Krista Bendová: Opice z našej police
* 27. 1. 1923 Kráľová Lehota
† 27. 1. 1988 Bratislava
„prozaička, poetka, autorka kníh pre deti
autorka literatúry pre deti a mládež
možno ju označiť za formotvornú osobnosť slovenskej kultúry od päťdesiatych rokov
Krista Bendová postupne pracovala na postoch redaktorky vo viacerých periodikách. Vždy išlo o také časopisy, čo sa priamo zúčastňovali na politickom a kultúrnom živote spoločnosti, alebo formovali budúceho čitateľa
Autorsky sa sústredila na poéziu aj prózu pre dospelých a pre deti a bola na nejaký čas životnou partnerkou Jána Kostru
Patrí k iniciátorom modernej humoristickej rozprávky pre deti v detskej literatúre
Bendová sa dostala do klasického fondu národnej literatúry ako invenčná rozprávkarka, či predovšetkým ako autorka pôvabný autorských rozprávok v ilustrovanom slove, zvuku i obraze
Mala zmysel pre hravosť, fantáziu, vyznačovala sa prirodzenosťou a schopnosťou adaptovať sa do psychiky dieťaťa
Mala veľký dar, ktorý je zriedka komu daný, vedela strhnúť ľudí, vedela sa oduševniť, presvedčiť, každý, kto ju videl, počul a čítal, musel ju milovať. Preto tak veľa mohla urobiť pre spoločnú vec.
Krista zosobňovala v literárnom živote prvých povojnových rokov nastupujúcu generáciu mladých autorov, ktorí sa ideologicky stotožnili so spoločenskou predstavou o kultúre a literatúre v novej spoločnosti
Patrí medzi autorov poučených a tých tvorcov, ktorý nechýbajú argumenty pri objasňovaní svojich zámerov a postupov
Medzi textom a autorkou vždy stál čitateľ a s ním to myslela vždy veľmi vážne
Deti by sa mali učiť pozerať na svet s nadhľadom a s toleranciou. Ale aj s humorom. Aby sa nadhľad nezmenil na krutosť. Nemali by byť zmierliví, bez názoru, ale skôr veľkorysí- teda schopní chápať druhého.
Medzi vytrvalý argument patrí nepoúčať, hodnotná literatúra pre pubertiakov a humor
Život: Zmaturovala na banskobystrickom gymnázium a ďalej pokračovala v štúdiu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v odbore slovenčina, ruština. Zo zdravotných dôvodov štúdium nedokončila, po 1948 pracovala vo vydavateľstve Pravda, v Zväze slovenských spisovateľov, v časopisoch Ohník, Roháč a v denníku Pravda, od 1964 sa venovala iba písaniu, napísala vyše 50 kníh pre deti. Bola vyznamenaná Národnou cenou NERSu za zborník Umelci deťom (1949), Cenou Československého Červeného kríža, štátnym vyznamenaním za vynikajúcu prácu (1969) a Cenou Fraňa Kráľa (1969) za literárne dielo pre deti. Bola trojnásobnou nositeľkou Ceny vydavateľstva Mladé letá (1957, 1962, 1967) a ceny ZSS (1973) za knihu Osmijankove rozprávky.
Tvorba: Listy milému (poézia pre dospelých - debut), Krajina šťastia (socialisticky angažovaná zbierka básní), O tú pieseň (socialisticky angažovaná zbierka básní), Čačky-hračky (detská poézia), Bola raz jedna trieda (zbierka veršov), Opice z našej police (rozprávka), Dobrodružstvá Samka Klamka (próza pre deti), Osmijanko rozpráva (cyklus rozprávok). Milenec smútok (poézia pre dospelých), Ruky (poézia pre dospelých), Riziko (poézia pre dospelých), Variácie na osudovú a Nedokončenú (poézia pre dospelých), Vtáčiky (poézia pre deti), Pioniersky pochod (poézia pre deti), Ako Jožko Pletko poplietol si všetko (verše pre deti), Cirkus Hopsasa (verše pre deti), Čiernobiela rozprávka (verše pre deti), Maťko ide do školy (verše pre deti), Kvapôčky (verše pre deti), Zakvákala žabka (verše pre deti), Odtrhni si básničku (verše pre deti), Básničky maličkým (verše pre deti), Nezábudky (próza pre deti), Kde bolo, tam nebolo (próza pre deti), Rozprávky z Dúbravky (próza pre deti), Šťastný pes (próza pre deti)...“1
Opice z našej police
Žáner: rozprávka
Kompozícia: Delí sa na tri diely a každý diel sa delí na kapitoly. Každá kapitola má svoj názov.
„autorka má sklon k hravosti a nekonvenčnosti
Krista Bendová milovala deti, čo sa prejavilo aj v jej tvorbe
Stotožňuje sa s deťmi, prenáša sa do ich sveta, akoby sama bola jednou z nich
Svoje príbehy dotvára a dopovedá výtvarným zobrazením
Ľudová a autorská rozprávka majú v dejinách slovenskej literatúry pre deti a mládež výnimočné postavenie: niet toho, kto by ich na ceste svojho života nestretol a nepodľahol ich príbehovému čaru. Krista videla v rozprávke syntézu všetkého výnimočného, ale aj nevyhnutného, čo život človeka tvorí, ale aj borí, prosto a jasne ukázať boj dobra a zla, krásy a špatnosti.
Verila na kategóriu vekovosti, lebo detská a mládežnícka literatúra, to nie je jeden druh, jeden problém alebo jedna kategória, preto je nutné rozdeliť si detskú literatúru celkom zhruba podľa vekovej hranice, nepomohlo by nám to veľmi, lebo každý vekový odsek je svojská literatúra, má svoje typické znaky a požiadavky
Hovoriť o literatúre pre deti znamená hovoriť o niekoľkých literatúrach, hoci každá z nich obsahuje v podstate tie isté druhy, ale v celkom odlišnej podobe
Cieľom literatúry pre najmenších je zoznámiť dieťa pravdivo s vecami, ktoré sú okolo neho, slovami, upozorniť dieťa na to, čo je pekné a čo škaredé, upozorniť na to, čo je dobré a čo zlé
Prvým predpokladom zdravého myslenia je jasnosť a presnosť. Preto netreba robiť chaos v detskom myslení abstraktným obrazom, symbolizovaním, zavádzaním abstraktných pojmov, ako sú duchovia, anjeli, boh, lebo tie pojmy sa dieťaťu nekryjú s ničí konkrétnym, nepôsobia naň, ale usadia sa v pamäti ako pojmy bez obsahu, ktoré pri ďalšom vývine dieťa mýlia a zvádzajú
V knihe využila skúsenosti so svojimi troma synmi
V Opiciach sa nič neprepletá. Je to taká čistá realita jej rodiny, až preukazuje málo fantázie. Majú ju za ňu jej vlastné deti, ako ju majú všetky deti v tomto veku, keď sa im život a hra radostne a krásne prepletajú“2
2. Žemberová, V.: Kontinuita a kontext textu. Prešov: Náuka 2004, s. 214 - 219
Na začiatku si môžeme položiť otázku, prečo si autorka vybrala ako hračku práve opicu. Opica je živočích, ktorý sa najviac podobá človeku. A vraví sa, že človek pochádza z opice. Autorka v príbehu oživuje opice; opice myslia, cítia ako ľudia, rozprávajú ľudskou rečou. Sú súčasťou rodiny, nemôže sa bez nich uskutočniť žiadna hra, zábava ani výlet.
Nejde však o skutočné oživenie plyšových hračiek. Autorka nepodáva príbeh tak, že opice samy behajú, rozprávajú, že skutočne žijú. Ide tu skôr o niečo vnútorné, čo vychádza skôr z viery a zo srdca ako z rozumu.
Hlavní hrdinovia si sami oživujú opice, tvária sa, že skutočne žijú, vymýšľajú im mená, krajinu, odkiaľ pochádzajú i im vlastnú reč. Z príbehu cítiť, ako veľmi majú radi tie opice
„Čo je skutočné?
„Čo je SKUTOČNÉ?“ opýtal sa zajačik jedného dňa, keď ležali pekne jeden vedľa druhého pri detskej ohrádke, skôr ako Nana prišla upratať izbu. „Znamená to mať v sebe bzučiace veci a trčiacu paličku?“
„Skutočné, to nie je to, ako si urobený,“ povedal kožený koník. „To je vec, ktorá sa ti stane. Keď ťa dieťa dlho, dlho ľúbi, nielen pri hre, ale SKUTOČNE ťa ľúbi, vtedy sa staneš Skutočným...“
„Nestane sa to odrazu,“ povedal koník. „Staneš sa. Trvá to dlho. Preto sa to nestane tým, ktorí sa ľahko rozbijú, alebo majú ostré hrany, alebo s nimi treba opatrne zaobchádzať. Obyčajne skôr, ako sa staneš Skutočným, väčšina tvojich chĺpky vypĺzne, tvoje očká vypadnú, budeš celý rozkývaný v kĺboch a veľmi ošúchaný. Ale tieto veci vôbec nie sú dôležité, pretože keď sa raz staneš Skutočným, už nemôžeš byť škaredý, iba ak pre tých, ktorí tomu nerozumejú““
(Williamsová, M.: Plyšový zajačik. Bratislava: Mladé letá 1994
Tento citát vyjadruje presne to, čo cítia tieto deti. Svoju prvú opičku berú všade so sebou, prežívajú s ňou všetky jej dobrodružstvá, radosti i bolesti (puknutie očka, topenie sa v akváriu, autonehoda...). Po všetkých týchto dobrodružstvách Fricko vyzerá naozaj zúbožene – má puknuté očko, je špinavý a má zlepenú srsť. No napriek tomu všetkému, keď sa statí, deti odmietajú náhradu – rovnakú, no novú a čistú opicu, pretože podľa ich vlastných slov „nevyzerá ľudsky“.
Ak je hračka dochytaná, znamená to, že ju deti berú často do rúk, že ju majú radi (pravda, ak nejde o nejakých ničiteľov hračiek).
Dôkazom poľudštenia sú aj identifikačné karty, ktoré dajú deti vyhotoviť pre Fricka a Jupka
Hlavnými hrdinami sú deti, pretože deti najlepšie pochopia len deti.
Deti sú nevinné dušičky, ktoré sa dokážu povzniesť nad malichernosti, majú čisté srdiečko, a preto dokážu komunikovať s inými nevinnými dušami – s plyšovými hračkami i živými zvieratkami.
Kniha je určená malému čitateľovi a len on dokáže plne pochopiť, čo prežívali chlapci pri opičkiných dobrodružstvách
Celým príbehom sa nesie aj humor, ktorý sa prejaví už na začiatku:
„Bolo to smiešne a na našej strane sa všetci smiali. Opice sa nesmiali, len sa naháňali a starý šimpanz bol nahnevaný a škaredo sa na nás mračil.
Vtedy povedal Jožko:
- Jéééj, tí maličkí vyzerajú celkom ako Fricko... – a naša rodina povedala:
- Naozaj, úplný Fricko!
Potom zakričal Samko: - Ten starý vyzerá ako Starý otec!
Vtedy sa ozvala jedna staršia teta, ktorá stála tiež na našej strane a bola strašne rozčúlená:
- Toto je chuligánstvo! Čo si to dovoľuješ, ty fafrnok, prirovnávať starého otecka k šimpanzovi...
Naša rodina sa ešte viacej smiala a Samko povedal:
- On nevyzerá ako náš dedko, ale ako Starý otec...
Teta sa ešte viacej rozčúlila a zakričala:
- Vy ste matka?! Vy dovolíte, aby taký chalan urážal starých ľudí a prirovnával ich k šimpanzom?!
- Ale ved on nehovorí o starých ľuďoch, on hovorí o Starom otcovi...!
Teta na našej strane povedala:
- Fuj! – a potom ešte raz: - Fuj! – a potom odišla.“
(Bendová, K.: Opice z našej police. Bratislava: Mladé letá 1982)
Opice z našej police sú príbehom o detskej duši, o fantázii, o láske, rodine, skutočných hodnotách detí
|
