Dozvedáme sa, že otec Paulínkinho dieťaťa je už ženatý a má dieťa. Teraz vychádza na scénu „všetečná Magduľa z Doliny“. Poviedka Vstupenka do neba je zaradená do súčasnej literatúry, avšak tento problém, s ktorým sa stretávame, nie je charakteristický pre našu súčasnosť. Svoj vrchol životaschopnosti prežíval v období J.G.Tajovského (Ženský zákon).
Tento jav pôsobí v poviedke zastarale, má záporný význam. Dochádza k časovému posunu poviedky do dávnejšieho obdobia. Poviedka stráca ráz súčasnosti, ktorý však vykompenzuje inými prvkami. „Hm, hm, čo by to bol za chlap, keby si nevypil ! Vari by si takého ? To len tí nepijú, čo majú boľaky na žalúdku. Niečo tam spomínali, že má dve prespanice, ale ktohovie, či je to pravda, ľudia všeličo povedia. A keby aj, ty sebe duša moja, už vyberať nemôžeš...“
I keď to pôsobí záporne, poukazuje to na to, že i v súčasnej dobe nevymizla úplne z vedomia ľudí táto tradícia. Tu treba vycítiť kritiku myslenia dedinského človeka. 3. Príprava svadby a jej samotný priebeh.
4. Útek ženícha.
5. Premena Paulínky - dievčaťa - na matku. Tu sa autorka spätne vracia k lyrickým motívom. Je to zase tá istá situácia, tá istá téma. Autorka ju znova zahaľuje do plášťa lyrickosti. „Vybehla do záhrady, už chcela odbočiť k lesu, keď pri poslednej jabloni zrazu zastala. Niečo sa v nej pohlo.. Kvôli nemu sa to všetko dialo a ono o tom ani
nevedelo. Nemohlo za to, ako ona vtedy, keď aprílový vietor vháňal miazgu do stromov. Už prišiel jeho čas...“
Týmito lyrickými pasážami na začiatku a na konci sceľuje autorka celú poviedku. Preto toto delenie nevystupuje na povrch, ale je druhotné. Treba si však všimnúť časový posun poviedky ohraničený dvoma lyrickými zložkami:

„.. stála pod gaštanom, ktorý navidomoči premieňal ešte nedávne puky v kvety.“
„.. slnko, ktoré ešte nestihlo zožltnúť, zalievalo slabým jasom plodmi obťažkanú jabloň, pod ktorou stála mladá žena.“
Výraznou opozíciou, ktorá vystupuje do popredia je formálne - neformálne. Formálna je už samotná poviedka. Vydať dievča, ktoré je v druhom stave len za to, aby bolo vydaté, pre obrúčku, to je myslenie mnohých ľudí i dnes. Len aby pred svetom mali čistý štítok. Vrcholom formalizmu bolo zmýšľanie Paulínkinej matky. Túto postavu možno charakterizovať ako vysoko aktívnu, i keď jej aktivita bola nežiadúca a podliehajúca formalizmu. Všetko robila nie pre šťastie svojej dcéry, ale pre svoje uspokojenie, pre čisté svedomie pred ostatnými.
„Nech to čert berie, veď dievka sa nám len raz vydáva a nech ľudia vidia a čudujú sa..