Žofia zostala na Červenom Kameni, na Osmanovom hrade. Po 4 týždňoch sa vráti Osman s Černokom. Černok bol zničený z väzenia, jeho sila sa vytratila, bol zhrbený a jeho oheň z očí sa vytratil.
Osman ich vystrojil na cestu domov. Dal im najkrajšie šaty a sluhom nakázal, aby im neublížili. Prišli už blízko k domovu, poznávali už cesty, hory, keď Žofia poprosila Černoka, aby ju počkal, lebo chcela nájsť svojho otca, aby ho privítala. Černok privolil. Ľahol si pod dub a v myšlienkach na svojich známych a priateľov zaspal. V jeho tvári bolo vidieť mužnosť, ale i variaci sa hnev. Zašušťala, zašuchotala krovina od boku i počuť hlasy z tej strany, ale Černok sa nezobúdzal. Nebadá dvoch prichádzajúcich, boli to sedliaci, ktorí prišli na drevo. Zbadali ho a v domnení, že je to Osman podľa krásnych tureckých šiat a drahokamami vykladaný meč zaťali mu sekerou do hlavy. Poranený chcel vykríknuť, vyskočiť, ale slovo uviazlo v hrdle, sila ho nestačila pozdvihnúť. Žofia prišla s otcom na miesto, kde zanechala Černoka, zbadala krvavú tvár, krvavé telo, vykríkla a omdlela. Černoka pochovali kde ho zabili a o pár týždňov aj Žofiu k nemu – a po dlhej púti lásky ich spojil hrob naveky.