Romain Rolland Colas Breugnon - Dobrý človek ešte žije

Colas Breugnon: umelec - rezbár, mešťan burgundského mesta Clamecy, poctivý, dobrého srdca so zdravou galskou veselosťou, vierou v život a láskou k nemu. Pomocou týchto vlastností prekonáva všetky ťažkosti a vždy a radostne, smelo pozerá v ústrety k novým dňom, i keď vopred vie, že zase budú ťažké a trpké. Vie sa vždy zmieriť aj s najhorším nešťastím, nestráca nikdy humor, ktorý je zdrojom jeho životnej múdrosti, životného optimizmu. Ako sa autor zdôveril svojmu priateľovi Konstantinovi Fedinovi bol ním vlastne Rollandov otec. "Život je dobrý priatelia moji! Jedinú chybu má, že je krátky: človek ho za svoje peniaze dosť neužije. Poviete mi: "Buď spokojný, dostal si poriadny diel a dobre si ho užil." Nevravím, že nie."
Maxim Gorkij o tejto knižke povedal: "Treba mať srdce schopné tvoriť zázraky, aby bolo možné napísať po čase tragédií, ktoré Francúzsko prežilo, takú bodrú knihu neochvejnej a mocnej viery vo vlastného človeka, Francúza."
Ako hovorí sám autor v predslove: Je reakciou na desaťročnú stiesnenosť v pancieri Jána Krištofa, ktorý mi bol sprvoti šitý na mieru, no nakoniec mi už bol priúzky. Pocítil som neprekonateľnú túžbu za voľnou galskou veselosťou, áno, až za neviazanosťou. Zároveň ma návrat na rodnú hrudu, ktorú som nevidel od mladosti, zase zblížil s mojou zemou v neverskom Burgundsku a prebudil vo mne minulosť, hoci som sa nazdával, že navždy zaspala, všetkých Colasov Breugnonovcov, ktorých mám vo svojej koži. Využili šťastnú výsadu jedného z vnukov, ktorý vie písať (často mu to závideli) a urobili si zo mňa tajomníka.
Colasa Breugnona poznávame zo stránok rodinnej kroniky, ktorú píše od Hromníc po Tri krále. Žije v Clamecy niekedy v 17. storočí, za vlády Ľudovíta XIII. v období vlády jeho ministra Conciniho. Na začiatku svojich zápiskov sa cíti Colas veľmi bohatý, keď urobí súvahu svojho majetku. "Mám dom, ženu, štyroch chlapcov, dcéru, vydatú (chvalabohu!), zaťa (ten je veru potrebný), osemnásť vnúčeniec, šedivého somára, psa, šesť sliepok a brava. Ľa aký som bohatý."
Ženu si zobral aj keď ľúbil druhú, no napriek tomu žijú spolu už 30 rokov. "Keď ma tak prenasledovala (či sú tí mužskí hlúpi!), tak trochu zo súcitu, trochu z márnivosti, veľa z omrzenosti, aby som sa zbavil (výtečný spôsob!) jej večného dobiedzania stal som sa (ako Jean de Vrie, čo skočil do vody, aby ho nezmočil dážď), stal som sa jej mužom."
S deťmi je spokojný, aj keď tvrdí že sa najviac podarila Martina jeho dcéra.

Myslí si že aj keď sa s ňou stále škriepi je to jeho dokonalý potomok. Okrem všetkých vecí nezabúda v hodnotení ani na svoje remeslo - ako sám hovorí je z cechu svätej Anny, stolár. Aj s remeslom je ako ináč spokojný. Colas Breugnon je dobrák, nevadí mu takmer nič: ani to že v jeho dome sa usadia vojaci, ktorí plienia zásoby a sú v meste takmer zbytoční. Má dom postavený za hradbami mesta a tak keď sa nepriateľ blíži mesto zatvorí hradby a Colas má o zábavu postarané...
"Dobrí chlapci, vždy pripravení prísť na pomoc počestnému človekovi, keď sa za stolom pasuje s krčahom. "
"Pivnicu budem mať čochvíľa prázdnu. Vojaci, ktorých nám poslal pán de Nevers, naše knieža, aby nás chránili, narazili práve posledný súdok"
Ako správny Burgunďan má aj viničku z ktorej pramení kvalitné burgundské vínko. Patrí k ľuďom ktorým veru slina nechýba...
Pime! Pime! Tristo hromov,
Bez guráže mám ísť domov?
Nie!
Burgunďania nie sú takí blázni
Rozísť sa, kým pohár nieje prázdny.

"Galské príslovie: Kto dobré víno pije, ten s Bohom žije!"
"Všetko má svoj čas, Perruche, - odpovedám mu. - Štrngneme si zajtra."
V mnohých krátkych epizódkach sa Colas javí ako večný optimista, ktorému je občas zaťažko niečo urobiť. Život s ním je určite zábavný najmä pre jeho ženu. Často sa zvykne zatúlať, alebo len tak niekde zasnívať. Kritizuje všetky zlé vlastnosti ľudí okolo neho a nadovšetko si cení svojich priateľov. Prelom deja sa začína siedmou kapitolou. Do kraja sa dostáva mor. Colas s ním bojuje a nakoniec aj vďaka vínku, ako sám hovorí zvíťazí. Vyberá si však inú daň - jeho ženu ktorú mal veľmi rád. Prehnane optimisticky sa chová aj pri smrteľnej posteli.
"Už sa zase smeješ, huncút!...Ale dobre máš, len sa smej. Smiech človeka hreje. V tejto chvíli, keď mi chlad zeme stúpa do nôh, cítim, čo je hoden tvoj smiech, požičaj mi ten svoj plášť. Len sa do sýta nasmej, muž môj: už sa na teba nehnevám, a ty mi odpusť, Colas."
Keď sa vracia domov z pohrebu, ktorý bol v inom meste, lebo jeho žena tam zomrela, šíria sa chýry, že v Clamecy niektoré domy v ktorých sa vyskytol mor podpálili. Samozrejme aj na Colasa sa usmialo šťastie. Na správu že má vypálený dom reaguje opäť až neprimerane optimisticky.
"Že s tým krásnym ohňom nepočkali do svätého Jána, škoda."
Po príchode do mesta zistí že celé mesto je hore nohami a že vandali si vytypujú dom niektorého mešťana a potom ho vyplienia. Sám sa teda postaví do vedenia skupiny ktorá zorganizuje vzburu.

Aj keď riskuje že bude potrestaný za to že sa postavil do čela, nakoniec mu šťastie praje, lebo ani sudca nebol počas moru čestný a bojí sa odhalenia pravdy.
"Viem, braček, riskujem hlavu. A dávam ju do hry - do hry, v ktorej vyhráva ten, kto stráca. Ak ju aj stratím, ale mesto vyhrá."
Keď ide o akýkoľvek konflikt, postaví sa Colas na správnu stranu a snaží sa veci pomôcť. Inak tomu nieje ani pri spore o mestskú lúku s tamojším kniežaťom. Keďže nemá Colas dom musí sa nasťahovať k dcére, čo mu však vôbec nieje pochuti. Len aby jej neurobil po vôli chce miesto na povale a je mu jedno čo si o ňom myslia ostatní ľudia. Aj keď je jeseň rozhodne sa začať na rozvalinách stavať nový dom. "Preto teda, aby som sa mohol rozprávať sám so sebou, celkom voľne, vzal som si do hlavy postaviť si dom, nedbal som, čo na to povedia poniektorí a pri pekných kázňach dcéry som iba zuby ceril..."
Nemá však peniaze a keď sám pracuje pošmykne sa a zlomí si nohu. "A tak som lapený za labu.. Za labu! Bože dobrý, nemohol si mi zlomiť, keď sa ti už zaľúbilo, rebro alebo ruku a nechať mi tie moje podstavce?..."
Musí ležať doma. Jeho priateľ Pillard mu prinesie knihu Plutarcha. Ponorí sa do čítania necháva naplno pracovať svoju fantáziu. "Ako len ľutujem tých chudákov vydedencov, čo nepoznajú rozkoš z kníh! Podaktorí opovrhujú pyšne minulosťou a držia sa len prítomnosti. Somári sprostí, čo nevidia ďalej od nosa!..."
Dej vyvrcholí na Tri krále, Colas si opäť robí súvahu majetku. Zistí že stratil všetko: ženu, dom, peniaze aj vlastné nohy. Nakoniec však uváži že je bohatší ako predtým, lebo jeho veselosť, humor a smiech je kapitál, o ktorý ho nikto a nič nemôže pripraviť. Ja som ale figliar! Lebo mám menej, a mám viacej. A viem to veľmi dobre. Prišiel som na spôsob, ako byť bohatý a pritom nemať nič, byť bohatým bohatstvom druhých. Mám právo bez starostí.
"Ja keď som všetko rozdal, nechávam si to najlepšie, nechávam si svoju veselosť, všetko, čo som nazbieral za päťdesiat rokov, kým som chodil krížom-krážom životom, dobrú náladu I huncútstva, bláznivé múdrosti a múdre bláznovstvá. A zásoba sa veru ešte dlho nevyčerpá.

Otváram ju druhým, nech si z nej všetci naberú! To že nieje nič?"
Hlavnou myšlienkou "Colasa Breugnona" teda je, že "dobrý človek" dokončil svoje dielo napriek všetkým úkladom síl zla a zabezpečí tak šťastie a spokojnosť pre celé ľudstvo, že sily dobra zvíťazia nad silami zla.
A nakoniec ešte pár výrokov Colasa Breugnona, ktoré stoja za to...
"Chápem ho: peniaze značia to, čo človek môže mať, čo bude mať, čo by mohol mať za peniaze, všetko, o čom sníva, to ostatné má, vlastne vôbec to nemá...
Na dovŕšenie šťastia nezaškodí po dobrom obede rozmýšľať o ťažkých časoch. Dobre padnú škody susedove, pomáhajú zabudnúť na vlastné. Nuž Colas Breugnon, priznaj sa, chlapče: darmo robíš bláznovstvá, nikdy z teba poriadny blázon nebude. A vo chvíli, keď sa človek dozvie, že už nie je len sám hlúpy, nerobí si z toho nič. Keby sme nič neriskovali podusili by sme sa od nudy. Smutných čias niet, jesto iba smutných ľudia. Ja nie som z nich, vďakabohu. "
Kto má rád , čo je dobré, toho mám aj ja rád: to je dobrý Burgunďan.