Július Barč: Ivan

Ľudovú školu navštevoval v rodisku, tu začal i meštianku, potom prešiel na gymnázium v Spišskej Novej Vsi. Pokračoval v Kežmarku, Košiciach. Štúdium ukončil v Prešove, kde na štátnom reálnom gymnáziu ako 17-ročný maturoval v 1926. V Prahe sa zapísal na právo, ktoré však po pľúcnom ochorení prerušil a neukončil. Začal navštevovať Evanjelickú teologickú fakultu v Bratislave, ktorú už v 1934 úspešne absolvoval.

V 1942 ho prijala Matica slovenská za tajomníka Slovenskej národnej knižnice. Za Povstania pracoval v Okresnom revolučnom národnom výbore a v redakcii Národných novín v Martine a Banskej Bystrici. Od 1. 11 1946, ako spisovateľ z povolania, ostal len externým referentom Matice. Po zrušení tejto zmluvnej formy v 1949 pracoval opäť v matičnej knižnici.
Ovládal viacero rečí : maďarčina, nemčina, francúzština, angličtina, latinčina. Podnikol mnohé zahraničné cesty do európskych krajín.

TVORBA
Jeho knižný debut obsahoval 3 kratšie prózy so sociálnou tematikou (Pohádka), umeleckej próze sa venoval aj neskôr ( Predposledný život, Železné ruky, Husličky z javora, Úsmev bolesti ).Po poviedke Film napísal ako filmové námety Cestu ďalekú a Patetickú symfóniu. Posmrtne vyšiel výber z jeho publicistiky pod názvom Cesta myšlienky.

Ťažiskom jeho tvorby sa stala oblasť drámy. Naznačil to už Barčov debut na scéne SND, hra 3000 ľudí. Ďalšie známe hry, z druhej polovice 30 rokov, sú Človek, ktorého zbili, Pevec Boží, Diktátor, Na konci cesty, Neznámy, Dvaja, Veža, Koniec, Poeta laureatus, Mastný hrniec a jedna z najznámejších Matka.
Ako dramatik v počiatočnej vývinovej fáze vychádzal z poznania konkrétnej skutočnosti, ( rodné robotnícke Krompachy cítiť nielen v prvých hrách , ale aj v Matke) a sociálne pozadie majú aj jeho utopické podobenstvá Veža, Koniec , jednako príznačne preňho nie je prostredie alebo príbeh, ale základná situácia, ktorú maximálne vyhrotí a napĺňa vlastnou problematikou. Barč je v slovenskej dráme prvý autor, u ktorého hrá rozhodujúcu úlohu vnútorný osobný život. Jeho ústrednou témou je „ja“ a moje druhé „ja“, môj dvojník, náprotivník. Základný konflikt je potom „ja“ a „on“ (brat, žena, otec, matka), alebo „ja“ a „svet“, alebo ináč: čin a zločin, dobro a zlo, úspech a neúspech, nenávisť a láska, živel ľudský a živel prírodný, jeho jav a podstava, bolesť a vykúpenie, bolesť a smrť.

Zmysel tejto tvorby je spoveď z bolesti a túžba po naplnení. Vo všetkých hrách mu ide „o lepšieho človeka, očisteného. Očisteného utrpením, poznaním, vnútorným bojom. Aby sa z jeho bolesti narodil nový človek.“ Časté, priam stále Barčove „ príznačné motívy“ sú: cesta, púť životom, myšlienka, chrám lásky, zrkadlo, nôž, otec, matka, dvojník, osud. Jediné východisko je čin.

POUŽITÁ LITERATÚRA: Štyri hry slovenskej moderny, Emil Lehuta, 1973
Dejiny slovenskej literatúry, Stanislav Šmatlák, 1999

MATKA
( DRÁMA)
POSTAVY: Matka, Jano, Paľo, suseda, Kaťa
MIESTO DEJA: chudobná izba baníckej rodiny s posteľou, sporákom, stolom, šafárňou, skriňou ( vo všetkých 3 dejstvách )
TÉMA: Matkina obeta kvôli jej veľkej láske k dvom rozhnevaným synom.
IDEA: Sila bezhraničnej materinskej lásky.
PREMIÉRA HRY: Martinské Slovenské komorové divadlo, 1943

DEJ DIELA
Tragédia pozostáva z troch dejstiev. Dej sa odohráva v chudobnej baníckej chalupe.
Hlavnou hrdinkou hry je Anna Pavličkova, matka dvoch synov, vdova po baníkovi, ktorý zomrel pri banskom nešťastí. Boh jej „daroval“ zvláštnu schopnosť. Vidí budúcnosť. Nepovažuje to však za dobré, pretože doposiaľ jej tento dar nikdy nepomohol. Nezachránila ani svojho muža, hoci videla, že v bani umrie. Márne sa ho snažila presvedčiť, aby nešiel fárať, neveril jej. No domov sa už nevrátil.
Starší syn Jano pracuje, ako jeho otec, v bani. Už od detstva bol silnejší, často zlý, závistlivý a nepriateľský k svojmu mladšiemu bratovi Paľovi, pretože si myslel, že Matka ho má radšej. Namiesto podielu z rodičovského domu mu dal peniaze ne cestu do Ameriky, pretože ho chcel mať čo najďalej od seba. Paľa Matka učila, aby bratovi vždy ustúpil a tak odišiel.

O štyri roky neskôr má Matka opäť vidinu ako sa jej syn Paľo chudobný a zničený vracia domov. Povie to Janovi, ale ten o tom nechce nič počuť. Nechce, aby sa Paľo vrátil domov aj kvôli tomu, že Jano si chce zobrať dievča, ktoré si vybral Paľo pred svojím odchodom.
Matkina vidina sa plní a Paľo prichádza domov. Mame priniesol modlitebnú knižku a bratovi nôž. Jano sa mu posmieva a hrozí mu, že on chudobného brata a mater živiť nemieni. Chce, aby sa Jano pobral preč. Matka sa ho však zastane, keď povie: „A ak odtiaľto Paľo odíde, pôjdeš zajtra ráno i ty za ním. ... Ak nebudem mať oboch synov, nechcem ani jedného.“ Paľo teda ostane bývať v rodičovskom dome, nájde si prácu. Trápi ho Kaťa, dievča, ktoré si mal vziať.
Matke sa zjaví ďalšia vidina, v ktorej Jano nožom zabíja brata, ktorý mu ho daroval. Nechce to prijať ako vôľu Boha a rozhodne sa to prekaziť. Nôž ukryje do šafárne a premýšľa, ako dosiahnuť, aby sa jej vidina nenaplnila.
Prejde takmer rok, vzťah medzi bratmi je stále horší. Kaťa Jana nechce, chce sa vrátiť k Paľovi a vydať sa za neho. To ešte väčšmi nahnevá Jana. Vyhráža sa bratovi smrťou.
Matka síce túži po zmierení oboch bratov, ale uvedomuje si, že to sa, kým bude žiť, asi nestane. Odhodlá sa teda a chce Paľa vyhnať z domu, aby predišla tragédií. „Tu nemáš už miesta. Sama ťa vyženiem, ak sa sem vrátiš! A čo by si tu aj hľadal? Ty žobrák! Otcovskú čiastku si predal a moju nikdy nedostaneš. Zajtra ju dám prepísať na Janovo meno. Tak. A teraz všetko vieš. Môžeš ísť!“ Práve vtedy prichádza Kaťa, ktorá sa rozišla s Janom a navrhuje Paľovi, aby sa presťahoval k nim. Ten súhlasí, no odchádza s bolesťou v srdci.
O istý čas neskôr sa vrátia navštíviť Matku a oznámiť jej zásnuby. Jano rozzúrený odišiel na zábavu. Predtým však vyberie nôž zo šafárne. Paľo už pochopil, prečo ho Matka vtedy vyhnala a povie jej, že sa chcú s Kaťou odsťahovať, aby im Jano nepokazil šťastie. Matka im hovorí, že nemusia odísť, lebo ona už našla spôsob riešenia. Pošle Kaťu domov po zámienkou, že sa chce porozprávať so synom osamote. Zdržuje Paľa, aby sa stretol s Janom. Ten skutočne prichádza plný hnevu, trpkosti a nôžom v ruke. Vytiahne ho a chce ním zabiť Paľa. Matka však všetko toto vedela a tak zhasla svetlo a hodila sa pred svojho syna, ktorý ju prebodol. Jano sa stal vrahom vlastnej matky a až táto skutočnosť prinútila oboch bratov k zmiereniu, pretože vedeli, že práve pre za toto, ich Matka umrela.

MOTÍVY V DIELE
V prvom výstupe vystupuje do popredia motív Božej vôle, vyjadrený tvarom slovesa chcieť. Matka vie, že jej predtuchy neveštia nič dobrého, ale nesmie sa proti nim postaviť, lebo „ neprekazíš, čo chce Boh“. Súčasne sa však vynára aj signál o paralelnosti dvoch dejov, keď matka vraví susede. „I ty máš svoj kríž, len môj je ťažší.“ Stupňované adjektívum ťažší signalizuje výnimočnú matkinu schopnosť predvídať budúce rozhodujúce udalosti v rodine. Ďalší výstup sa začína jednou z jej vízií. Všetky tri motívy na prvých troch stranách majú dynamickú povahu, pretože sa na ne nadväzuje v ďalšom deji.

Predbežne sa však v ďalších výstupoch nadväzuje iba na motív matkinej odlišnosti od susedy a na motív jej vízie. Jano kladie Matkine vízie aj susedin strach o Martina do spoločnej roviny a bojí sa, že sa mu budú podobne smiať pre „bláznivú mater“ ako Martinovi pre susedin stály strach o syna.
Spolu so správou o Paľovom príchode sa evokujú situácie z minulosti, teda po Paľovom odchode do Ameriky. Tým sa dostáva do popredia motív krívd, ktoré spáchal Jano na Paľovi a spolu s ním aj motív Janovej fyzickej a inej prevahy nad mladším bratom. Tento motív pôsobí aj bezprostredne po Paľovom príchode. Čoskoro sa však v Paľovi začína odohrávať zmena, hoci ešte pod povrchom. Ale cítiť už, že motív Janovej prevahy sa bude postupne premieňať na motív antagonistického vzťahu dvoch bratov. Cíti to najmä Matka, keď sa v závere prvého dejstva zopakuje ako realita to, čo bolo predmetom jej prvej vízie ( Paľo dáva do daru Janovi nôž, čo priniesol z Ameriky )

Prvým závažnejším motívom druhého dejstva je ďalšia Matkina vízia, v ktorej vidí, ako sa vrhá Jano s nožom na Paľa. Zároveň však nastáva v Matkinom vedomí presun v hodnotení vízie. Na začiatku prvého dejstva sa s jej vidinami spája presvedčenie, že sa nesmie proti nim postaviť, lebo „neprekazíš, čo chce Boh.“ Obidva motívy sú v prvom dejstve v takom vzťahu, ktorý možno označiť ako súlad. Naproti tomu v druhom dejstve Matka vraví susede: „ Raz sa musí povedať aj Jemu: Nemôže byť tak, ako ty chceš.“ Na jednej strane je síce pravda, že tu ide o jedno z nejasných, rozporných miest Barčovej dramatiky, lebo v pokračovaní repliky berie Matka vinu opäť na seba. Na druhej strane sú tu však jednak jej uistenie, že „ sama, sama musím ratovať syna“ , jednak jej konanie, ktoré smeruje výlučne k tomu, aby nebolo tak, ako „On chce“, čiže aby Jano svojho brata nezabil. Prvý raz sa tu stavia dramatická osoba Barčova proti vôli Boha. Keďže tento motív má dynamickú povahu, lebo je náplňou značnej časti budúceho Matkinho konania, možno povedať, že oproti doteraz častým prípadom, v ktorých dramatická osoba Božiu vôľu prijala, alebo ju pokladala súčasne za svoju vlastnú, možno teraz hovoriť o tom, že dramatická osoba sa tejto vôli vzoprela.

Ide tu o fakt, ktorý zasahuje značnú časť Matkinho konania a je hlavným určovateľom východiska. Preto ho možno zatiaľ označiť ako jeden z hlavných v celkovej hierarchii motívov. Súčastne však prináša so sebou aj viaceré dynamické motívy. Jedným z nich je motív Matkinej premeny. Spomínaná časť Matkinej repliky „Nemôže byť tak, ako Ty chceš.“ Je jedným zo signálov tejto premeny, podobne ako okolnosť, že Matka berie vzápätí vinu na seba, je zase signálom, že predsa len zaváhala.

Je však zaujímavé povšimnúť si, že obidvom tým signálom zodpovedajú príslušné zložky v Matkinom ďalšom konaní. Jej zaváhaniu zodpovedá, že Matka chce spočiatku ratovať svojho mladšieho syna tým, že ho posiela preč, aby nebol staršiemu v ceste. Ani Katin príchod tomu nezabráni. Matka je presvedčená, že ak Paľo ostane v dedine, bude zrážka oboch bratov nevyhnutná. A Paľo v dedine ostal.
Signálu Matkinej premeny zase zodpovedá, že v treťom dejstve Matka už tuší, že sa jej splní jej „najvrúcnejšia prosba“ , totiž, že zmieri svojich synov. Má tým však na mysli také zmierenie, ktoré sa uskutoční napriek tomu, že sa bratia u nej stretnú, lebo, ako vraví: „raz sa musia stretnúť.“ Je pritom zaujímavé všimnúť si, ako hodnotí suseda túto Matkine repliku. Spytuje sa Matky: „Prečo to chceš ?“ Zas sa tu objavuje tvar slovesa chcieť, synonymum substantíva vôľa. Lenže tentoraz ide o vôľu Matkinu, zasa len v protiklade k vôli „Jeho“, lebo Matkino konanie tu už zreteľne nadväzuje na jej predchádzajúci výrok „Nemôže byť tak, ako Ty chceš.“
Preto teraz už Matka mladšieho syna nevyháňa, keď jej príde spolu so svojou nevestou oznámiť svoj čoskorý sobáš. „Našla si už inú cestu“ , to značí tú, o ktorej hovorila vo svojej replike v druhom dejstve. Zároveň to však značí, že jej premeny sa dovŕšila. Jej posledný čin, keď sa vrhne medzi rozvadených bratov pod Janov nôž, je teda dovŕšením aktu vzbury, ale i sebaobetovaním a očistou.

Dochádza tu však aj ku premene vzťahu medzi bratmi, ktorý je veľmi premenlivý a prechádza rozličnými stupňami odlíšenia a pripodobenia. Pritom i pripodobnenie a odlíšenie nie sú iba vecou ich vzájomného vzťahu, ale i vzťahu každého z nich k niektorému z rodičov. Matkinym vrúcnym želaním je, aby v Paľovi opäť ožila ona tak, ako bolo tomu za jeho detstva a tiež pred jeho návratom z Ameriky. Matka vie že táto jej túžba, ktorej realizácia je jedine schopná vniesť rovnováhu do vzťahu dvoch bratov ( tak ako iba jej poddajná povaha vo vzťahu k mužovi vedela kedysi vnášať rovnováhu do ich rodinného života ) sa uskutoční až po jej smrti. Preto teda jej vzbura. Zmierenie medzi bratmi, ktorého podmienkou je, aby ožila v mladšom synovi, je jej konečným cieľom. Teda konečným cieľom je premena vzťahov medzi bratmi, Matkina vzbura je prostriedkom na jeho dosiahnutie. V tomto zmysle sú potom premeny hlavným motívom hry. Ostatne Paľo to priznáva v jednej zo svojich replík v závere sám: „Nechcel som tak trpieť, nechcel som tak žiť ako oni. Ale ich láska nemohla umrieť s nimi. Musí žiť. A nech žije odteraz vo mne.“ Matkina smrť však spôsobuje premenu aj v Janovi, ktorý neprijíma Paľovu obeť, keď chce Paľo vziať na seba vinu za Matkino zabitie.

Matka je krásnym príbehom, v ktorom spisovateľ poukazuje na nekonečnú materinskú lásku siahajúcu až po hrob. Jej ponaučenie plynie aj pre ľudí dnešnej doby. Aj my častokrát nevieme podať blížnemu ruku zmierenia. A keď tak urobíme je už mnohokrát príliš neskoro. Po prečítaní Matky by sa mal každý človek zamyslieť nad tým, prečo vždy čaká na to, kým sa zmení ten druhý, tak aby mu to vyhovovalo, namiesto toho, aby trochu zmenil aj sám seba.
Je mnoho ľudí, ktorí radi pozerajú na chyby druhých, málo tých, ktorí nájdu odvahu objaviť aj tie vlastné a minimum tých, ktorí sa ich snažia zmeniť. Koľko bude asi tých, ktorý ich skutočne zmenili? Koľko ľudí dokáže odúšťať? Musíme sa to naučiť, pretože nie vždy tu bude taká „Matka“ , aby to urobila za nás.