Ľudovú školu navštevoval v rodisku, tu začal i meštianku, potom prešiel na gymnázium v Spišskej Novej Vsi. Pokračoval v Kežmarku, Košiciach. Štúdium ukončil v Prešove, kde na štátnom reálnom gymnáziu ako 17-ročný maturoval v 1926. V Prahe sa zapísal na právo, ktoré však po pľúcnom ochorení prerušil a neukončil. Začal navštevovať Evanjelickú teologickú fakultu v Bratislave, ktorú už v 1934 úspešne absolvoval.

V 1942 ho prijala Matica slovenská za tajomníka Slovenskej národnej knižnice. Za Povstania pracoval v Okresnom revolučnom národnom výbore a v redakcii Národných novín v Martine a Banskej Bystrici. Od 1. 11 1946, ako spisovateľ z povolania, ostal len externým referentom Matice. Po zrušení tejto zmluvnej formy v 1949 pracoval opäť v matičnej knižnici.
Ovládal viacero rečí : maďarčina, nemčina, francúzština, angličtina, latinčina. Podnikol mnohé zahraničné cesty do európskych krajín.

TVORBA
Jeho knižný debut obsahoval 3 kratšie prózy so sociálnou tematikou (Pohádka), umeleckej próze sa venoval aj neskôr ( Predposledný život, Železné ruky, Husličky z javora, Úsmev bolesti ).Po poviedke Film napísal ako filmové námety Cestu ďalekú a Patetickú symfóniu. Posmrtne vyšiel výber z jeho publicistiky pod názvom Cesta myšlienky.

Ťažiskom jeho tvorby sa stala oblasť drámy. Naznačil to už Barčov debut na scéne SND, hra 3000 ľudí. Ďalšie známe hry, z druhej polovice 30 rokov, sú Človek, ktorého zbili, Pevec Boží, Diktátor, Na konci cesty, Neznámy, Dvaja, Veža, Koniec, Poeta laureatus, Mastný hrniec a jedna z najznámejších Matka.
Ako dramatik v počiatočnej vývinovej fáze vychádzal z poznania konkrétnej skutočnosti, ( rodné robotnícke Krompachy cítiť nielen v prvých hrách , ale aj v Matke) a sociálne pozadie majú aj jeho utopické podobenstvá Veža, Koniec , jednako príznačne preňho nie je prostredie alebo príbeh, ale základná situácia, ktorú maximálne vyhrotí a napĺňa vlastnou problematikou. Barč je v slovenskej dráme prvý autor, u ktorého hrá rozhodujúcu úlohu vnútorný osobný život. Jeho ústrednou témou je „ja“ a moje druhé „ja“, môj dvojník, náprotivník. Základný konflikt je potom „ja“ a „on“ (brat, žena, otec, matka), alebo „ja“ a „svet“, alebo ináč: čin a zločin, dobro a zlo, úspech a neúspech, nenávisť a láska, živel ľudský a živel prírodný, jeho jav a podstava, bolesť a vykúpenie, bolesť a smrť.

Zmysel tejto tvorby je spoveď z bolesti a túžba po naplnení. Vo všetkých hrách mu ide „o lepšieho človeka, očisteného. Očisteného utrpením, poznaním, vnútorným bojom. Aby sa z jeho bolesti narodil nový človek.“ Časté, priam stále Barčove „ príznačné motívy“ sú: cesta, púť životom, myšlienka, chrám lásky, zrkadlo, nôž, otec, matka, dvojník, osud. Jediné východisko je čin.

POUŽITÁ LITERATÚRA: Štyri hry slovenskej moderny, Emil Lehuta, 1973
Dejiny slovenskej literatúry, Stanislav Šmatlák, 1999

MATKA
( DRÁMA)
POSTAVY: Matka, Jano, Paľo, suseda, Kaťa
MIESTO DEJA: chudobná izba baníckej rodiny s posteľou, sporákom, stolom, šafárňou, skriňou ( vo všetkých 3 dejstvách )
TÉMA: Matkina obeta kvôli jej veľkej láske k dvom rozhnevaným synom.
IDEA: Sila bezhraničnej materinskej lásky.
PREMIÉRA HRY: Martinské Slovenské komorové divadlo, 1943

DEJ DIELA
Tragédia pozostáva z troch dejstiev. Dej sa odohráva v chudobnej baníckej chalupe.
Hlavnou hrdinkou hry je Anna Pavličkova, matka dvoch synov, vdova po baníkovi, ktorý zomrel pri banskom nešťastí. Boh jej „daroval“ zvláštnu schopnosť. Vidí budúcnosť. Nepovažuje to však za dobré, pretože doposiaľ jej tento dar nikdy nepomohol. Nezachránila ani svojho muža, hoci videla, že v bani umrie. Márne sa ho snažila presvedčiť, aby nešiel fárať, neveril jej. No domov sa už nevrátil.
Starší syn Jano pracuje, ako jeho otec, v bani. Už od detstva bol silnejší, často zlý, závistlivý a nepriateľský k svojmu mladšiemu bratovi Paľovi, pretože si myslel, že Matka ho má radšej. Namiesto podielu z rodičovského domu mu dal peniaze ne cestu do Ameriky, pretože ho chcel mať čo najďalej od seba. Paľa Matka učila, aby bratovi vždy ustúpil a tak odišiel.

O štyri roky neskôr má Matka opäť vidinu ako sa jej syn Paľo chudobný a zničený vracia domov. Povie to Janovi, ale ten o tom nechce nič počuť. Nechce, aby sa Paľo vrátil domov aj kvôli tomu, že Jano si chce zobrať dievča, ktoré si vybral Paľo pred svojím odchodom.
Matkina vidina sa plní a Paľo prichádza domov. Mame priniesol modlitebnú knižku a bratovi nôž. Jano sa mu posmieva a hrozí mu, že on chudobného brata a mater živiť nemieni. Chce, aby sa Jano pobral preč. Matka sa ho však zastane, keď povie: „A ak odtiaľto Paľo odíde, pôjdeš zajtra ráno i ty za ním. ... Ak nebudem mať oboch synov, nechcem ani jedného.“ Paľo teda ostane bývať v rodičovskom dome, nájde si prácu. Trápi ho Kaťa, dievča, ktoré si mal vziať.
Matke sa zjaví ďalšia vidina, v ktorej Jano nožom zabíja brata, ktorý mu ho daroval. Nechce to prijať ako vôľu Boha a rozhodne sa to prekaziť. Nôž ukryje do šafárne a premýšľa, ako dosiahnuť, aby sa jej vidina nenaplnila.
Prejde takmer rok, vzťah medzi bratmi je stále horší. Kaťa Jana nechce, chce sa vrátiť k Paľovi a vydať sa za neho. To ešte väčšmi nahnevá Jana. Vyhráža sa bratovi smrťou.