Gustáv Kazimír Zechenter Laskomerský: Lipovianska Maša

Dej rozprávky je vykreslený na pozadí krásnej prírody, ktorú autor mnoho krát opisuje. Samotný príbeh sa začína opisom a porovnávaním rôznych podôb prírody, napríklad prírody na amerických prériách a pampách, na afrických savanách, ruských stepiach i romantických krajoch Švajčiarska.
To že bol Laskomer znalým v problematike rastlín, dokazujú aj botanické výrazy, ktoré použil v texte. Pri pomenovaní rastliny uviedol do zátvorky aj jej latinský názov, napríklad: kožuchy žltohnedej slamenej ruže ( Sedum acre ), a drapľavého bodliaka nazývaného Štrbák vlnohlavý ( Cirsium eriophorum), hôľna vetvina ( Atragene Alpina ).

Vo svojom diele použil aj prvky komiky, ironizácie, a paradoxy.
Ukážka komiky: Na veselici u Dymáka, hostia a významnejší poľovníci vystrájali. Pán polesný nemohol si nájsť klobúk a na hlave ho mal, pán lekár, čo väčšinu noci pri piecke presedel, sa ospanlivý nijako nemohol do gatí spratať. Ako by aj vliezol, keď mu kamaráti nohavice nitkami pozašívali.
Úlisný Ravasy furt chodil za Aničkou a chcel ju vystískať. A ona ujsť nemohla, tácňu pustiť nesmela a chcela začať kričať. Vydúr a Dolina, veľký, na svorke uviazaný psy, sa rozbehli za pariacim sa žrádlom, skočili na dvor a svorka sa okolo nôh Ravasyho okrútila, a on aký bol dlhý, padol na schod, kde práve morka na vajciach sedela. Morka s krikom sa stačila uhnúť, ale vajcia nestačili a bez nádeje vyliahnutia, rozišli sa žltou farbou na nohaviciach Ravasyho a na tej časti tela, ktorá je prírodou a právomocnosťami zvlášť určená na telesný trest.

Ukážka ironizácie: Bol by pukol od zlosti, ale bol prisuchý, bol by zubami škrípal, ale nemal čím.
Ukážka paradoxu: Pred zaprášenou a fučiacou mašou, zháňa sa veselá lipovianska chasa.
Postupným opisom Ďumbiera, vstupujem chodníkom do dediny. Pred očami sa mi javia zvieratá, budovy a maše.
Po postupnej gradácií opisu sa znenazdania dostávam k opisu prác pri maši. Po troch stranách nudného vykreslenia prírody, konečne sa spoznávam s hrdinami tejto veľkolepej poviedky. S Aničkou, vnučkou pána Dymáka majiteľa maše a Jankom Dubcom, synom slepej vdovy, ktorý mal kučeravé vlasy a tak ho volali Kučeravý. Spolu s ostatnou omladinou sa zabávajú povedľa fučiacej maše.

Do kontrastu s touto mláďou, milujúcou prírodu stavia uhľomerača Ravasyho.
Anička vraj bola kočka, že keď na ňu i starší pozreli cítili v sebe, že im veselšie žilky hrali a hlas mala taký ľúbezný ako zvončok v čase jasného blankytu.
Janko zasa švárny chlap, že sa mu dievčatá báli hlbšie pozrieť do očú, pre nebezpečenstvo popálenia.
No a Ravasy oplan akýsi so žltopočernastou pokožkou a ksicht taký akoby si bičom fľasol a v tomto prípade platilo, že tvár je odznakom duše.
Počas hier Jastrab a holub, alebo Vlk a baran, sa Anička s Jankom spolu naháňali a hneĎ bolo vidieť, že isté páry očú vše hľadajú a nájdu.
No ale záprdok Ravasy , tiež chcel chytiť Anču, ale ona mu furt ubzinkla do Jankove náruče. Až raz ju dolapil, začal ju objímať a už, už jej chcel dať cucflek na ústa, keď ona ho vtom odstrčila a on spadol na zem. Vtedy sa Ravasy nahneval, pozbieral všetky ostatné sily a skočil na ňu.

Chytil ju za vrkoč, ale ona stihla pribehnúť k Jankovi. Ravasy ju nechcel pustiť, až dokým Janko železnou päsťou stisol Ravasymu ruku, že prsty spraštili a pustil. Zvrtol ho tak silno, že uhľomerač sa na zem vykotil. S Ravasym náhodou vypadol na zem z Jankovho vrecka aj nožík s jeho menom. Ravasy schytí popadnutý nôž chytro pod svoj kabát. Vtom sa rýchlo zodvihol a chcel Jankovi vylepiť. Janko sa však uhol. Schytil napádateľa za hrdlo, zodvihol, potriasol že mu až koštiale zhrkotali a zavesil ho za golier na strom. Ravasy tam visel až kým sa mu golier neodrapil a on spadol na zem. Zaškrípal zubami, hroziac päsťou Jankovi. „ Počkaj ty pes, za toto sa ti odvďačím“, a odbehol ako besný preč.
Keď Ravasy svojimi fígľami a sladkým dvorením priazeň Ankinu nevedel získať, a to sa ešte viac nenávideným stal zaumienil si, že použije všetky prostriedky, čoby ako zlé boli, len aby Anču mal.

Uhľomerač mal jedno šťastie, že svojho nadriadeného držal pevne v hrsti. Bez neho si Dymák ani neprdol. No Janko mal zasa tú smolu že Dymák ho považoval za nebezpečného pansláva a keď prišiel na pytačky Dymák ho vyhodil so slovami že sa Aničky má vystríhať.
Janko S Aničkou sa večer stretli na ich tajnom mieste, zaliatom mesačným svitom a ona mu povedala, že bol u nich na pytačkách slizký Ravasy a že Dymák pristúpil na sobáš aj napriek jej odporu. Anička však Janka uistila, že sa za Ravasyho nevydá, že to radšej skočí do blata. Čoskoro sa však museli rozlúčiť, aby Dymákovi nebolo nápadné, že dlho nie je doma.
Keď sa Janko so Štefanom, svojím kamarátom, vracali so schôdzky, Ravasy vypátral Jankovo obľúbené dostavenisko. Prišiel tam plazil sa ako had, aby aspoň rozhovor priateľov počul. Vyliezol na buk, ale Štefan ho svojím bystrým pohľadom zbadal a náležite mu pod bukom podkúril a Ravasy sa zvalil na zem a jajkajúc a preklínajúc poberá sa dolu kopcom.
Ďalšieho rána sa v dedine konal jarmok. U Dymáka bolo mnoho hostí medzi nimi aj úlisný Ravasy, ktorý sa jednostaj, furt staval do cesty Aničke, vyškieral sa na ňu a svojimi chápadlami ju oblapkával . Ona sa mu chudera nemohla vyhnúť, ale našťastie... .
Po tomto incidente vošiel na scénu Dymák a všetko utíchlo. Okrem iného sa mu valasi sťažovali, že medveď zaútočil na stádo volov, jedného vola usmrtil a jeden ho tak bodol, že sa mu paroh nedal von vytiahnuť. Na tak sa Dymák a spol. vydali na hon na medveďa. Driapali sa hore zarasteným lesom až prišli na dohodnuté miesto a rozložili sa. Ešte predtým sa zastavili na salaši, kde sa posilnili žinčicou.

Keď už boli všetci na svojich miestach nasledovala chvíľka ticha, ktorú prerušil lomoz praskajúcich vetiev. Bol to medveď. Dymák, ako veľký macher a vedúci výpravy, vystrelil prvý, ale puška sa mu šmikne tak , že si prestrelí rameno. Medveď sa na miesto výstrelu. Dymák strelí ešte raz, ale guľka minie svoj cieľ. Medveď vyrazí Dymáka z úkrytu a začína sa boj. Do súboja sa pripojiť nikomu veľmi nechce. Až zletí cherubín z neba, junácky Janko z krovia, schytil valašku a zaťal ju medveďovi medzi oči, vytiahne aj s kosťou a zatne druhý raz, ale valaška sa zlomí. Zahabká po noži, ale noža nikde, už sa cítil stratený keď vtom Števo pichol medveďovi nôž medzi rebrá a Janko vtom momente chytil velikána za jazyk, ťahal a krútil. S jazykom sa poddávali chripák ba i pľúca. A rakyta oprel cievu svojej pušky o oko a namiešal ohňom medveďovi dokonale mozog. Macko sa zvalil, vystrel a zdochol.

Ešte pred týmto statočným činom mal Janko skončiť trochu inak. Zhovädilý Ravasy vykutral cestu kadiaľ Janko zvykne každý deň chodiť. Popadol ho diabolský nápad. Nad priepasťou bola lavička, mostík a on mu podpílil podpery, kým Janko zápasil s medveďom. Po vykonaní nástrahy sa Ravasy učupel do krovia tak, aby ho nebolo vidieť, ale aby on videl na spodok priepasti. Čakal. Náhodou šiel tade čipkár zo susedného mesta a akurát si rátal zárobok, keď stupil na lavičku a s mocným výkrikom Ježiš zrútil sa do priepasti.. Ravasy si s nadšením pretrel ruky a ponáhľal sa do priepasti zistiť či Janka netreba doraziť. Najsamprv si aj myslel ,že to je Janko, ale keď na znak rozlúčky do mŕtvoly kopol, zistil že to Janko nie je. Začal sa prehrabávať vo veciach a našiel tam fajne mastnú peňaženku, a hneď mu srdce podskočilo. A potom si spomenul na Jankov Nožík ktorý včera mu zobral pri potýčke i skrsol mu nápad. Zabodol Jankov nožík do srdca obete až po rukoväť a rýchlo sa snažil z miesta činu odísť a vrátiť sa k poľovníkom, aby nebol nápadný. Somár, zablúdil a pri šplhaní sa po jednej stene, strhol na seba klady dreva. Ťažká ho veru dosiahla ruka Božia.

Dymák ležal vedľa zvera v bezvedomí až keď jeden z honcov priniesol za klobúk vody ktorou ho ofŕkali prišiel k životu. Janko mu zatiaľ ošetril rany, lebo lekár, keď zbadal medveďa, ušiel dakde do krovia a nikto ho nevedel nájsť. Janko dal zhotoviť nosítko a Dymáka niesli do dediny.
Až keď bol Dymák na nosítkach, začal si Janko ošetrovať rany. Na lakti mal vtlačený trojhranný znak medveďa, mal ešte opuchliny a celý bol ostriekaný krvou medveďa
Napokon došiel aj lekár a ten pochválil Janka za dobre ošetrené rany. Cestou dole Dymákovi rozpovedali, čo sa dialo kým bol v bezvedomí a tak sa počas cesty z veľkej vďačnosti udobrili.

V dedine ich privítala Anička ktorá bola šťastná že Dymák žije, že Janko žije a že sa udobrili.
Dymák s Aničkou nástojčili, aby Janko ostal u nich doma cez noc. On neodmietol. Radosť však netrvala dlho.
Do domu vošli dva čatníci a zatkli Janka, lebo našli jeho nožík v tele mŕtvoly v jarku. Dymák nadával, Anička smoklila, Štefan škrípal zubami a ostatní junáci s ním. Janko nekládol odpor lebo veril, že sa všetko objasní.
Na druhé ráno krivý uhliar Rakyta a dvaja tovariši a učeň Fafira išli aby zapálili košikársku míľu. Cestou sa zastavili aj po prťou kde postavili slopec na medveďa. A skutočne sa tam niekto zadúšal. Keď zistili, že to je Ravasy, dobre že z nôh nepopadali. Vykliesnili ho a na cedidlách ho odniesli do dediny. Lekár skonštatoval, že už čaká len na smrť, lebo mal pomliaždené vnútornosti. A tak Ravasy kázal zavolať Janka a Dymáka, ale keďže nikto z nich zo známych príčin nemohol prísť dal zavolať sudcu a cechmajstra a pred nimi všetko vyznal. K smrteľnej posteli si dal zavolať aj Aničku, stisol jej ruku a prosil o odpustenie. Ona mu odpustila. A tak dokonal kajúci hriešnik so zrakom obráteným k nebu, držiac kríž spásy v ruke.

Slepá Jankova matka sa vrúcne modlila za spásu duše zosnulého.
Keď Dymák počul vyznanie Ravasyho, bol žiaľom i radosťou hlboko dojatý. Hneď dal zapriahnuť kone do mesta po Janka.
Čipkárove peniaze boli dané istej chudobnej vdove, jeho najbližšej rodine a on bol pochovaný počestne na cintoríne. Ravasymu vyplnili jeho poslednú žiadosť a pochovali ho na tom mieste, kde do slopca spadol.
Dymák po vyliečení svojich rán vystrojil Jankovi a Aničke svadbu a šťastne žili pod Dymákovou strechou. Jankova matka nechcela ísť preč z domčeka v ktorom poznala každučkú škulinku a tak ju tam Janko so ženou a s tromi synmi chodili pozerať.
Štefan sa oženil s Markou, kamarátkou Aničky. I oni mali kŕdeľ detí.
Laskomerova poviedka sa končí pozvaním do horného Pohronia na žinčicu, mladý syr, oštiepok, baraninku, zábavu a možno vraj Štefan pochytí bačove gajdy a len tak sa budú stráne ozývať zádumčivými spevmi slovenskými.