Narodil sa 10. augusta 1922 v Klenovci. Ľudovú školu navštevoval najprv vo svojom rodisku, neskôr v Hnúšti. Navštevoval gymnázium v Rimavskej Sobote, maturoval v Tisovci. V štúdiu pokračoval na FF UK v Bratislave so zameraním na slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil na protifašistickom odboji v SNP, v roku 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene, neskôr do Dachau. Po návrate absolvoval zakladnú vojenskú službu, počas ktorej sa stal redaktorom denníka Bojovník. V redakcií tohto časopisu, premenovaného na Obranu ľudu, pracoval až do roku 1949.

V ďalších rokoch vystriedal viacero zamestnaní. Bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov a zároveň redaktorom týždenníku Kultúrny život. Po 2 rokoch sa stal vedúcim scenáristického oddelenia čs. štátneho filmu. Potom bol šéfredaktorom Kultúrneho života a od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956-1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. Roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcií zotrval až do roku 1990, ďalšie dva roky bol poslancom Federálneho zhromaždenia. Zomrel 25. októbra 1996 v Bratislave.

Tvorba:Smrť chodí po horách (skúsenosť v protifašistickom zápase)
Včera a zajtra (prvé povojnové roky)
Modré vlny
Generácia – Dlhý čas čakania, Živí a mŕtvi, Zvony zvonia na deň
Nikdy nie si sama (ľúbostná technika)
Výrobca šťastia
Tmavý kút
Záznamy
Na rozhraní – zbierka poviedok, poznačená socialistickorealistickým schematizmom, zobrazil v nej životné osudy dedinských ľudí v období združstevňovania. Obsahuje poviedky Skaliny, Na rozhraní, Žiaľ, Súd, Papuľa, Kotrmelec, Marka Nalezenka.

SKALINY

-poviedka o súčasnej dedine
námet: dedina v období združstevňovania
téma: osud Jana Kompanu, ktorý nemá nič, len svoju pôdu
konflikt: vonkajší – vyplýva z kolektivizácie, jednotlivec proti spoločnosti, medzi Michaľom a Kompanom
vnútorný – Kompanovo svedomie
idea: človek si uvedomí, čo je najdôležitejšie, až vtedy, keď o to príde
kompozícia: -poviedka, rozdelená do troch častí:
1. časť- návšteva Jana Michaľu
2. časť- Janov osud
3. časť- tragická udalosť v rodine Kompanovcov
-rozprávač- autor v 3. osobe jednotného čísla, dej- chronologický s retrospektívou, trvá 2 týždne
-hlavná dejová línia – život človeka, ktorý žije pre jedinú vec (majetok)
-vedľajšie dejové línie – kolektivizácia

hlavné postavy:
Jano Kompan – zručný, šikovný a pracovitý muž, ktorý si myslí, že jediné čo má, je zem. Podľa toho sa aj správa. Zničil život manželke aj dcére a to len kvôli presvedčeniu, že pôda je to hlavné a najdôležitejšie.
„V tých časoch, keď sa začal cítiť naozajstným gazdom, dotvoril sa už aj jeho charakter, tvrdý ako skala, s ktorou sa borcoval, húževnatý, priľahnutý k zemi, ovládaný jedinou myšlienkou – myšlienkou na majetok a jediným citom – láskou k majetku.“
Pasívne odporuje proti dobe, nebojuje, nevystupuje verejne, len sa uzavrel na samote a odmieta prijať realitu.
Jano Michaľa – bývalý najlepší priateľ Kompanu, dobrosrdečný človek, ktorý mu v najťažšej chvíli pomohol, za kolektivizáciu
Kompanova žena Uľka a dcére Uľka

dej:
Na začiatku sa stretávame s Janom Michaľom, ktorý ide v jednu poobedňajšiu nedeľu navštíviť kamaráta. Nepochybne musí uznať, že úrodu má peknú a v tomto smere sa mu skutočne darí. Medzi dávnymi priateľmi to už však nie je také úprimné. Pomynuli sa časy, keď si rozumeli aj bez slov. Teraz vládne napätie a nedôvera. Michaľa sa opäť snaží prehovoriť Kompanu, aby sa vzdal svojho majetku. Ale ten ho už ako veľakrát predtým odbije. Medzi ľudí nechodieva, radšej sa uzavrel na samote, kde sa nič nezmenilo. Verí len zemi, tvrdí, že tá ho nikdy neoklame. Ani jeden nemá veľkú chuť ďalej sa hádať, a tak Michaľa odchádza.
V ďalšej časti sa oboznamujeme s ťažkým začiatkom Jána Kompanu.
Keď mal 21 rokov, vrátil sa z talianskeho zajatia. S vypätím posledných síl sa dostal domov. Rodičia mu však už umreli a aj jeho považovali za mŕtveho. Jeho starší brat Ďuro ho prijal nevľúdne, nechcel sa deliť o majetok, a tak ho vyhodil. Ujal sa ho Jano Michaľa, u ktorého sa pár týždňov liečil. No mal tuhý korienok a o nejaký čas mu už pomáhal, neskôr odišiel do služby k bohatším gazdom. Zatiaľ sa Ďurovi darilo. Začal kupčiť so statkom, lae ľudia ho nemali radi, práve preto ako sa zachoval k bratovi. Tak, aby sa urobil pred dedinou lepším, dal mu niekoľko tisíc korún. Jano ich prijal len preto, lebo už dlho túžil po vlastnom majetku. Hneď si kúpil pozemok Skaliny. Bola to zlá, neúrodná, skalnatá zem. No Jano ju usilovnou tvrdou prácou obrobil, postupne rozširoval, až vybudoval krásny majetok. Stihol sa aj oženiť a o dva roky po svadbe sa mu narodila dcéra Uľka. Obe však, manželku aj dcéru využíval, ničil ich tvrdou prácou. Najdôležitejšia bola zem, úroda. Konal tak z vlastného presvedčenia, myslel si, že robí správne. Až po tragickej udalosti si uvedomil, ako veľmi sa zmýlil.

O dva týždne od poslednej návštevy sa znova vracia Jano Michaľa na Skaliny. Cíti, že sa stalo niečo zlé. Cestou totiž zbadá kúsok pokosenej pšenice. Na Kompanu sa to ale nepodobá, on vždy robotu dokončí. V chalupe nájde zarmútenú Kompanovu ženu. Od nej sa dozedá, že s Uľkou je zle. Jano Kompan vezie zatiaľ svoju chorú dcéru domov. Hryzú ho výčitky svedomia. Až teraz si začína uvedomovať chyby, ktoré spravil. Nechce, aby sa zobudila, aby nemusel znášať pohľad jej očí, v ktorých jasne vidí vyčitky. Tie sú však len v jeho hlave. Dcéra mu nič nevyčíta. Stále si kladie otázku, či je naozaj vinný. Keď sa Uľka prebudí, pýta sa jej, či jej niekedy ublížil. Uľka odpovedá záporne. Ale nič iné povedať ani nemôže, vždy ju vychovával k pokore a poslušnosti a sám si to uvedomuje. Pravda je však taká, že kvôli neustálej práci ochorela. Zničil jej tým život, takisto ako svojej žene, z ktorej sa za pár rokov s ním stala starena. Po ceste domov Uľka zomrie. Keď už s mŕtvou Uľkou v náručí príde domov, žena ho privíta s výkrikom: „Ty...ty si ju zahubil!“ Zničený a bezmocný Jano bezmyšlienkovite odchádza hore pod horu, odkiaľ vidieť celý jeho statok. Tu si opäť a opäť opakuje slová: zem, tá ťa neoklame. Z hĺbky svedomia sa mu však vynorí veta, ktorú mu kedysi povedal Michaľa: „Zem nie je všetko, človek je prednejší!“ a prvýkrát ju aj pochopí. „Načo mu je zem, načo mu je všetko, keď Uľku zahubil.“