 Na začiatku si môžeme položiť otázku, prečo si autorka vybrala ako hračku práve opicu. Opica je živočích, ktorý sa najviac podobá človeku. A vraví sa, že človek pochádza z opice. Autorka v príbehu oživuje opice; opice myslia, cítia ako ľudia, rozprávajú ľudskou rečou. Sú súčasťou rodiny, nemôže sa bez nich uskutočniť žiadna hra, zábava ani výlet.
 Nejde však o skutočné oživenie plyšových hračiek. Autorka nepodáva príbeh tak, že opice samy behajú, rozprávajú, že skutočne žijú. Ide tu skôr o niečo vnútorné, čo vychádza skôr z viery a zo srdca ako z rozumu.
 Hlavní hrdinovia si sami oživujú opice, tvária sa, že skutočne žijú, vymýšľajú im mená, krajinu, odkiaľ pochádzajú i im vlastnú reč. Z príbehu cítiť, ako veľmi majú radi tie opice

„Čo je skutočné?
„Čo je SKUTOČNÉ?“ opýtal sa zajačik jedného dňa, keď ležali pekne jeden vedľa druhého pri detskej ohrádke, skôr ako Nana prišla upratať izbu. „Znamená to mať v sebe bzučiace veci a trčiacu paličku?“
„Skutočné, to nie je to, ako si urobený,“ povedal kožený koník. „To je vec, ktorá sa ti stane. Keď ťa dieťa dlho, dlho ľúbi, nielen pri hre, ale SKUTOČNE ťa ľúbi, vtedy sa staneš Skutočným...“

„Nestane sa to odrazu,“ povedal koník. „Staneš sa. Trvá to dlho. Preto sa to nestane tým, ktorí sa ľahko rozbijú, alebo majú ostré hrany, alebo s nimi treba opatrne zaobchádzať. Obyčajne skôr, ako sa staneš Skutočným, väčšina tvojich chĺpky vypĺzne, tvoje očká vypadnú, budeš celý rozkývaný v kĺboch a veľmi ošúchaný. Ale tieto veci vôbec nie sú dôležité, pretože keď sa raz staneš Skutočným, už nemôžeš byť škaredý, iba ak pre tých, ktorí tomu nerozumejú““
(Williamsová, M.: Plyšový zajačik. Bratislava: Mladé letá 1994

 Tento citát vyjadruje presne to, čo cítia tieto deti. Svoju prvú opičku berú všade so sebou, prežívajú s ňou všetky jej dobrodružstvá, radosti i bolesti (puknutie očka, topenie sa v akváriu, autonehoda...). Po všetkých týchto dobrodružstvách Fricko vyzerá naozaj zúbožene – má puknuté očko, je špinavý a má zlepenú srsť. No napriek tomu všetkému, keď sa statí, deti odmietajú náhradu – rovnakú, no novú a čistú opicu, pretože podľa ich vlastných slov „nevyzerá ľudsky“.
 Ak je hračka dochytaná, znamená to, že ju deti berú často do rúk, že ju majú radi (pravda, ak nejde o nejakých ničiteľov hračiek).
 Dôkazom poľudštenia sú aj identifikačné karty, ktoré dajú deti vyhotoviť pre Fricka a Jupka

 Hlavnými hrdinami sú deti, pretože deti najlepšie pochopia len deti.
 Deti sú nevinné dušičky, ktoré sa dokážu povzniesť nad malichernosti, majú čisté srdiečko, a preto dokážu komunikovať s inými nevinnými dušami – s plyšovými hračkami i živými zvieratkami.
 Kniha je určená malému čitateľovi a len on dokáže plne pochopiť, čo prežívali chlapci pri opičkiných dobrodružstvách
 Celým príbehom sa nesie aj humor, ktorý sa prejaví už na začiatku:

„Bolo to smiešne a na našej strane sa všetci smiali. Opice sa nesmiali, len sa naháňali a starý šimpanz bol nahnevaný a škaredo sa na nás mračil.
Vtedy povedal Jožko:
- Jéééj, tí maličkí vyzerajú celkom ako Fricko... – a naša rodina povedala:
- Naozaj, úplný Fricko!
Potom zakričal Samko: - Ten starý vyzerá ako Starý otec!
Vtedy sa ozvala jedna staršia teta, ktorá stála tiež na našej strane a bola strašne rozčúlená:
- Toto je chuligánstvo! Čo si to dovoľuješ, ty fafrnok, prirovnávať starého otecka k šimpanzovi...

Naša rodina sa ešte viacej smiala a Samko povedal:
- On nevyzerá ako náš dedko, ale ako Starý otec...
Teta sa ešte viacej rozčúlila a zakričala:
- Vy ste matka?! Vy dovolíte, aby taký chalan urážal starých ľudí a prirovnával ich k šimpanzom?!
- Ale ved on nehovorí o starých ľuďoch, on hovorí o Starom otcovi...!
Teta na našej strane povedala:
- Fuj! – a potom ešte raz: - Fuj! – a potom odišla.“
(Bendová, K.: Opice z našej police. Bratislava: Mladé letá 1982)

 Opice z našej police sú príbehom o detskej duši, o fantázii, o láske, rodine, skutočných hodnotách detí