(Charakteristika)

Jean-Joachim Goriot žil na prelome 18. a 19. storočia. Pred revolúciou bol obyčajným cestovinárom, zručným, sporivým a dosť podnikavým.Odkúpil závod svojho majstra a počas revolúcie sa rozumne nechal zvoliť za náčelníka štvrte, aby mohol lepšie brániť svoje obchodné záujmy. Správne odhadol blížiacu sa krízu, bol predvídavý činný a trpezlivý a lacno skúpil obilie a cestoviny, aby ho potom predal za desať násobnú cenu a tak zbohatol a obrovskou mierou rozšíril svoj majetok. Tak sa stal váženou osobnosťou, no nedostal sa do vyššej spločnosti. Ľudia si ho vážili, pozývali ho na obedy, večierky, na spoločenské podujatia, ale len kvôli jeho bohatstvu, majetku a peniazom. Goriot sa chcel dostať do vyššej spoločnosti ako hocikto iný. To, že nepatrí k priemerným ľuďom, dával najavo tým, že mu nebol ľahostajný jeho vzhľad, zovňajšok a vystupovanie. Mal až niekoľko bielych košiel, vlastného kaderníka, pudroval sa a farbil si vlasy, aby vyzeral mladší. Spôsoby správania sa vo vyššej spoločnosti mu pomohla zvládnuť jeho manželka.

Po 7 rokoch štastného, ba priam neskalého manželstva mu zomrela manželka. Všetku svoju lásku až v nezmyselnom množstve preniesol na svoje dve dcéry, Anastaciu a Delphine. Dával im všetko, čo im videl na očiach, rozmaznával ich, bol otcom, akého si može priať každá dcéra. Svojim dcéram zabezpečil vysoké veno a vydal za grófa a bohatého bankára. Jeho rodičovská láska mu nikdy nebola opätovaná, a on slepo prenášal celý svoj majetok svojim dcéram, čím stále viac chudobnel. Postupne ho zaťovia z pomedzi seba vykázali a hoci dcéry neboli voči otcovi bezcitné, ich city prerastali a utláčali nepísané spoločenské zákony, ktoré im bránili priznať sa k vlastnému otcovi. V roku 1813 sa presťahoval do jednej z najchudobnejších štvrtí Paríža, do domu pani Vautrinovej.

Tam sa spoznal s mladým študentom práva s vysokými ambíciami, Eugénom Rastignacom. Eugéne postupne spoznával smutný osud Goriota a stávali sa z nich dobrí priatelia. Ich priateľstvo sa prehĺbilo a Goriot si obľúbil Eugéna, najmä keď sa zaľúbil do jednej z jeho dcér, Delphine a stal sa jej milencom. Goriot sa tešil z ich lásky, pomáhal Eugenovi a podporoval ich.

Keď prišiel Goriot do penziónu, bol ešte váženým občanom. Obýval najnižšie poschodia, čo značilo, že patrí medzi zámožných a peniaze mu nechýbajú. No postupne keď mu peniaze ubúdali, rozpredával majetok, aby dcéram nič nechýbalo, metaforicky postupoval do vyšších a vyšších poschodí. Najskôr dôvtipný, dobrácky a živý otec Goriot, sa postupne menil na otupeného, ťarbavého a mdlého človeka. Až v závere svojho života si pripúšťa svoju chybu, bol naivný a dcéry ho len využívali, napriek tomu, že on ich miloval. Zomiera, hoci po boku svojho priateľa Rastignaca, ale opustený, osamelý a zničený.