Terézia Vansová: Sirota Podhradských

Charakteristika postáv:
Viola: obetavá, milá, dobrá k ľuďom, ktorí ju majú radi, avšak ľahostajná a neústupčivá k tým, čo ju ponižujú. Na začiatku neschoná akýchkoľvek pocitov z tvrdosti nadobudnutej ťažkými životnými skúškami, postupne sa z nej vyvinula ľúbiaca mladá žena.

Starý Vilinský: ochotný pomôcť svojmu priateľovi, vychádzal v ústrety Viole, stal sa jej búťľavou vŕbou v každej chvíli a náhradným otcom

Imrich Vilinský: sprvu odmietavý, hanlivo súdiaci mladík, časom dozretý, zmúdrelý a ľudské hodnoty si vážiaci dospelý muž.

Dej: Viola Podhradská je malé nevyvinuté dievča, prišlo za nemilých okolností o svojho otca - Podhradského, ktorého mestskí obyvatelia dokaličili počas veľkého požiaru v meste, keď chcel pomáhať pri boji s ohňom. Zhodili ho z rebríka a dobili len kvôli tomu, že ho zbytočne upodorzrievali z nečistých špekulácií, že on založil požiar. Utrpel mnohé zranenia a podľahol im. Svoju jedinú dcéru odovzdal do opatery svojmu priateľovi a švagrovi Vilinskému. On sa na ňu milo usmieval a na ceste k nemu domov jej rozprával o svojej rodien. Viola bola plná očakávaní a nemilo sa prekvapila, keď ju nikto v novom domove neprijal, ba ju dokonca poza chrbát ohovárali. zhrozene vykríkla, keď začula ich reči o pamiatke jej otca,ktoré mali od pravdy ďaleko.

O nejaký čas Violu jeuj náhradný otec odviezol na ich majer, kde sa jej hneď zapácilo. Zblížila sa so starou slúškou Krchovou a našla si aj sympatie Jula Vilinského, najstaršieho syna. myslela si, že aj on ju bude ponožovať, ale predvapila sa, keď to bolo naopak. Po najakom čase sa vrátila späť do mesta a po večeroch, keď bolo všade ticho, počúvala sladké tóny klavíra, prichídzajúce zo vzdialeného domca. Bola zvedavá, kto to tak pekne hrá. Vedela, že v tom dome býva jedna starenka Milocká, s ktorou sa náhodou stretla, keď prišla k jej náíhradným rodičom Vilinským na návštevu. Starenke sa Viola zapáčila a spriatelili sa. Starenka jej prezradila, že to Daniel, jej syn tak pekne hrával na klavíri, ale odišiel na štúdiá. Milocká pri jednej návšteve Viole porozprávala aj o tom, že dom, kde býva ona a Vilinskí by mal patriť jej. Viole to nešlo do hlavy a zaujato počúvala starenkino rozprávanie. Ona totiž odjakživa bývala v tom istom domci a sledovala dianie u susedov. Violina stará matka bola nahnevaná kvôli Vilinskému na syna-Violinho otca. On svojmu priateľovi ponúkol dočasne jeden zo svojich domov, kým on nadobudne nový po tom, čo jeho zhorel. Lenže Vilinský sa v ňom usadil natrvalo. Medzitým sa mladý Podhradský oženil a jeho žena stále chorľavela a chorľavela, tak k nej poslali opatrovateľku chudobné divča Marinku. Pani umrela v jej náručí. Violin otec otec si ju po čase zobral za ženu a aj ona chorľavela, no stihla na svet priviesť Violu. Odvtedy to už so ženami neskúšal a Violu vychovával sám.

3 roky minuli odvtedy, čo Viola výba u Vilinských. Jedného dňa jej tútor dostal porážku a ona ho s láskou opatrovala. V ťažkej chvíli sa nechtiac musela postaviť zoči-voči jeho synovi Imrovi. Nenávidela ho odvtedy, čo sa práve on neoprávnene vyjadril o jej otcovi a ona to počula. Nepotešilo ju teda, že jej tútor ju v jeho zlom stave oddal do rúk práve jemu. Postupom času sa jeho stav zlepšoval vďaka Violinej obetavej opatere, za ktorú jej bol Julo, najstarší brat veľmi vďačný. Pokúšal sa v nej prebudiť nejaké ľúbostné ozvy srdca, ale Viola mu to znemožňovala svojou tvrdosťou. Rovnako sa správala aj ku dvom návštevníkom u Vilinských. Jeden z nich - brat pani Vilinskej - Lepáry jej očividne nadbiehal a usiloval sa ju získať, lebo Viola vyrástla do krásy, a to sa nepáčilo Hermíne, neteri Vilinských, ktorá bývala u nich. Nikdy nestrpela, že si v spoločnosti muží všímali inú ženu. Avšak Violou to nepohlo a usilovala sa čím viac myslieť na Daniela Milockého, lebo jej prirástol k srdcu, lenže o nejaký čas, keď jej vyznal lásku, bola si odrazu na istom, že ho nemiluje ako muža, ale iba ako brata a nič viac. Uvedomila si, že miluje svojho úhlavného nepriateľa Imricha Vilinského nezištnou láskou, preto aj odmietala Danielovo vyznanie lásky. Aj keď ju to veľmi mrzelo, nemohla si pomôcť, lebo jej srdce zvíťazilo nad rozumom. Ku koncu roka šla Viola opäť na svoj obľúbený majer, kde zavítal aj jej doterný ctiteľ Lepáry, s ktorým už mala dočinenia. Večer si k nej začal dovoľovať viac, lebo v dome akurát nikto nebol, iba jeno malé divčatko Veronka, dcéra jedného z robotníkov na majeri. Veronka nemala celkom jasnú myseľ a preto sa veľmi zľakla, keď sa Viola bránila pred Lepárym a od ľaku a svojej psychickej choroby umrela.

Pre Lepáryho to bol dostatočný dôvod na to, aby Violu nechal na pokoji. keď sa Viola vrátila späť do mesta, naskytol sa jej konflikt s Hermínou, ktorá ju upodozrievala, že ukradla rodinný šperk - briliantový prsteň, ktorý pani Vilinská stratila. Pani neverila, že by Viola bola takéhoto niečoho schopná, ale vyzvala ju, aby ukázala to, čo nosí na retiazke na krku. Od malej Emky, Violinej najmladšej nevlastnej sestry totiž počula, že videla Viole nejaký prsteň na krku. Viola ho nechcela za nič ukázať, lebo ju hlboko urazilo podozrievanie náhradnej rodiny a utiekla do svojej izby zbaliť sa s úmyslom okamžite odísť preč. Avšak, keď to počul Imrich, uvedomujúc si opätovnú lásku k Viole a vyznal sa jej. Ona nemala síl odísť preč a vyznala sa i ona. Presvedčila ho, že prsteň čo má na krku je navlas podobný tomu stratenému, ale nie je to ten istý, lebo Viola ho dostala ako dar od svojho otca.

To vysvetlila aj Vilinským a spolu s Imrom im oznámili, že sa zasnúbili. Aby bolo Violine šťastie úplné, v jeden deň k nim zavítal mních a vyrozprával jej, že v Afrike urobil službu akémusi chorému belochovi pred smrťou a vyspovedal ho. Chorý sa priznal, že on v slovenskej dedine Zanica založil požiar a snažil sa to zvaliť na Podhradského - Violinho otca. Viola sa veľmi potešila, že je pamiataka jej otca očistená. Rovnako ju tešilo aj stratnutie so svojou starou matkou, ktorá ju zo začiatku nechcela vyhľadať, ale napokon sa rozhodla vykonať to. Tak všetko hralo vo Violin prospech a podporovalo jej šťastie rovnako aj postupom času, uzavreté manželstvo s Imrichom Vilinským.