POSTAVY
Arvid Falk – je jednou z ústredných postáv diela. Je to mladý, citlivý človek s bohatým vnútorným životom, ale nedostatkom sebavedomia. Bol vychovávaný v tom, že všetci ľudia sú znamenití, len on je zlý. Jeho svedomie bolo teda oveľa zraniteľnejšie, nechával sa ľahko vystrašiť a zmanipulovať. Mal vysoké ideály a naivnú predstavu o spravodlivosti, ktorej sa ku koncu románu vzdal – prispôsobil sa spoločnosti v ktorej žil a stal sa konformným. Vývin postojov Arvida Falka len potvrdzuje teóriu, že silnejší prežije – Arvid bol v porovnaní s vtedajšou pokryteckou švédskou spoločnosťou slabý, so svojou čestnou povahou sa nedokázal presadiť ako literát a tak sa nakoniec prispôsobil a zvolil si iné zamestnanie.

Karol Mikuláš Falk – Arvidov brat. Bol tučný, mal svetlé vlasy, fúzy i obočie. Od Arvida bol starší o 15 rokov a uplatňoval voči nemu otcovský prístup – v jeho prípade to bola zmes blahovôle a pohŕdania. Život bral z materiálnej stránky, išlo mu len o vlastný prospech a povesť. Nevyhýbal sa podvodom, pokrytectvu a bol dobrý manipulátor – najmä vo vzťahu k vlastnému bratovi. S manželkou nikdy neriešil ich vzťah, rozprávali sa len o materiálnych otázkach.

Olle Montanus – jednoduchý človek „z ľudu“, tovariš ornamentálneho sochárstva, častý návštevník Červenej izby. V detstve veľa fyzicky pracoval a nadobudol veľkú úctu voči prírode – bola preňho zdrojom obživy, kým pre mestských ľudí z vyššej spoločnosti predstavovala len priestor pre relax. Olle pôsobil schátralo, bol pri tele, mal previsnuté viečka a mongolské fúzy. Autorovi pripomínal buď povaľača, remeselníka, alebo umelca – čím podľa mňa naznačuje, že v tej dobe museli umelci nevyhnutne patriť k nižším vrstvám (vyššie vrstvy pokladali za umenie niečo iné, resp. neuznávali pravé umenie). Bol veľmi bystrý a obľuboval filozofické debaty. So svojimi názormi, ktoré sa týkali „odnárodňovania“ Švédska sa nebál aj otvorene vystúpiť – a jeho prejav mal ironický, až sarkastický tón („Páni, Karol XII je mŕtvy a do najbližších osláv ho nechajme spať! Práve jemu máme najviac čo ďakovať za naše odnárodnenie, a preto vás, páni, prosím, aby ste mu spolu so mnou zvolali na slávu štvornásobným hurá! Páni! Nech žije Karol XII!“. Jeho revolučné názory sa dostávajú do konfliktu so spoločnosťou (štátne a sociálne otázky, cirkevné dogmy atď.) a tak ako slabý a spoločnosťou porazený jedinec volí formu úniku – smrť. V rozlúčkovom liste, ktorý sa našiel po píše, že sa ľudia zbytočne boja smrti. Myslí si, že po smrti ho čaká niečo lepšie.


MIKROŠTRUKTÚRY
Vzťah k cirkvi
Je odmietavý a posmešný. Prejavuje sa predovšetkým v epizóde, kde Arvid navštívi kňaza a to okrem iného aj v jeho opise, ktorému sa nedá uprieť irónia až sarkazmus. „Toto bol ten veľký apoštol, ktorému sa podarilo učiniť módu z hriechu, z túžby po milosti, z podlosti, chudoby, biedy, jedným slovom zo zlých vecí každého druhu! Tento muž prepožičal spáse eleganciu!“ Kňaz sám totiž poukazoval na to, že sa on, ako duchovný pracovník, nesmel nadraďovať nad iných a mal sa obliekať takisto ako ostatní. Toto prepojenie svetského a svätého sa prejavovalo aj v službách, ktoré boli na mieste jeho pôsobenia poskytované – oznamy o cenách za víno a hostiu, požičiavaní oblečenia pre mladých konfirmantov a podobne. S odporom vzhliada Arvid aj ku cirkevným časopisom: „samé staré známe veci – vtieravé otázky, dotieravé obvinenia, urážlivé dôvernosti...“. Poukazuje tiež na dráždivý obsah detských novín, ktoré si prezerali starší ľudia a zrejme pritom spomínali na mladosť.

Cirkev vo vtedajšej spoločnosti degradovala a ponižovala ľudí, ktorí sa k nej nehlásili. Svedčia o tom napr. aj pochybnosti, či sa dieťaťu dostane blaženosti, keď nebolo pokrstené ale aj to, že keď dieťa nebolo manželské, nesmelo mať nápis na náhrobnom kameni. Cirkev nanucovala ľuďom svoje poriadky, ale niektorí ich predsa vedeli brať s rezervou – viď. chovankyňa útulku pre padlé ženy: „Vravela, že všetky tie pánbožkárske rečičky, bez ktorých sa taká činnosť neobíde, vydrží, iba ak dostane každé ráno kafe.“ - irónia

Vzťah k umeniu
Čo sa týka umenia, aj v tejto oblasti vládlo pokrytectvo, materializmus a vôľa vplyvných ľudí. Maliar Sellén, návštevník Červenej izby uprednostňoval individuálny štýl a maľoval pekné krajinky. Tieto jeho diela boli striedavo zatracované a vyzdvihované do nebies – podľa toho, čo o ňom napísali a povymýšľali kritici z novín.
V divadle nemohli herci získať rolu, keď mali talent. Mladá herečka Agnes sa musela vyspať s režisérom, aby dostala prácu v divadle. Rehnhjelm nedostáva dobrú rolu, lebo nemá prax, túto prax však nemá ako nadobudnúť, lebo nedostáva dobré úlohy – je to začarovaný kruh.

Vzťah k majetku
Peniaze a hmotný majetok sú podstatným zdrojom konfliktov medzi ľuďmi vyšších spoločenských vrstiev, resp. majetnejšími malomeštiakmi (viď. konflikt bratov, Karl Mikuláš Falk sa nechcel vzdať peňazí, ktoré patrili Arvidovi). K dobrému materiálnemu postaveniu patrilo aj povýšenectvo – napr. scéna, kde sa mladá, márnivá Falkova manželka chcela pred susedkou blysnúť novými šatami a tým ju rozhnevať.
To všetko viedlo ku kastovaniu ľudí a vypočítavosti: „Pastor Skåre je výborný kazateľ a má prístup do vyšších kruhov. Som rád, drahá, že sa vyhýbaš zlej spoločnosti. Nie je nič horšieho než zlá spoločnosť. To vždy hovorieval môj otec a pre mňa je to jedna z hlavných zásad.“
S majetnými vrstvami súvisí aj dobročinnosť a otázka, či majú byť verejne publikované mená prispievateľov do dobročinného spolku. Niektorým sa to totiž videlo ako dobrý spôsob propagácie svojej osoby.
Zato príslušníci nižších spoločenských vrstiev, v tomto prípade návštevníci Červenej izby, si vedeli peniaze užiť, aj keď ich mali veľmi málo. Boli ochotní aj predať svoje oblečenie, len aby mali na dobré jedlo a príjemné posedenie s priateľmi v reštaurácii.

POJEM
Pokrytectvo
Pojem pokrytectvo sa v tej alebo inej forme prelína celým dielom, a to už počiatočným rozhovorom s novinárom Sturvem, ktorý prešiel do odlišne orientovaných novín kvôli vyššiemu platu, alebo vo vzťahu k cirkvi, v kapitole Nasledovanie Krista – v satirickom opise kňaza: „Všetci ľudia nosia jazdecké topánky. Nechcem sa vyznačovať zvláštnym zovňajškom, lebo niesom žiaden pokrytec a preto nosím jazdecké topánky.“
Otáčanie kabátu v smere vetra sa prejavuje aj v už spomínanom vzťahu k Sellénovým krajinkám. Nech to bolo pôsobenie kohokoľvek, či maliara, románopisca, alebo aj samotného Arvida a jeho básní, dalo sa vykladať tak aj onak. Neustále sa niekto niekomu prispôsoboval a málokto sa odvážil vyjsť na verejnosť s vlastným názorom. Vlastné názory sa, ostatne, ani veľmi nenosili, lebo ľudia boli príliš pohodlní a povrchní nato, aby si nejaké utvárali. To viedlo k viacerým nespravodlivostiam ( - vydavateľovi Smithovi sa zapáčila prvá kapitola knihy Gustava Sjöholma a hoci zvyšok knihy nestál za veľa, nechal to vydať a spravil mladému spisovateľovi meno).

Pretvárka Strindbergových postáv vyznieva niekedy humorne, až ironicky: „ „Už ste niekedy, pán súdny radca, videli tak škaredých chlapcov?“ Zhodovalo sa to so skutočnosťou do takej miery, že Falk pokladal za nutné to čo najdôraznejšie poprieť.“
Ľudia sa neustále nútili k pretvárke, viď scéna z pohrebu: „Falk prijal stisk ruky tvrdej ako palica na prádlo a úsmev ako zelenina v octe.“

Výrazové prostriedky ako humor, irónia, satira a sarkazmus používa autor zámerne na mnohých miestach. Najmä satira je slovnou zbraňou, ktorá poukazuje na jednotlivé problémy. Príklady som uviedla. Čo sa týka karikatúry, často originálnymi a bizarnými prirovnaniami bližšie opisuje postavy a pomáha čitateľovi pochopiť ich. V niektorých prípadoch je samotný opis už karikatúrou – viď popis doktora Borga: „ramenatý tridsiatnik so štvorhrannou hlavou, ktorej predná strana mala predstavovať tvár. Jeho pleť vyzerala ako nahnité brvno v lavici, v ktorom si červy prehrýzli bludisko...na vrchnej strane lebky rástlo niečo ako kokosová rohož.“
V tej istej kapitole popisuje „typického otroka“, Leviho: „Jeho lebka zrejme vznikla vývojom nosovej kosti smerom dozadu. A trup, ktorý mu siahal až ku kolenám, vyzeral, ako keby vznikol pretiahnutím lebky prevlečením, ako keď sa vyrába oceľový drôt.“
Iné karikatúry vypovedajú aj o vlastnostiach a zamestnaní osoby: „je to starec. Ramená sa mu pod tiažou verejných poslaní začínajú skláňať, chrbát mu ohlo bremeno úloh v obecnej správe, krk má prehnutý dlhým pobytom vo vlhkých kanceláriách...“