OBSAH

ÚVOD2
1. William Styron3
2. Sophiina Voľba4
2.1 Námet, téma, idea4
2.2 Zámer a jazyk5
2.3 Kompozičné postupy5
2.4 Charakteristika postáv7
2.5 Obsah diela8
3. Rozbory ukážok9
4. Záver
5. Zoznam použitej literatúry

ÚVOD

Americká literatúra po druhej svetovej vojne sa spája predovšetkým s trojicou spisovateľov: s Williamom Faulknerom, Ernestom Hemingwayom a Johnom Steinbeckom. Po ich smrti vznikla v tamojšom písomníctve citeľná medzera, aspoň v tom slova zmysle, že sa neobjavil spisovateľ, ktorý by mohol niektorého z nich „nahradiť“. To, pravda, neznamená, že by nedali o sebe vedieť talenty, ktoré mali predpoklady zaujať miesto na úrovni spomínanej trojice. Jedným z nich bol dnes popredný predstaviteľ americkej literatúry – William Styron.

Najvýznamnejším a najobľúbenejším románom Williama Styrona, jedného z popredných spisovateľov Americkej literatúry minulého storočia, je Sophiina voľba (Sophie´s choice). Tento román sa zaoberá hlavnými problémami druhej svetovej vojny a životom po nej, podáva verný obraz života v koncentračných táboroch, hoci je napísaný až 34 rokov po jej skončení, čiže v roku 1979. Román predstavuje návrat k tzv. židovskej otázke.

Pre vtedajších Američanov bol nepriateľom predovšetkým Japonec. Neuvedomovali si všetky hrôzy druhej svetovej vojny, dokonca dlho nemali ani pojem o tom, čo znamená koncentračný tábor. Podľa autora téma tejto európskej historickej udalosti nebola pre Ameriku vonkoncom vzdialená, ale dotýkala sa jej, takže až Styron Američanom priblížil obraz toho sveta. A čo je dôležité, spravil to pomocou svojej „južanskej“ skúsenosti, ktorá súvisí s Juhom a Severom Ameriky, ich bojom a otázkou otrokárstva.

Ďalší Styronov román – Priznanie Nata Turnera (The Confessions of Nat Turner), ktorý uzrel svetlo sveta roku 1967, vyvolal v Spojených štátoch amerických opravdivú senzáciu.

A niet sa ani čoho čudovať, lebo išlo o prvé dielo amerického belocha, ktorý chcel písať z pozície černocha

1.William Styron

William Styron sa narodil roku 1925 v štáte Virgínia v meste Newport Newse, kde sú známe lodenice, a pôvodne sa mal vyučiť v otcovej profesii – za lodiarskeho inžiniera.

Od roku 1944 na Davidson College a na Dukeovej Univerzite, ktorú absolvoval v roku 1947. štúdiá na univerzite však musel prerušiť, lebo ho povolali na tri roky k vojnovému námorníctvu. Písať začal ešte ako sedemnásťročný, dve jeho poviedky vyšli v univerzitnom zborníku, ale o spisovateľstve ako povolaní začal rozmýšľať až po návrate na univerzitu. Na radu profesora Williama Blackburna navštevoval od roku 1947 kurz Hirama Haydna o románe na newyorskej Novej škole pre sociálny výskum, kde si premyslel svoju románovú prvotinu. Pracoval na nej tri roky (pre Williama Styrona je vôbec typické, že píše relatívne pomaly a málo) a tlačou vyšla v roku 1951 pod názvom Odpočívaj v temnotách. Kým však uzrela svetlo sveta, povolali je autora v čase kórejskej vojny opäť do armády. Nie div, že vojna hrá v jeho diele takú významnú úlohu. Styronova prvotina razom upútala pozornosť kritiky i širokej čitateľskej verejnosti. A priniesla mu prvé významné uznanie – Prix de Rome.
Odpočívaj v temnotách (Lie Down in Darkness) je dielo s humanistickým posolstvom a pozoruhodnou románovou stavbou. Príbeh vytvára obraz o rozpade tradičných južanských hodnôt, akými boli rodina a jej súdržnosť. V jeho strede sú predovšetkým osudy troch ľudí, otca Miltona, jeho manželky Helen a dcéry Peyton Loftisovcov, ktorých vzťahy sú tak dokonale narušené, že sa musia skončiť tragicky.

Ak sú pre W. Styrona typické rozsiahle romány, v prípade novely Dlhý pochod (The Long March) napísal neobyčajne zovretý útvar, ktorý akoby vybočoval z ostatného jeho diela. Na druhej strane, ak je pre celé dielo W. Styrona príznačný istý prvok autobiografickosti, o tejto novele to platí dvojnásobne. Je vlastne kľúčom pochopeniu pocitov a názorov spisovateľovej generácie. Ako uvádza sovietsky Amerikanista M. Mendeľson, Dlhý pochod je „zo srdca vyvierajúci výkrik nesúhlasu s vojnou“.

Po predchádzajúcej novele sa Styron na dlhší čas odmlčal, aby až v roku 1960 vydal ďalší román Podpáľ tento dom (Set This House on Fire), zatiaľ jeho najobjemnejšie dielo, ktoré nadviazalo na jeho prvotinu. Je to román, ktorý nastavuje krivé zrkadlo americkej spoločnosti. Ukazuje, že pod pozlátkom tzv. veľkého sveta sa skrýva násilie a duchovná prázdnota.

2. Sophiina voľba (Sophie´s Choice)

2.1 Námet, téma ,idea

Námetom tohto pre mňa veľmi zaujímavom románe, s akým som sa v doterajšom živote bližšie nestretla, je život mladej Poľky počas a po druhej svetovej vojne, ktorá hoci pochádzala z antisemitskej a germanofilskej rodiny, dostáva sa do koncentračného tábora v Osvienčime, kde príde o všetko drahé, čo kedy v živote mala.

Len veľmi ťažko prežije tento tábor smrti, kde bola okolo dvoch rokov a prešla všetkým, čím sa tam dalo prejsť, pravdaže, okrem plynovej komory. Musí vykonávať rôzne práce a keď už nie je potrebná, nechajú ju vyhladovať. Napriek tomu, že je mladá a má príliš veľa chorôb, prežije a dostáva sa do Ameriky, kde chce začať odznova. No prežitých útrapách to sama nedokáže a náhodne natrafí na schizofrenika Nathana Landaua, do ktorého sa Sofia nielen zaľúbi, ale na ňom aj chorobne lipne. Sofia je slepá vzhľadom na jeho psychopatizmus, takže trpí naďalej.

V diele sa stretávame s témou fašizmu a nacizmu v druhej svetovej vojne i s témou rasizmu v i iných podobách, druhoradým z nich je trojuholník nenávisti: Američania zo Severu – Američania z Juhu – černosi, bývalý otrokári.

Hlavná myšlienka diela je vyjadrená samým názvom románu. Sofia, počas svojich tridsiatich rokoch, sa musí už trikrát rozhodnúť vo veľmi ťažkých životných situáciách.

Jej prvou voľbou je, či sa zapojí do poľského obdobia, kde už dávno figurujú jej spoluobyvatelia v bombardovanej Varšave – jej milenec a jeho sestra, jej najlepšia priateľka. Darmo ju presviedčajú, nechce sa zapojiť pre bezpečnosť svojich dvoch detí. No napokon obidve stratí, ako aj svojho milenca a priateľku, ktorých odhalia.
Druhá voľba je podľa mňa najkrutejšia, takisto ako aj jej opis. Po príchode do Osvienčimu sa má rozhodnúť, ktoré dieťa ponechá nažive a ktoré pošle do plynovej komory. To všetko len preto, lebo odpovedala fašistickému lekárovi Jemandovi von Niemandovi (ako ho nazval rozprávač Stingo) pri selekcii. Ten bol opitý a preto jej dal takto vybrať. Sám asistent lekára sa čudoval, ako môže niečo také spraviť. Sofia sa rozhodne pre svojho syna Jana a to všetko len preto, lebo dcéra Eva v zlej chvíli zamrnčala. (Takto je opísané v diele. Lenže ja si myslím, že to bolo preto, lebo kým čakali vo vlaku pár dní pred príchodom do tábora, Eva znášala všetko a najmä hlad horšie, no Jan bol statočný a ani raz nezaplakal, ba ešte aj Evu utešoval).

Krutou iróniou je tretia voľba. Sofia po všetkom, čo prežila, na konci románu, keď ešte mala šancu dať do poriadku svoj život, spácha spolu so svojim milencom samovraždu. Vyberie si radšej smrť s láskou ako život bez lásky.

2.2 Zámer a jazyk

Zámerom autora je otvoriť oči Američanom, ktorý vedeli o hrôzach druhej svetovej vojny len z novín a správ a tým neprecítili ozajstnú vážnosť situácie. Tí, čo túto knihu prečítali, myslím tým aj seba, ne jednej strane ďakujú, že boli osvietení v tomto smere, no na druhej by boli radšej nevedomí. Hoci sa Ameriky táto vojna dotkla len nepriamo, vďaka tomuto dielu je možné pochopiť určité veci, prehodnotiť niektoré postoje, či oživiť spravodlivý hnev voči neľudským ľuďom.

Autorovi sa podarilo opísať niektoré situácie tak živo, že sa čitateľ dokázal vžiť do situácie hociktorej postavy , no najmä Sofie. Keď Sofia hovorí o svojom nešťastí, ešte aj tomu najtvrdšiemu človeku behá mráz po chrbte a objavia sa slzy v očiach.

V niektorých častiach, kde Sofia spomína, som čím ďalej čítala, tým viac sa mi otvárali ústa a niekoľko minút som musela prestala čítať, aby som si vedela všetko ešte raz premietnuť a uvážiť, či je dačo také možné.

Autor, podľa mňa, zámerne píše a sexuálnych a citových túžbach Stinga tak často preto, aby nebola celá kniha taká hrozivo vážna a nepripomínala ozajstné dokumentárne diela bez príbehu.

Zaujímavé v tejto knihe je, že postavy sú „medzinárodné“. A hoci žijú všetci v newyorskom Brooklyne, rozprávajú spisovne a bez akýchkoľvek akcentov. Pravdaže, Sofia si kde-tu pomýli dajaké slovíčko, ale to sa stáva len málokedy. Častejšie nahrádza slová, ktoré sa zatiaľ nenaučila, francúzskym či nemeckým výrazom.
Niektoré postavy naschvál hovoria dvojakým nespisovným spôsobom. Prvý z nich je tzv. južanské zaťahovanie, lepšie povedané slang ozajstných južanov. Stingo ho používa najmä pri balení severských dievčat túžiacich po južanských džentlmenoch. Druhý spôsob je bežný ešte aj dnes, hocikde medzi mladými – nadávanie v cudzom jazyku. Stingo a Nathan používajú na to jidiš. Preto môžeme túto knihu považovať aj za nejaký päťdesiatslovný slovník.