) „Sadla si k písaciemu stolu, napísala list, pripísala dátum a hodinu a pomaly ho zapečatila. Potom povedala slávnostne: „Prečítaj si ho zajtra, do tých čias, prosím ťa, nespytuj sa ma na nič!.. Nie, celkom na nič!“ “ (56) „ „Ach, smrť veru nie je nič strašné,“ myslela si, „zaspím a bude po všetkom.“ “ (57) „Ležala nepohnuto, lebo sa bála, aby pri najmenšom pohybe nezačala dáviť. No cítila, ako jej od nôh až k srdcu stúpa ľadový chlad.“ (58) „ „Už som skoncovala,“ myslela si Emma, „so všetkými zradami, podlosťami a nespočetnými žiadosťami, čo ma trýznili.“ Teraz necítila k nikomu nenávisť, akýsi podivný súmrak zahmlieval jej myseľ a zo všetkých pozemských zvukov počula už iba prerušovaný nárek biedneho srdca, tichý a nezreteľný ako posledná ozvena vzďaľujúcej sa symfónie.“ (59) „Potom začala strašne kričať. Preklínala jed, nadávala naň, prosila ho, aby už chytro účinkoval a stuhnutými rukami odstrkávala všetko, čo sa jej Charles, bez seba väčšmi než ona, usiloval nanútiť.“ (60) Skonala vo veľkých bolestiach. „Kŕč ju hodil späť na matrac. Všetci k nej pristúpili. Už nežila.“ (61)
Charles Bovary: Bol dvakrát ženatý muž. Prvýkrát s vdovou Dubucovou, druhýkrát s Emmou. V detstve sa oňho príkladne starala matka. „ Keď sa jej narodilo dieťa, museli ho dať dojke. A len čo vzali chlapčiatko zasa domov, maznali ho ako princa. Matka ho kŕmila sladkosťami, otec mu dovoľoval behať naboso a hrajúc sa na filozofa, vravieval, že by mohol chodiť celkom nahý ako mláďatá zvierat. Proti materinským zámerom mal akýsi mužný ideál detstva a podľa neho sa usiloval formovať syna; chcel, aby ho vychovávali tvrdo, po sparťansky, aby mal mocné telo. Posielal ho spať do nevykúrenej izby, učil ho vypiť rum na dúšok a vysmievať sa z procesii. Ale chlapček, od prírody tichý, nehodil sa veľmi na jeho pokusy. Matka ho večne vláčila so sebou; vystrihovala mu z lepenky, rozprávala mu, zhovárala sa s ním v nekonečných monológoch, plných zádumčivej veselosti a štebotavého maznania. V osamelom živote prenášala na detskú hlavičku všetku svoju roztrieštenú, stroskotanú márnivosť. Snívala o vysokom postavení, videla ho už veľkého, krásneho, duchaplného, usadeného na cestnej správe alebo na súde. Naučila ho čítať, ba pri svojom klavíri ho nacvičila zaspievať dve či tri krátke romance.

Ale pán Bovary, ktorý veľmi nedbal o vzdelanie, vravieval na to všetko, že škoda námahy. Budú ho vôbec niekedy môcť vydržiavať na štátnych školách, kúpiť mu úrad alebo obchod? Napokon bezočivosťou sa človek dostane všade na svete. Pani Bovaryová si hrýzla pery a chlapec sa potĺkal po dedine.“ (62) Bol šikovný žiak. „Bol veľmi usilovný, a tak sa udržal medzi priemernými žiakmi; ba raz bol dokonca na druhom mieste v prírodopise. Ale po skončení tretej triedy ho rodičia vzali z kolégia, lebo chceli, aby študoval medicínu; boli presvedčení, že sa bude môcť sám prebiť po bakalárske skúšky.“(63)Počas svojich štúdii sa však zmenil. „Navykol si chodiť do hostinca a vášnivo hrať domino. Každý večer sa zavrel do špinavého verejného lokálu a na mramorových stolíkoch klopkal malými kockami z baranej kosti s čiernymi bodkami; zdalo sa mu to vzácnym prejavom slobody, pre ktorý pociťoval sám k sebe väčšiu úctu.“(64) Skúšky zložil až na druhýkrát. Jeho matka mu vybavila miesto na prax, ba aj manželku. „Ale nestačilo, že si syna vychovala, že ho dala vyštudovať medicínu a objavila Tostes, kde mohol vykonávať prax; potreboval ženu. Našla mu ju: vdovu po exekútorovi z Dieppe; mala štyridsaťpäť rokov a tisíc dvesto libier renty.“ (65) „Charles očakával od manželstva lepší život, nazdával sa, že bude voľnejší, že bude vlastným pánom a že bude môcť voľne disponovať svojimi peniazmi.

Ale pánom bola žena; musel pred ľuďmi vravieť toto, nevravieť tamto, postiť sa každý piatok, obliekať sa, ako ona uznala za dobré, na jej rozkaz súriť pacientov, čo neplatili.“ (66) Počas celého svojho života bol obmedzovaný a riadený ženami. Jeho prvá žena, Héloise Dubucová ho využívala, a jeho druhá žena Emma tiež. Héloise zomrela na druhý deň po tom, ako sa zistilo, že nemá vlastne žiadne peniaze. Charles nachádzal rozptýlenie a zabudnutie už len v Bertaux, pri Emme. Po tom, ako sa mu skončil smútok, si ju vzal za ženu. „Charles vonkoncom nebol veselej letory a na svadbe neoslnil. Celkom nevtipne odpovedal na narážky, slovné hry, dvojzmyselnosti, poklony a samopašnosti; pokladali si za povinnosť zasypávať ho nimi už od polievky.“ (67) Po svadbe mu nič nechýbalo. „Charles bol teda šťastný a nič na svete mu nerobilo starosti. Obed vo dvojici, večer prechádzka po hradskej, gesto, ktorým si prihládzala vlasy, pohľad na jej slamený klobúk zavesený na obločnej kľučke a mnohé iné maličkosti, v ktorých by nikdy nebol hľadal rozkoš, boli mu teraz prameňom trvalého šťastia.“ (68) Nadovšetko Emmu miloval. „Vesmír pre neho nesiahal za hodvábny okraj jej spodničky; a vyčítal si, že ju dosť neľúbi..“ (69) Sám k sebe cítil úctu za to, že má takú ženu, ako je ona. „Charles si napokon sám seba väčšmi cenil za to, že ma takú ženu.“ (70) Charles bol veľmi jednoduchý človek a Emmu strašne rozčuľovala jeho plytkosť. „Charlove reči boli plytké ani jarček na ulici, bezvýznamné myšlienky v nich defilovali vo všednom rúchu a nevyvolávali ani dojatie, ani smiech, ani snenie.“ (71) „Nevedel ani plávať, ani šermovať, ani strieľať z pištole, a raz jej nevedel vysvetliť jazdecký výraz, ktorý našla v románe.“ (72) Mal rád usadlý spôsob života.

„Jeho nežnosti sa stali pravidelnými; bozkal ju vždy v určitú hodinu. Bola to obyčaj, ako iné obyčaje a ako zákusok, čo popredku čaká po jednotvárnom obede.“ (73) Výzorom bol celkom sympatický, ale ničím extra zaujímavý. „Bol zdravý, dobre vyzeral; mal už veľmi slušné meno. Vidiečania ho mali radi, lebo nebol pyšný. Hladkal deti, nikdy nevkročil do krčmy a napokon budil dôveru svojou mravnosťou.“ (74) „Ale Charles vonkoncom nebol ctižiadostivý.“ (75) Myslel si, že Emma je s ním spokojná a nemá jej čo chýbať. Keď sa dozvedel, že čaká dieťa, bol najšťastnejšou osobou na svete. „Teraz mu už nič nechýbalo. Poznal celú šírku ľudského života a sadal si za jeho stôl pokojne a pohodlne.“ (76) Nevšímal si, že Emma sa mu odcudzuje. Nevnímal jej vrúcny vzťah k Leónovi alebo Rodolphovi. Ba ešte ju nevedomky podporoval. Kúpil Emme kobylku, aby mohla chodiť jazdievať s Rodolphom, neskôr jej dal peniaze na drahé hodiny klavíra, ktoré sa však nekonali. Ani vo sne ho nenapadlo, že by to bola len zámienka za účelom stretnutí sa s milencami. Aj keď ho nahovorila na operáciu konskej nohy, nevidel za tým jej túžbu po zvučnom mene a sláve, ale dobrotu a lásku, s ktorou chcela jeho žena zviditeľniť jeho šikovnosť.

„Táto veľkodušnosť prišla na um Emme a Charles s tým súhlasil, vraviac si v hĺbke srdca, že jeho žena je anjel.“(77) Keď sa Emma nervovo zrútila po tom, ako ju oklamal Rodolpho, Charles sa o ňu strašne bál a príkladne sa o ňu staral. „Štyridsaťtri dní sa Charles od nej nepohol. Zanedbal všetkých pacientov; ani si nelíhal, ustavične jej skúšal tep, prikladal horčičné náplasti a studené obklady.....Najväčšmi ho desila Emmina skleslosť, lebo nevravela, nepočula, ba vari ani netrpela – akoby telo i duša oddychovali vedno po všetkých prežitých otrasoch.“ (78) „A navyše mal, chudák, aj peňažné starosti.“ (79) Aby sa Emma rozptýlila a rýchlejšie uzdravila, Charles ju vzal za posledné peniaze na operu. Pomaly sa začal dozvedať o zmenkách, ktoré mali u pána Lhereuxa, ale aj tak sa na Emmu pre dlhy nevedel nahnevať. Veď on sám jej dovolil dať napísať splnomocnenie narábať s peniazmi. Požiadal matku, aby im požičala nejaké peniaze. Matka sa s Emmou pohádala a donútila ju zničiť splnomocnenie. „Ale Charles sa prvý raz vzbúril, zastal sa ženy, a tak sa stará pani Bovaryová rozhodla odísť.“ (80) „Charles sa i tak cítil pred Emmou zahanbený, pretože vôbec neskrývala hnev, že jej nedôveruje; musel ju dlho prosiť, kým znovu prijala splnomocnenie, ba šiel s ňou aj k pánu Guillauminovi, aby jej vystavil nové, presne také, aké bolo prvé.“ (81) Emma ich zatiahla do obrovských dlhov, až im napokon prišla správa o exekúcii. Charlesa správa o exekúcii rozrušila, Emma vtedy nebola doma.

„Kričal, plakal, omdlel, no nevrátila sa.“ (82) Keď Emma zomierala v bolestiach, rúcal sa mu celý svet. Pýtal sa jej, či nebola s ním šťastná. Odpoveďou mu bolo: „....máš pravdu....ty si dobrý!“(83) „Stál s vreckovkou na ústach, chrčal, plakal, dusil sa vo vzlykoch, pri ktorých sa mu otriasalo celé telo.“ (84) „Charles kľačal na druhej strane a ramená vystieral k Emme. Chytil ju za ruky, stískal jej ich a pri každom údere jej srdca sa zachvel ako pri náraze padajúcej zrúcaniny.“ (85) Po jej smrti bol slabší ako dieťa, roztrasený, neschopný súvisle myslieť. Musel ešte rozhodnúť, kedy bude pohreb. Napísal: „Chcem, aby bola pochovaná vo svadobných šatách, v bielych topánkach a s vencom na hlave. Vlasy jej rozložte po pleciach; tri truhly, dubovú, mahagónovú, olovenú. Nič mi nevravte, budem mať dosť síl. Prikryte ju veľkou zamatovou prikrývkou. Žiadam si to. Urobte to.“(86) Keď mu niekto povedal, že to bude veľmi nákladné, Charles povedal. „Čo vás do toho? Nechajte ma! Vy ste ju neľúbili! Choďte preč!“ (87) Chcel, aby mu na pamiatku odstrihli kader jej vlasov. Neskôr našiel listy, ktoré Emma písala svojim milencom. Ani po jej smrti jej nebol schopný nič vyčítať. „Možno sa milovali platonicky,“ povedal si. (88) Stále na ňu myslel, snívalo sa mu o nej. „Jednako, každú noc sa mu o nej snívalo; bol to vždy rovnaký sen: približoval sa k nej, ale keď ju chcel objať, rozpadla sa mu v náručí na prach.“ (89) Aj keď žil v skromnosti, nikdy nepovyplácal staré dlžoby. Povedal: „Na vine bol osud!“ (90) Za krátky čas zomrel, lebo sa užialil k smrti.

Rodolpho Boulanger: prvý milenec Emmy Bovaryovej
„Pán Rodolphe Boulanger mal tridsaťštyri rokov, mal brutálnu povahu, bol bystrý a inteligentný, veľa sa stýkal so ženami a dobre sa v nich vyznal.“(91) Emma sa mu zapáčila na prvý pohľad a tak sa rozhodol získať si ju za milenku. Premýšľal o nej aj o jej mužovi. „Je naozaj rozkošná tá lekárova žena! Krásne zuby, čierne oči, ladná nôžka a strojná ani Parížanka. Kde sa tu, dočerta, vzala! Kde ju len našiel ten ťuťmák?“ (92) „Myslím, že je veľmi sprostý. Iste sa jej už zunoval. Má špinavé nechty a tri dni sa neholil. Zatiaľ čo behá po chorých, ona doma štopká pančuchy. A nudí sa! Chcela by bývať v meste, každý večer tancovať polku! Chúďa žieňa! Túži za láskou ako kapor na kuchynskom stole za vodou. Za tri galantné slovíčka by vás zbožňovalo, to je isté! Bolo by nežné. Rozkošné!...Áno, ale ako sa jej potom zbaviť?“ (93) Rodolpho bol vypočítavý. Nepomýšľal celý život stráviť s jednou ženou, aj Emma mala byť len dočasná.

Zahral pre ňu poriadne divadielko, aby si ju pripútal. Vyznával jej lásku slovami básnika. „Emma prvý raz počúvala také slová a ako keď niekto odpočíva v kúpeli, jej pýcha si mäkko a nerušene hovela v teple tejto reči.“(94) Aby schôdzkami s ňou nevzbudil žiarlivosť Charlesa, navrhol, že by mohli chodiť jazdiť a to by určite prospelo Emminmu zdraviu. Keď si bol už Emmou istý, prestal jej vrúcne vyznávať lásku, začal byť voči nej ľahostajný. „Táto láska bez samopašnosti bola pre neho čímsi novým, vytrhla ho z ľahkovážnych známostí a lichotila zároveň jeho pýche i zmyselnosti. Emmino vytrženie, ktorým jeho meštiacky triezvy rozum opovrhoval, v hĺbke srdca pokladal za pôvabné, pretože sa týkalo jeho osoby. A tak, keďže si bol istý, že ho ľúbi, prestal sa ostýchať a nebadateľne sa k nej začal správať inakšie. Nemal už pre ňu, ako voľakedy, sladké slová, čo ju dojímali k slzám, ani búrlivé láskanie, ktoré ju pripravovalo o rozum.“ (95) Charlesa považoval za chudáka. Od Emmy dostával rôzne dary.

„Ale dary ho ponižovali.“ (96) Ona ho milovala čisto, ale neveril jej rečiam, alebo v ne nechcel veriť. „Tento muž, taký skúsený, nerozoznával pod rovnakými výrazmi rozdielne city.“ (97) Nepotreboval lásku, stačila mu rozkoš, a tú mu Emma štedro ponúkala. Svoje sľuby odcestovať s ňou nemyslel vážne. Bol opatrný, a tak jej napísal dojímavý list na rozlúčku. Mal v tom už prax, takých listov mal celé stohy v krabiciach na poličke. Potom utiekol. Neskôr, keď sa vrátil do mesta, a Emma ho prišla požiadať o peniaze, chladnokrvne jej vysvetlil, že nijaké nemá. Nedojala ho ani Emmina smrť, ani stretnutie so zroneným Charlesom, ktorým ešte aj vtedy opovrhoval.

León Dupuis: druhý milenec Emmy Bovaryovej
Bol mladý študent, ktorý prerušil štúdium a pracoval ako pisár u notára Guillaumina. V Yonville sa nudil. Hostinská ho mala rada. „Taký dobrý mládenec! Nikdy nepovie hlasnejšie slovo.“ (98) León mal rád hudbu a čítanie. „V Yonville ho pokladali za veľmi slušného. Počúval názory starších ľudí a nezdalo sa, že by sa bol veľmi nadchýnal za politiku, čo je u mladého muža pozoruhodné. Okrem toho bol vzdelaný, maľoval akvarely, poznal noty a po večeri sa rád zaoberal literatúrou, keď nehral karty. Pán Homais si ho vážil pre vedomosti, pani Homaisová ho mala rada pre úslužnosť,..“ (99) León sa zaľúbil do Emmy, ale zároveň si vážil Charlesa, a tak nechcel vyjadriť svoje city. „León nevedel, čo robiť, bál sa, aby nebol dotieravý, a zároveň túžil za dôvernosťou, ktorú pokladal takmer za nemožnú.“ (100) Každému však rozprával o Emminych pôvaboch. Nemohol sa pozerať na to, ako môže mať Charles takú skvelú ženu.

„Aká šialenosť! A ako sa k nej dostať?“ (101) „Leóna omrzelo bezvýsledne milovať, okrem toho začal pociťovať skľúčenosť, ktorú spôsobuje jednotvárny život, ak ho nevedie nijaký záujem a neposilňuje nijaká nádej.“ (102) Odišiel doštudovať do Paríža. „Pán León popri štúdiu práva dosť často chodieval do Chaumiére, kde mal aj veľmi slušný úspech u grizetiek, lebo usúdili, že má ušľachtilý výzor. Bol to najslušnejší študent; nenosil vlasy ani pridlhé, ani prikrátke, nepremárnil hneď na prvého všetky peniaze, čo mal na celý štvrťrok, a dobre vychádzal s profesormi. Výstredností sa vždy vystríhal, tak z nesmelosti, ako aj z jemnocitu.“(103) Emma s Charlesom ho stretla po dlhom čase až v opere. Emme priznal svoje city. „Často som vám písal listy, a potom som ich trhal.“ (104) S Emmou začal udržiavať milenecký vzťah. Myslel iba na ňu a zanedbával ostatných.

„León sa onedlho začal povýšene správať k priateľom, odťahoval sa od ich spoločnosti a celkom zanedbal spisy.“ (105) Uvedomoval si, že Emma túži po výraznom mužovi, ktorý má tituly, kríže. Musel poslúchať jej výstrednosti. „Nehádal sa pre jej nápady, prijímal všetky jej chúťky, stával sa skôr on milenkou jej, než ona jeho. Nežnými rečami a bozkami mu uchvacovala dušu.“ (106) „Čo ho kedysi očarúvalo, trochu ho teraz desilo. Inak búril sa proti tomu, ako deň čo deň väčšmi pohlcuje jeho osobnosť. Hneval sa na Emmu za jej trvalé víťazstvo. Ba usiloval sa neľúbiť ju; ale potom, len čo zavŕzgali jej topánočky, cítil sa slabý ako opilci pri pohľade na tuhé nápoje.“ (107) Keď sa Emma dostala do finančných ťažkostí a žiadala ho o pomoc, snažil sa pomôcť, ale neuspel. Po celý čas si ako jediná postava zachoval slušnosť a úctu k Charlovi.

Lheureux: obchodník s módnym tovarom a úžerník
„Tento kramár bol veľmi šikovný človek. Bol rodený Gaskonec, no stal sa z neho Normanďan, a tak spájal južnú mnohovravnosť s cauxskou prefíkanosťou. Tučnú, mäkkú tvár bez fúzov akoby mal namaľovanú bledým odvarom sladkého drievka a biele vlasy ešte oživovali ostrý lesk čiernych očiek. Nik nevedel, čím bol kedysi, podomovým obchodníkom, vraveli jedni, podľa druhých bankárom v Routote. Jedno bolo isté, v hlave rátal zložité výpočty, že žasol aj Binet. Bol zdvorilý, ba skoro podlízavý, a vždy bol trochu ohnutý v krížoch, akoby sa klaňal alebo pozýval.“ (108) Keď sa ho niekto pýtal na cenu tovaru, šikovne zahovoril a pribalil ešte nejaký ďalší. „Maličkosť, maličkosť, ale to má čas, keď budete chcieť, nie sme židia.“ (109) Emma si u neho kupovala rôzne drobnosti a zadĺžila sa. Začal ju vydierať, a keď nemala hotovosť, vypisoval jej zmenky. Ponosoval sa, ako musí drieť. „...hovoril o bezvýznamných veciach, o kordónoch, o úrode, o svojom zdraví, že je len také všelijaké, ani dobré, ani zlé. Nadrie sa, naozaj, ako kôň a nech si ľudia vravia, čo chcú, zarobí si ledva na suchý chlieb.“ (110) Keď ho nemohla Emma vyplatiť, pripomínal jej svoju úslužnosť.

Nahovoril ju na prevzatie splnomocnenia a obchodovanie s nehnuteľnosťou zo zvyšku dedičstva. Svojou šikovnosťou sa dostal ku všetkým peniazom, ktoré Emma kedy chcela usporiť. Aby jej ukázal svoju statočnosť, priznal sa, ako šudí iných. Keď Emma chcela predĺžiť zmenky a predísť exekúciu, vyhrážal sa jej. „Mysleli ste si, milá pani, že vám budem až do súdneho dňa dodávateľom a bankárom z kresťanskej lásky? Musím sa vari dostať k svojim peniazom.“ (111) „Rozchýrim, kto vlastne ste. Poviem mužovi...“ (112) Bol veľmi vypočítavý. V diele predstavoval jednu z negatívnych postáv.
Homais: lekárnik
„ Muž v zelených kožených papučiach, trochu poznačený kiahňami, v zamatovej čiapke so zlatým strapcom, zohrieval si chrbát pri kozube. Na tvári sa mu zračilo, aký ja spokojný sám so sebou, a zdalo sa, že je v živote taký pokojný ako stehlík v prútenej klietke nad jeho hlavou.“ (113). Hnusilo sa mu pokrytectvo kňazov. „Odmietnuť občerstvenie zdalo sa mu najodpornejším pokrytectvom. Všetci kňazi popíjajú, keď ich nikto nevidí, a usilujú sa, aby sa vrátili časy desiatkov. Keby som bol vládou, žiadal by som, aby kňazom raz do mesiaca púšťali žilu.“ (114) Keď sa mu vyčítalo, že je bezbožník, bránil sa slovami: „Mám vieru, svoju vieru, ba mám jej viac než oni všetci s tým ich svätuškárstvom a kaukliarstvom! Naopak, ja velebím boha! Verím v najvyššiu Bytosť, v Stvoriteľa, nech je akýkoľvek, nezáleží mi na tom, kto nás sem postavil, aby sme si tu plnili povinnosti občanov a otcov rodín, no netreba mi chodiť do kostola, bozkávať strieborné misy a z vlastného vrecka kŕmiť hromadu podvodníkov, ktorí si žijú lepšie ako my! Lebo práve tak dobre môžeme uctievať boha v lese, na poli, hoci aj keď pozorujeme nebeskú klenbu, ako naši predkovia. Mojím bohom je boh Sokratov, Franklinov, Voltairov a Bérangerov!

Som za vyznanie viery savojského vikára a nesmrteľné zásady roku osemdesiateho deviateho! A neuznávam dobrého pánbožka, čo sa prechádza po svojej záhrade s palicou v ruke, vkladá svojich priateľov do brucha veľrybám, umiera s výkrikom a o tri dni vstáva z mŕtvych; to sú veci samy o sebe nezmyselné a úplne sa priečia všetkým zákonom fyziky, to nám dokazuje, že kňazi vždy väzili v tupej nevedomosti a usilujú sa v nej utopiť aj ľud!“(115) Bol najlepším susedom Bovaryovcov. Vedel dlho a kvetnato rozprávať. Bol ochotný ponúknuť svoje služby, ale musel mať z toho aj osobný prospech. Bol veľmi ctižiadostivý. Okolie ho niekedy považovalo za príliš všetečného. Prispieval do rôznych časopisov a písal odbornú literatúru. Priatelil sa len s ľuďmi, z ktorých mal úžitok. Keď už Charles Bovary nemal žiadne peniaze, nepomohol mu, ale začal ho ignorovať. Mal veľkú, zdravú rodinu, a mnoho iných dôvodov na spokojnosť, Jeho však stále zožierala vlastná ctižiadostivosť. „Homais túžil po kríži. Zásluh na to mal dosť. 1, V čase cholery sa vyznačil bezhraničnou obetavosťou. 2, Publikoval, a to na vlastné trovy, rozličné verejnoprospešné diela, ako ...O mušte, jeho výrobe a účinkoch, ďalej pozorovania o voškách, atď.... A každé ráno sa lekárnik vrhal na noviny, či v nich nenájde svoje menovanie; neprichádzalo.“ (116) „Od Bovaryho smrti sa v Yonville vystriedali traja lekári, no ani jednému sa tam nedarilo, lebo pán Homais hneď na každého zaútočil. Má čertovsky veľa pacientov; vrchnosť s ním zaobchádza šetrne a verejná mienka ho chráni. Nedávno dostal záslužný kríž.“ (117)

Problémy a konflikty
Vnútorný problém: Emma vs. Emma

Prvý a najvýznamnejší konflikt diela. Tvorí ho typicky romantický rozpor medzi ideálom a skutočnosťou. Emma vyrastá vo svojom vysnenom svete románov a dokonalých hrdinov, vytvára si istý ideál, ktorý sa pokúša dosiahnuť. Problém nastáva vtedy, keď zisťuje, že svoj ideál nemôže dosiahnuť.
Emma si žila svoj jednotvárny, nudný život. Na vidieku sa okolo nej vlastne nič nedeje. Každá nová, pozitívnejšia udalosť ju približuje k ideálu, lenže nikdy sa jej ho nepodarí dosiahnuť úplne. V jej živote sa vždy udeje niečo, čo ju donúti vrátiť sa späť do reality.
Prvé priblíženie sa k ideálu je ples. Emma sa konečne cítila vo svojom živle, myslela si, že toto je spoločnosť, ktorá by ju mala obklopovať. Tento deň sa jej navždy vryje do pamäte. Odchod domov ju opäť privádza do reality. „Po návšteve vo Vaubyssard akoby sa v jej živote niečo natrhlo, ako keď po búrke zavše na jedinú noc ostane vo vrchoch hlboká trhlina. No zmierila sa s osudom; zbožne zamkla do bielizníka krásne šaty a všetko ostatné okrem atlasových topánočiek, na ktorých ožltla podošva od klzného vosku na parketách. Jej srdce bolo ako tie topánočky: pri styku s bohatstvom nalepilo sa naň čosi, čo sa už nezotrie.“ (118)

Ďalšie priblíženia tvoria osoby – vikomt, León, Rodolphe. Pri svojich milencoch (León, Rodolphe) sa nechá Emma unášať snami, pôžitkami a rozkošami, ale keď ju opustia, tvrdo dopadne na ňu realita. Jej milenci boli elementy, ktoré menili jej trvalú situáciu, ale všetko bolo len dočasné. Emma je po rozchodoch ešte smutnejšia. Dôkazom toho je jej správanie po odchode Leóna do Paríža. „Nasledujúci deň bol pre Emmu veľmi smutný. Zdalo sa jej, že všetko je zahalené čierňavou, nejasne sa vznášajúcou nad povrchom vecí, žiaľ jej doliehal na dušu s tichým kvílením, ako kvíli zimný vietor v opustených zámkoch. Ako keď snívame o tom, čo sa už nevráti, ako keď sa nás zmocňuje únava po vykonanom čine, ako keď nám spôsobí bolesť prerušenie zvyčajného pohybu, náhle zastavenie dlhého chvenia. Ako po návrate z Vaubyessardu, keď jej vírili hlavou štvorylky, upadla do pochmúrnej zádumčivosti, meravého zúfalstva. Jednostaj mal pred očami Leóna...“ (119)
V diele sa vyskytuje aj niekoľko predmetov, ktoré Emme navodzujú ideálne predstavy. „Často, keď Charles odišiel, vyberala zo skrine spomedzi poskladanej bielizne odložené puzdro na cigary zo zeleného hodvábu. Dívala sa naň, otvárala ho, aby mohla vdychovať vôňu podšívky, zmes verbeny a tabaku. Čie asi bolo?...Vikomtovo. Bol to akiste dar od milenky. Vyšila ho na palisandrovom rámiku, milej pomôcke, ktorú skrývala pred každým pohľadom; zamyslená vyšívačka iste presedela dlhé hodiny skláňajúc nadeň hlávku s mäkkými kučerami. Dych lásky prešiel očkami kanavy...“ (120) Takéto drobnosti, v ktorých Emma videla aspoň kúsok citu k nim sa viažuceho, preniesli ju v okamihu do ríše snenia.

Jej ďalším veľkým problémom je, že nedokáže byť šťastná. Nedokáže sa tešiť z maličkostí. „Nie je šťastná a nikdy šťastná nebola! Z čoho pochádza teda pocit nedostatočnosti v živote, prečo sa hneď rozpadne všetko, o čo sa oprie?... No ak jestvuje niekde silná a krásna bytosť, udatná povaha plná nadšenia a zároveň i jemnosti, srdce básnika v podobe anjela, lýra s kovovými strunami, vysielajúca k nebesám elegické svadobné piesne, prečo by ju nemohla nájsť? Ach, aká nemožnosť! Nič si napokon nezaslúži námahu hľadať, všetko je klam. V každom úsmeve sa skrýva unudené zívnutie, v každej radosti prekliatie, v každej rozkoši znechutenie a po tých najsladších bozkoch ostáva na perách iba neuskutočniteľná túžba po ešte väčšej rozkoši.“ (121) Emma v ničom nenachádza zmysel. Všetko je podľa nej bezvýznamné a zbytočné.

Problém manželskej lásky: Emma vs. Charles

Tento problém je tiež zakotvený v Emme. Manžel ju má veľmi rád, doslova ju zbožňuje, ale Emme nevypĺňa jej romantické predstavy. Považuje ho za chudáka a plytkú dušu. Emma si ho vlastne vzala len preto, že pocítila iný cit, vzruch z mužskej prítomnosti. „Ale úzkosť vyvolaná novým spôsobom života alebo azda vzrušenie, spôsobené prítomnosťou mladého muža, stačili, aby si namyslela, že konečne poznáva zázračnú náruživosť, ktorá bola dosiaľ iba ako veľký vták s ružovým perím vznášajúci sa v nádhere vybásnených nebies..“ (122) Konala pudovo. Keby bol prvý muž v jej spoločnosti niekto úplne iný, vzala by si toho. Nebola zvyknutá na spoločnosť mužov, keďže vyrastala v kláštore.
Lásku objavuje až pri milencoch – Leónovi a Rodolphovi.

„Poburovalo ju najmä to, že Charles zrejme netušil jej muky. Jeho presvedčenie, že ju robí šťastnou, videlo sa jej hlúpou urážkou a jeho istota nevďačnosťou... Nebol práve on prekážkou všetkej jej blaženosti, príčinou všetkej biedy, akoby ostrým klincom v spone zložitého remeňa, ktorý ju zo všetkých strán sťahoval? Preniesla teda na neho jediného mnohotvárnu nenávisť, čo vyplývala z jej súženia, a každé úsilie zmenšiť ju, iba ju zväčšovalo; táto zbytočná trýzeň pripájala sa totiž k ostatným motívom zúfalstva a len väčšmi prispievala k odcudzeniu... Bola by rada, keby ju Charles bil, aby ním mohla oprávnenejšia opovrhovať.“ (123) Týmto nám autor priblížil celkový vzťah Emmy a Charlesa. Charles ju nevýslovne miloval a myslí si, že Emma je šťastná. Ona ho pokladá za prekážku, neznáša ho. Zároveň si je však vedomá, že ho nemôže oprávnene obviňovať preto hľadá dôvod, z čoho by ho mohla viniť.
Tento konflikt je vlastne jednostranný, pretože Emma si ho spôsobila sama. Ona mala byť tá, ktorá si mala uvedomiť čo robí, predtým, ako si Charla brala za muža. A možno by pomohlo aj trochu viac komunikácie medzi ňou a Charlesom. Ale Charlesa to tiež tak celkom neospravedlňuje. Mohol byť všímavejší.

Problém financií: Emma vs. peniaze

Peniaze v života Emmy sú viazané na postavu obchodníka Lhereuxa. Bovaryovci nie sú veľmi bohatí, ale Emma si aj tak dopraje všetko, po čom jej srdce túži. „Kúpila si podložku, listový papier, pero a obálky, i keď nemala komu písať....“ (124) „Kúpila si gotické kľačadlo, za mesiac minula štrnásť frankov za citróny na čistenie nechtov, objednala si v Rouene šaty z belasého kašmíru, vybrala si u Lhereuxa najkrajšiu šerpu, uviazala si ju okolo pása na župan a za zavretými okenicami, s knihou v ruke ležiavala takto vyparádená na diváne.“ (125) Neuvedomovala si, že Lhereux ju svojou prehnanou ochotou vlastne až vydiera. Zisťuje to až postupom času, keď musí vypisovať ďalšie a ďalšie zmenky.

Všetky svoje dlhy sa snažila ukryť pred Charlesom, a robí všetko pre to, aby získala peniaze. „Aby si zadovážila peniaze, začala predávať staré rukavičky, staré klobúky, starý kuchynský riad a hrabivo sa jednala – sedliacka krv ju hnala za ziskom. Potom pri cestách do mesta čachrovala s okrasnými drobnôstkami, lebo pán Lhereux ich iste vezme, keď nebude iné. Kúpila si pštrosie perá, čínsky porcelán a skrinky; požičiavala si od Félicité, od pani Lefrançoisovej, od hostinskej z Červeného kríža, od každého všade. Z peňazí, ktoré konečne dostala za Barneville, vyplatila dve zmenky, ostatných tisíc päťsto frankov sa rozkotúľalo. Zase sa zadĺžila a tak to šlo stále!“ (126)
Keď jej príde správa o exekúcii, zháňa peniaze všade, aj keď pri tom samu seba ponižuje. Cíti sa zruinovaná. „Celé svoje položenie uvidela zrazu pred sebou ako priepasť.“ (127) Napokon sa vysporiada s týmto problémom svojsky – prenechá ho na pleciach pozostalého Charlesa.

Kompozícia a štýl
Kompozícia má dve hlavné časti: vnútornú a vonkajšiu.
Vonkajšia kompozícia sa skladá z troch častí. Prvá časť je opisom Emminho a Charlesovho detstva, ich zoznámenia, svadby a prvých spoločných dní. Druhá časť sa začína sťahovaním do Yonvillu, pokračuje zoznámením s Leónom, románikom s Rodolphom a končí operným predstavením. Tretia časť opisuje Emmin vzťah s Leónom, problémy s peniazmi a vrcholí v samovražde Emmy a smrti Charlesa.
Vnútorná kompozícia sa skladá z kapitol, ktoré sú vlastne podrobnejším delením častí. Každá kapitola opisuje určitú dôležitejšiu udalosť, napr. svadbu, ples či roľnícky zjazd.

Dielo Pani Bovaryová je realistický, sociálno – psychologický román.
Román je prevažne písaný autorskou rečou, plnou monológov a úvah. Len zriedka nachádzame priamu reč. Príklad môže byť napr. tento úryvok: „V duchu si zariadil byt. Bude žiť ako umelec! Bude sa učiť hrať na gitare! Bude mať župan, baskickú čiapku, belasé zamatové papuče! Ba už aj obdivoval nad kozubom dva skrížené fleurety a nad nimi lebku s gitarou.“ (128)

Autor je v úlohe rozprávača a posúva dej dopredu. Čitateľovi približuje Emmine pocity a myšlienky a pomáha mu ich pochopiť.
Dej spomaľujú tableuxy, tzv. obrazové kompozície. Vyskytujú sa najmä na začiatkoch kapitol, kde nám predstavujú niečo nové, ešte nespomenuté. Opisy sú tiež pomerne častou zložkou textu. Napr.: „Na úpätí vŕšku, za mostom, začína sa ulica, vysadená mladými osikami, ktorou prídete rovno k prvým domom v obci. Sú ohradené plotmi, stoja prostred dvorov, kde je plno roztrúsených stavísk, prešovní, kôlní a páleníc rozosiatych pod hustými stromami, ovešanými rebríkmi, bidlami alebo kosami.“ (129)
V diele je veľké množstvo úvah. Asi najznámejšia je tá o šťastí: „ Z čoho pochádza teda pocit nedostatočnosti v živote, prečo sa hneď rozpadne všetko, o čo sa oprie?... No ak jestvuje niekde silná a krásna bytosť, udatná povaha plná nadšenia a zároveň i jemnosti, srdce básnika v podobe anjela, lýra s kovovými strunami, vysielajúca k nebesám elegické svadobné piesne, prečo by ju nemohla nájsť? Ach, aká nemožnosť! Nič si napokon nezaslúži námahu hľadať, všetko je klam! V každom úsmeve sa skrýva unudené zívnutie, v každej radosti prekliatie, v každej rozkoši znechutenie a po tých najsladších bozkoch ostáva na perách iba neuskutočniteľná túžba po ešte väčšej rozkoši.“ (130)

V diele nenájdeme tak veľa symbolov ako napr. využíval H. Balzac v Otcovi Goriotovi. Flauberta viac zaujíma dekoratívna stránka veci. Všimnúť si to môžeme najmä pri opisoch šiat.
Miestami sa v reči postáv, resp. jednej postavy,(lekárnika Homaisa) využíva latinčina. „Fabricando fit faber, age quod agis.“ (131) „Prácou sa staneš majstrom.“
„Castigat ridendo mores.“ (132) „Smiechom karhá mravy.“ a iné.

Najčastejším umeleckým prostriedkom sú prirovnania. „Ste krásna ako bohyňa lásky!“ (133) V texte môžeme nájsť aj anaforu: „Ako keď snívame o tom čo sa už nevráti, ako keď sa nás zmocňuje únava po vykonanom čine, ako keď nám napokon spôsobí bolesť...“ (134)
Postava Emmy, jej duševný život, sny a spôsob uvažovania dali neskôr názov filozofii „bovaryzmu“, ako by sme mohli nazvať myslenie človeka, ktorý si vytvára o sebe falošné predstavy a dáva sa nimi viesť k závažným rozhodnutiam.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Gustave Flaubert: Pani Bovaryová