A čo by sme nemohli ! Paulínka má v šporkase štyritisícosemsto, zakoleme býka, pánubohu ručeno, môžeme aj prasa, palenčuhu máme ešte zakopanú, dačo prikúpime tuzexovej, tak naoko, a nech si pchajú gágory.“
Matke nechýba ani šikovnosť ani vypočítavosť (tieto vlastnosti sme nenašli ani u Paulínky). Snaží sa všetkých obalamutiť, len aby všetko navonok „klaplo“. Až ku koncu poviedky sa úplne prejaví charakter matky, keď jej Paulínka povie, že muža niet:
„Jaj, len toľko ! Nech si ide do pekla. Hlavná vec, že si ty už na poriadok privedená a máš zase vstupenku do neba. Veselie bolo, ako sa na poriadnych kresťanov patrí. Veď človek už len vie, čo prislúcha bohu a čo ľuďom.“
Túto postavu možno označiť za najzápornejšiu v celej poviedke. Najväčšia chyba je v tom, že dokáže ovplyvniť aj druhých (Paulínku, ktorá nedokáže konať podľa vlastného vedomia), ale ženícha neobalamutí - je to typ, ktorý má silný charakter (aj keď tiež záporný). V poviedke nachádzame degradovanie vysokých motívov na nízke a formálne. Je to hlavne láska a manželský život, ktorý sa stal len formalitou. Stráca tu svoju vysokú morálnu i spoločenskú hodnotu. Manželstvo sa zužuje na potvrdenie „z MNV“ a na obrúčku, a láska úplne mizne. Pociťujeme jej úplnú absenciu. Autorka jej nenechala žiadne miesto a úplne ju vyradila. Dôvodom manželstva sa nestáva láska, ale iba holá realita - gravidita. Je to najhrubšie porušenie morálnych zásad, ktoré pociťujeme nielen v poviedke ale i v samotnom živote. Aj keď si čitateľ uvedomuje, že v živote je to bežný jav, na čitateľa to pôsobí až drasticky.
To čo pociťujeme tiež ako formálne, je násilná modernizácia. Ako vidíme, stojí v kontraste s tradíciou. Teda na jednej strane je dohadzovanie ženícha - niečo zastaralé a na druhej strane modernizácia, ktorá vyznieva ironicky.
„...dačo prikúpime tuzexovej, tak naoko, nech si pchajú gágory. Ono vraj príde, to ešte Magduli povedal, len s desiatimi, na dvoch luxusných motoríkoch...“.
„Nebyť toľkých decibelov, ktoré neúnavne produkovala novozaložená bigbítová kapela, s jedným a tým istým refrénom za každou pesničkou...“
Tieto dva protipóly starého a nového sa navzájom vylučujú. Je to prejav malomeštiactva.
Ako neformálna postava v poviedke pôsobí ženích. Najprv síce koná proti svojej vôli - donútili ho oženiť sa - ale jeho správanie a konanie je neskôr totožné s jeho myslením.
„Obrúčky sme v stredu kúpili (pochopiteľne, zabudol peniaze), ešte aj cestu z mesta domov mu musela zaplatiť...“
Je to taktiež ako Paulínka pasívna postava. Je mu jedno, za koho sa ožení, aká bude svadba, dokonca i obrúčku si prepije. Jeho neupravený vzhľad, opitosť - to skvele potvrdzuje jeho charakter. Autorka sa nesnažila zastávať sa ho, neospravedlňovala jeho konanie.