Milka Zimková Vstupenka do neba

Námet poviedky autorka čerpala z vtedajšieho súčasného obdobia, pričom sa zamerala na taký pálčivý problém, ako je formálnosť. Hlavnou myšlienkou je zlepšenie materiálnych podmienok života na dedine a zaostávanie duchovného života dedinčanov. Autorka tu zachytila rozdiel mesta a dediny, a to hlavne vplyv mesta na dedinčanov. Z diela jednoznačne vyplýva zámer autorky satirickou kritikou poukázať na naše nedostatky, na násilnú premenu dediny v mesto.
V čom spočíva satirickosť a v čom kritika tejto poviedky?
Po prvom prečítaní poviedky by sme mohli povedať, že autorským zámerom napísanie poviedky bolo rozosmiať čitateľov, zabaviť ich, čiže napísať niečo, čo nemá väčšiu a hlbšiu ideovú hodnotu. Tomuto zodpovedá samotný štýl poviedky, ktorý ovplýva jednoduchosťou, zakombinovaním nárečových prvkov, témou hľadania ženícha, príprava svadby, humorné konflikty - toto všetko je povrchnou štruktúrou, ktorá zaujme príjemcu po prvom prečítaní. Vzhľadom na tieto prvky možno poviedke pripísať ráz komickosti, avšak autorka cez túto komickosť skryte vyslovila závažné problémy, ktoré sú v poviedke základnou ideovou hodnotou. Čitateľ si túto ideovú hĺbku uvedomí až po zamyslení sa nad poviedkou. Myslím si, že je to správny postup, pretože mnohí čitatelia sa pri čítaní poviedky smejú sami na sebe. Až keď si uvedomia jej podstatu, až vtedy začne poviedka - jej podtext - pôsobiť na čitateľa, lebo zistí častokrát totožnosť konania hlavných postáv so svojím konaním a začne sa zamýšľať nad sebou samým - a to je cieľom poviedky a vôbec každého umeleckého diela, lebo len vtedy má svoju hodnotu, keď prinúti príjemcu rozmýšľať.
A teraz konkrétne komickosť a tragickosť v texte.
Komicky pôsobí v texte samotný jazyk postáv, jednoduchosť štýlu a nárečové prvky. Autorka sa nesnaží veci „zaobaliť“, ale vyslovuje ich priamo. V reči nie sú prítomné poetizmy (iba ojedinele v lyrických pasážach : jasnozelené lístky, aprílový vetrík, vháňal miazgu do stromov...), ale skôr slangové slová : zédéeška, stará, ancúg, meditácia, mreny, vyhlušiť, odkundesi, vylúchajú...
Autorka často používa prirovnania : motali sa ako mreny; lietala jak suka s prebitú labu.. Z toho vyplýva, že i samotný štýl poviedky je hovorový, jednoduchý. Dôležitým prvkom komickosti v texte sú dialektizmy. Ich úlohou je tiež zdôrazňovať ľudovosť textu.

Sama autorka, keďže pochádza od Prešova, si zvolila šarišské nárečie (neveľo nas idze, neveľo nam treba, pohárik pálenky i falatek chleba...).
Dialektizmy lepšie vyznejú v hovorovej reči ako v písomnej. Preto majú svoju materskú pôdu na javisku v divadle. Text mal i javiskovú formu v podaní Milky Zimkovej. Celá poviedka vyznieva inak. V tomto prípade práve dialektizmy zohrali dôležitú úlohu - bol tu priamy kontakt herca s divákmi, na ktorých pôsobili bezprostredne a pomáhali vytvárať živšiu atmosféru. Text priamo pôsobil na diváka.
Avšak v žiadnom prípade nemožno povedať, že dialektizmy v písanej hodnote znižujú hodnotu poviedky. Práve naopak. V preklade by poviedka nenašla mnoho čitateľov, lebo sa zameriava len na typické problémy nás. Nárečové prvky by v preklade nemuseli v čitateľovi vyvolávať úsmev. To, čo by znižovalo jej hodnotu, by boli aj dialektizmy, ktoré pod vplyvom prekladu stratili svoju funkčnosť i samotný význam (svoju funkciu spĺňajú len pre našich čitateľov). Ale nielen dialektizmy. I samotná kritika by vyznela v preklade v opačnom zmysle. Čitateľ, ktorý by prijímal dielo v preklade, by zaujal úplne iný postoj, ako náš čitateľ, ktorý pozná tieto naše problémy, tradíciu národa, a ktorý by si všímal aj kritickú stránku poviedky. Text by v preklade dával možnosť vytvoriť si u prijímateľa záporný obraz o našej kultúre a národe. Tu by text strácal úlohu pôsobenia na samotného čitateľa. Podal by len obraz života slovenského národa na dedine v zápornom svetle. Z tohto dôvodu nepatrí poviedka medzi vrcholné, ideovo vyspelé diela našej literatúry a nie je vhodný na preklad. Komicky pôsobili niektoré postavy z poviedky. Hlavne to bola „všetečná Magduľa z Doliny“, známe priekupníčka a dohadzovačka. Už z jej mena vyplýva, že hrala úlohu sprostredkovateľky medzi Paulínkou a jej rodinou a na druhej strane ženíchom. Teda komicky pôsobila už jej samotná úloha, jej spôsob zmýšľania a vyjadrovania sa (Keď si to Paulínko poukladáš do sekretára, ani čo by jeden gambu so zlatými zubami otvoril.; No, chlap je to šikovný, nemladý, nestarý, vlasy poredšie...; hm, hm, čo by to bol za chlap, keby si nevypil ! Vari by si takého ? To len tí nepijú, čo majú boľaky na žalúdku. niečo tam spomínali, že má dve prespanice, ale ktohovie, či je to pravda, ľudia všeličo povedia.).
Celkove táto postava z nášho hľadiska a podľa našich kritérií pôsobí záporne - „dohadzovačka“. Sama teda napomáha formalizmu a dokonca je jej zdrojom. Ale z hľadiska postavy samej nie je záporná - chcela „pomôcť“nešťastnej rodine a Paulínke tým, že sa snažila nájsť jej ženícha. Teda hlavne toto jej „snaženie“ pomôcť vyznieva komicky.

Ostatné postavy pôsobia komicky iba v určitých momentoch : (matka: „Našla tam mater prevalenú na truhlici, v ktorej ešte čo to zo zásob tuzexovej, pre každý prípad, aby sa k nej nedoparil daktorí z tých odkundesov, čo nemajú hanby ani za náprstok, ľahla si na ňu a tvrdo zaspala.“ otec: „Paulínkin otec by vyhlušil jednu polovicu svojich nastávajúcich príbuzných a druhú donútil, aby obrátila kopytá dolu valalom.“).
Celkove ostatné postavy sú stelesnením tragickosti. Rodičia Paulínky i ostatné postavy v texte pôsobia ako tragikomické postavy, čitateľ sa smeje nad ich činmi, ale na druhej strane ich ľutuje. Tragickosť je v prvom rade vyjadrená v téme, v hlavnom konflikte - zaostávanie ľudského vedomia za bytím. S týmto tragickým úzko súvisí formálnosť, ktorú tiež možno nazvať hybnou silou k napísaniu poviedky. Tragickosť je v texte druhotná, lebo navonok prevláda komickosť. Je to teda sekundárny prvok, ale predsa v poviedke evidentný. Tragikomickosť je vyjadrená v téme : vydať dievča, ktoré je v druhom stave za hocikoho, len aby bolo vydaté; a nie v poslednom rade v samotných
postavách, kde sa prejavuje najviac. Najlepšie je tragikomickosť zobrazená v postave Paulínky. V podstate je to hlavná postava, kvôli ktorej sa celá poviedka odohráva. Po prečítaní poviedky však zistíme, že aktívne nezasahuje do deja. Paulínka pôsobí len ako zdroj konfliktov, vďaka ktorým sa celý dej rozvíja. „Absolutórium siedmej triedy zédéešky začal pracovný pomer medzi Paulínkou a mäsozávodom. Osem hodín musela stáť pri páse, chytať každú vyhodenú klobásu do ruky a skontrolovať, či je všetko podľa noriem a predpisov...“
Toto je prvá zmienka o Paulínke, ktorá nám vykresľuje jej prvú vlastnosť: dievča nie je obdarené múdrosťou. Táto domnienka sa nám potvrdzuje o pár riadkov ďalej.
„...tie školy nemala voľako na poriadok skončené.“
Takto podanou charakteristikou Paulínky chcela spisovateľka upozorniť na zaostalosť niektorých dedinčanov. Ďalej sa dozvedáme o pasivite, ktorá dotvára celkový charakter Paulínky. Možno ju prirovnať k stĺpu, ktorý stojí tam, kde si ho postavíš. V niektorých momentoch sa prejaví jej aktivita:
„Mamo, jeho tu niet...On s nimi neprišiel. - Jakého ďábla ti ešte treba ! Málo máš takých, čo prišli ? - Veď hej, ale jak pôjdem do cerkvi ?“
„Zrazu na počudovanie všetkých schmatla ho za rukáv a vliekla ho za sebou do zadnej chyže, určenej na prezliekanie. Posadila ho na stoličku, vyzliekla sako.. Ručníkom mu utrela mokrý krk a z pripravenej kôpky na stole vybrala škatuľu s najnovším typom dederónky.“
Avšak ani táto aktivita nebola správne motivovaná. Budúceho manžela hľadala nie z obavy, či sa mu niečo nestalo, ale preto, lebo by nemala s kým ísť do kostola. Toto zároveň charakterizuje Paulínku z druhej strany. Je to osobnosť výrazne vyhradená, ktorá nemá vlastné ideály, nekoná podľa vlastného presvedčenia, ale je to typ podliehajúci vplyvu okolia.

Neuvedomuje si svoju situáciu, nevie ju zvážiť, a preto toto všetko necháva na starosť svojej matky. Avšak dievča má nešťastie i v tom, že svoj osud vložila do nesprávnych rúk matky, ktorej životným krédom je : žiť a konať tak, aby dosiahla obdiv dedinčanov : „...a nech ľudia vidia a čudujú sa...“, aby mala pred nimi „čisté“ svedomie : „Hlavná vec, že si ty už na poriadok privedená a máš zase vstupenku do neba. Veselie bolo, ako sa na poriadnych kresťanov patrí.“

Je to postava, v ktorej sú hlboko zakorenené predsudky. Paulínka je zaostalá nešťastná osôbka, ktorá týmto svojím charakterom dopláca na to svojím životným šťastím.
„Vybehla do záhrady, už chcela odbočiť k lesu, keď pri poslednej jabloni zrazu zastala. Niečo sa v nej pohlo.. Kvôli nemu sa to všetko dialo a ono o tom ani nevedelo. Nemohlo za to, ako ona vtedy, keď aprílový vietor vháňal miazgu do stromov.“
Paulínka ako hlavná osoba nakoniec predsa len sama nesie svoj ťažký životný údel. Tragikomickosť poviedky vrcholí v nešťastí Paulínky. Z časového hľadiska možno text rozčleniť do niekoľkých častí :
1. Uvedenie čitateľa do danej situácie - zoznámenie sa s hlavnou postavou - Paulínkou. Vstup do poviedky je zaujímavo riešený. S postavou sa zoznamujeme cez lyrický motív - prírodný. Takto prirovnávaním vzniku života v prírode sa čitateľovi vynára obraz vzniku ľudského života.
„...aprílový vetrík s vôňou topiaceho sa snehu vháňal miazgu do stromov a nevydržateľne jatril zmysly. Musela sa mu poddať.. Miazga, ktorú vtedy apríl vlial do stromov, začala sa meniť v puky, tie zasa v jasnozelené lístky, ktoré so svojou sviežosťou núkali na pohladkanie.“ - to je prírodný motív, ktorý sa ďalej spája so sociálnym. Je to veľmi jemný prechod, ale táto dlhá časť nám úplne dosvedčí, že ide o Paulínku.
„No nebolo nikoho, kto by ju pohladkal. Stačilo tak málo - len zľahka sa dotknúť strachom rozpáleného líca.. Stála pred gaštanom, ktorý navidomoči premieňal ešte nedávne puky v kvety. Už sa nedalo tajiť.“
Touto opozíciou (prírodné - sociálne) chcela autorka vyjadriť krásu, jemnosť vzniku nového života. Je to udalosť, na ktorú sa väčšinou každý teší a žena v druhom stave pôsobí šťastne, každý dáva na ňu pozor, je stredobodom pozornosti. Preto autorka zvolila tento typ oboznámenia sa s Paulínkou a hlavne s tým, že čaká dieťa. Týmto lyrický postup poviedky končí a ďalej sa už nestretávame s takýmto vyjadrovaním sa (až v závere).
Nasleduje reálny opis ďalších udalostí. Je to ako skok z výšav, snov do skutočného života plného komplikácií, prekážok a starostí.
2.

Dozvedáme sa, že otec Paulínkinho dieťaťa je už ženatý a má dieťa. Teraz vychádza na scénu „všetečná Magduľa z Doliny“. Poviedka Vstupenka do neba je zaradená do súčasnej literatúry, avšak tento problém, s ktorým sa stretávame, nie je charakteristický pre našu súčasnosť. Svoj vrchol životaschopnosti prežíval v období J.G.Tajovského (Ženský zákon).
Tento jav pôsobí v poviedke zastarale, má záporný význam. Dochádza k časovému posunu poviedky do dávnejšieho obdobia. Poviedka stráca ráz súčasnosti, ktorý však vykompenzuje inými prvkami. „Hm, hm, čo by to bol za chlap, keby si nevypil ! Vari by si takého ? To len tí nepijú, čo majú boľaky na žalúdku. Niečo tam spomínali, že má dve prespanice, ale ktohovie, či je to pravda, ľudia všeličo povedia. A keby aj, ty sebe duša moja, už vyberať nemôžeš...“
I keď to pôsobí záporne, poukazuje to na to, že i v súčasnej dobe nevymizla úplne z vedomia ľudí táto tradícia. Tu treba vycítiť kritiku myslenia dedinského človeka. 3. Príprava svadby a jej samotný priebeh.
4. Útek ženícha.
5. Premena Paulínky - dievčaťa - na matku. Tu sa autorka spätne vracia k lyrickým motívom. Je to zase tá istá situácia, tá istá téma. Autorka ju znova zahaľuje do plášťa lyrickosti. „Vybehla do záhrady, už chcela odbočiť k lesu, keď pri poslednej jabloni zrazu zastala. Niečo sa v nej pohlo.. Kvôli nemu sa to všetko dialo a ono o tom ani
nevedelo. Nemohlo za to, ako ona vtedy, keď aprílový vietor vháňal miazgu do stromov. Už prišiel jeho čas...“
Týmito lyrickými pasážami na začiatku a na konci sceľuje autorka celú poviedku. Preto toto delenie nevystupuje na povrch, ale je druhotné. Treba si však všimnúť časový posun poviedky ohraničený dvoma lyrickými zložkami:

„.. stála pod gaštanom, ktorý navidomoči premieňal ešte nedávne puky v kvety.“
„.. slnko, ktoré ešte nestihlo zožltnúť, zalievalo slabým jasom plodmi obťažkanú jabloň, pod ktorou stála mladá žena.“
Výraznou opozíciou, ktorá vystupuje do popredia je formálne - neformálne. Formálna je už samotná poviedka. Vydať dievča, ktoré je v druhom stave len za to, aby bolo vydaté, pre obrúčku, to je myslenie mnohých ľudí i dnes. Len aby pred svetom mali čistý štítok. Vrcholom formalizmu bolo zmýšľanie Paulínkinej matky. Túto postavu možno charakterizovať ako vysoko aktívnu, i keď jej aktivita bola nežiadúca a podliehajúca formalizmu. Všetko robila nie pre šťastie svojej dcéry, ale pre svoje uspokojenie, pre čisté svedomie pred ostatnými.
„Nech to čert berie, veď dievka sa nám len raz vydáva a nech ľudia vidia a čudujú sa..

A čo by sme nemohli ! Paulínka má v šporkase štyritisícosemsto, zakoleme býka, pánubohu ručeno, môžeme aj prasa, palenčuhu máme ešte zakopanú, dačo prikúpime tuzexovej, tak naoko, a nech si pchajú gágory.“
Matke nechýba ani šikovnosť ani vypočítavosť (tieto vlastnosti sme nenašli ani u Paulínky). Snaží sa všetkých obalamutiť, len aby všetko navonok „klaplo“. Až ku koncu poviedky sa úplne prejaví charakter matky, keď jej Paulínka povie, že muža niet:
„Jaj, len toľko ! Nech si ide do pekla. Hlavná vec, že si ty už na poriadok privedená a máš zase vstupenku do neba. Veselie bolo, ako sa na poriadnych kresťanov patrí. Veď človek už len vie, čo prislúcha bohu a čo ľuďom.“
Túto postavu možno označiť za najzápornejšiu v celej poviedke. Najväčšia chyba je v tom, že dokáže ovplyvniť aj druhých (Paulínku, ktorá nedokáže konať podľa vlastného vedomia), ale ženícha neobalamutí - je to typ, ktorý má silný charakter (aj keď tiež záporný). V poviedke nachádzame degradovanie vysokých motívov na nízke a formálne. Je to hlavne láska a manželský život, ktorý sa stal len formalitou. Stráca tu svoju vysokú morálnu i spoločenskú hodnotu. Manželstvo sa zužuje na potvrdenie „z MNV“ a na obrúčku, a láska úplne mizne. Pociťujeme jej úplnú absenciu. Autorka jej nenechala žiadne miesto a úplne ju vyradila. Dôvodom manželstva sa nestáva láska, ale iba holá realita - gravidita. Je to najhrubšie porušenie morálnych zásad, ktoré pociťujeme nielen v poviedke ale i v samotnom živote. Aj keď si čitateľ uvedomuje, že v živote je to bežný jav, na čitateľa to pôsobí až drasticky.
To čo pociťujeme tiež ako formálne, je násilná modernizácia. Ako vidíme, stojí v kontraste s tradíciou. Teda na jednej strane je dohadzovanie ženícha - niečo zastaralé a na druhej strane modernizácia, ktorá vyznieva ironicky.
„...dačo prikúpime tuzexovej, tak naoko, nech si pchajú gágory. Ono vraj príde, to ešte Magduli povedal, len s desiatimi, na dvoch luxusných motoríkoch...“.
„Nebyť toľkých decibelov, ktoré neúnavne produkovala novozaložená bigbítová kapela, s jedným a tým istým refrénom za každou pesničkou...“
Tieto dva protipóly starého a nového sa navzájom vylučujú. Je to prejav malomeštiactva.
Ako neformálna postava v poviedke pôsobí ženích. Najprv síce koná proti svojej vôli - donútili ho oženiť sa - ale jeho správanie a konanie je neskôr totožné s jeho myslením.
„Obrúčky sme v stredu kúpili (pochopiteľne, zabudol peniaze), ešte aj cestu z mesta domov mu musela zaplatiť...“
Je to taktiež ako Paulínka pasívna postava. Je mu jedno, za koho sa ožení, aká bude svadba, dokonca i obrúčku si prepije. Jeho neupravený vzhľad, opitosť - to skvele potvrdzuje jeho charakter. Autorka sa nesnažila zastávať sa ho, neospravedlňovala jeho konanie.

Nakoniec sa však predsa prejavila jeho aktivita, keď si uvedomil, čo spravil a utiekol od nevesty. Týmto činom spojil svoje myslenie s konaním. On tvorí individuálnu osobnosť, ktorá stojí proti celej dedine, jej zvykom a obyčajom. .