„ Je práve také rozumné predstaviť jeden druh uväznenia druhým ako predstaviť čokoľvek, čo existuje niečím, čo neexistuje.“
Daniel De Foe

Albert Camus (1913 – 1960) bol v roku 1957 vyznamenaný Nobelovou cenou za literatúru, pretože „odhalil problémy, ktoré stavia dnešok pred svedomie človeka“. Podľa neho „človek nie je úplne vinný, veď nezapočal dejiny, ale ani nie je celkom bez viny, lebo v nich pokračuje“.

MOR je vrchol tvorby A. Camusa, jeden z trvalých pamätníkov protifašistického odporu a svedectvo o hodnote a životnosti humanistických ideí. Vynikajúce dielo MOR je dokonalým stvárnením, presne do detailu reportáž o udalosti, ktorá sa v skutočnosti nestala. Autor s precíznosťou kronikára opisuje bez najmenšieho citového zaujatia, bez úplnej odmeranosti, bez jediného znaku prejavenia nejakých emócií vznik a vývoj morovej epidémie i reakcie ľudí na ňu, od neveriacej skepse, cez úzkosť, strach, hrôzu, skleslosť a otupenie až k novej nádeji a konečnej radosti tých, ktorí prežili. V uzavretom, od okolitého sveta úplne odrezanom meste sa pod vplyvom moru obyvateľstvo rozdelí na dve rozdielne skupiny. Kým jedni tŕpne čakajú, až na nich príde rad, druhí sa snažia proti pohrome bojovať všetkými prostriedkami aj keď vyhliadky na víťazstvo sú nanajvýš mizivé. Oba postoje sú však hlboko ľudské. Tieto útrapy sa zarezávajú obyvateľom tohto nešťastím postihnutého mesta akoby ostrým mečom do ich maličkých bolesťou trýznených duší. V boji proti moru sa až s prekvapujúcou samozrejmosťou spoja ľudia najrôznejších názorov a tak sa doba najväčšej hrôzy stáva zároveň príležitosťou pre pomoc, porozumenie a službu druhému. Hrdinovia členia spoločnej katastrofe a možno i preto sa ich súkromný svet – svet osobných problémov objavuje v románe iba sporadicky. Keďže je dielo písané ako tragédia v piatich aktoch (vo forme románu), sú i hlavné postavy stelesnením určitých ideí, či názorov. Osoby vystupujúce v diele nepredstavujú reálne a rozporne konajúcich ľudí, sú typizované. Napríklad hlavná postava – doktor Rieux je predstaviteľom činnej morálky pomoci, ktorú sám zdôvodňuje potrebu byť človekom. Rieux: „Mne záleží na tom, byť človekom.“ Kňaz Paneloux predstavuje kresťana, ktorý prijíma svoj „osud“, a smrť ľudí je pre neho iba výzvou k ešte väčšej viere. Pomocou vytvorenia rôznych postáv autor pozoruje a skúma ich reakciu pred bezprostrednou hrozbou smrti.