referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Elvíra
Štvrtok, 21. novembra 2024
William Styron: Sophiina voľba
Dátum pridania: 02.02.2006 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: uff
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 615
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 5.4
Priemerná známka: 2.95 Rýchle čítanie: 9m 0s
Pomalé čítanie: 13m 30s
 
Americký prozaik a esejista. V dielach zachytáva priepastné protirečenia a dramatické kolízie v živote človeka. Tragika predstavuje základný rozmer jeho próz.

SOPHIINA VOĽBA
Sophiina voľba je psychologický román, ktorý nás dejom zavádza do druhej svetovej vojny. Prostredníctvom Sophie sa stávame svedkom hrôz, ktoré nacisti páchali na židoch a ďalších náboženských skupinách. Ale ich vraždenie siahalo ešte ďalej, a tak v koncentračných táboroch zomiera každý, kto je čo i len trochu nepohodlný režimu. Ale táto kniha nie je koncentračným denníkom, jej dej sa odohráva v povojnových rokoch (1947) v Amerike. Rozprávačom je začínajúci južanský spisovateľ Stingo.

Dej
Stingo sa rozhodol presťahovať z juhu USA do New Yorku, lebo má ambície stať sa spisovateľom. Píše sa rok 1947. Našiel si prácu vo vydavateľstve, kde písal posudky. Práca ho nenapĺňala, mal problém s absolútnou absenciou sexu, jedinú útechu hľadal v knihách. Zo zamestnania ho vyrazili pre neschopnosť (a navyše provokoval nového šéfredaktora). Stingo pocítil pocit slobody. Opustil malú izbu, v ktorej býval (volal ju diera) a rozhodol sa, že si nájde podnájom v Brooklyne, pretože byty na Mannhatane sú príliš drahé. Nasťahoval sa do nájomného domu Yetty Zimmeramanovej, ktorý majiteľka volala Yettino zátišie slobody. Dom bol kompletne ružový, jej manžel nakúpil lacno vojenskú maskovaciu ružovú farbu a vymaľoval ňou celý dom.
- „Viem, že vám nejde do hlavy tá ružová“ povedala pani Zimmermanová. „Nikomu nejde. Neskôr vás však chytí. Splynie s vami – je to úžasný pocit, myslím to úprimne. Zanedlho nikto ani inú farbu nechce.“
Yetta mala zaujímavé názory o rovnoprávnosti mužov a žien:
- „Čo môže gunár, môže aj hus.“

Stingo sa rozhodol, že ihneď začne písať. Bol síce nezamestnaný, ale jeho otec mu poslal dedičstvo 500 dolárov, ktoré mu mali na začiatok stačiť. Stingo mal veľmi rád svojho otca a jeho listy ho nesmierne tešili, boli plné porozumenia a múdrych myšlienok:
- „Chamtivosť nie je charakteristická pre jednu rasu, je to všeľudská zlá vlastnosť.“
Chcel sa pustiť do písania, keď tu zrazu počul z izby nad sebou neuveriteľné zvuky:
- Bol to zvuk, lomoz, šialenstvo dvoch ľudí súložiacich ako divé zvery. Naľakane som sa pozrel na povalu. Lampa sa triasla a hojdala ako bábka na povrázku. Z omietky sa sypal ružovkastý prach a už som len čakal, kedy sa cez povalu preboria štyri nohy postele. Bolo to strašné! Nie nejaký kopulačný rituál, ale hotový turnaj, lomoz, zápas s voľným vstupom pre všetkých, verejná zábava, ľudová veselica. Zápas trval nekonečné minúty, celý čas som podráždene sedel, kým všetko neutíchlo a účatníci zápolenia neodišli doslova pod sprchy.

O chvíľu som si uvedomil, že z tej istej izby nad hlavou ku mne dolieha srditá hádka. Strhla sa neuveriteľne rýchlo a zavládla búrlivá zlá nálada. ... Zrazu zahrmel o stenu nejaký sklený alebo porcelánový predmet a začul som, ako ťažké mužské kroky sa rútia k dverám, ktoré sa hrmotne rozleteli na chodbu. Konečne izba zostala – po posledných dvadsiatich hodinách nepríčetného besnenia – dočasne pokojná, tichá a iba tlmene bolo počuť ženine prerušované vzlyky na posteli nado mnou.
Neskôr sa Stingo dozvedel, že dvaja dotyční boli milenci Poľka Sophia Zawistowska a Žid Nathan Landau. Toto bolo u nich bežné, pretože napriek veľkej láske Nathan nemohol svoje žiarlivostné záchvaty potlačiť a často Sophiu obviňoval, že ho podvádza (čo vôbec nebola pravda). Napriek tomu:
- Sophia bola do Nathana bezhlavo zaľúbená, jej láska hraničila až so šialenstvom.

Stingo si o nich myslel, že sú veľmi čudní pár, no spriatelil sa s nimi. Sophia mu postupne začala rozprávať o svojom minulom živote, kým prišla do Ameriky.
Narodila sa v Krakove. Jej otec bol univerzitný profesor Zbygniew Biegansky, zarytý antisemitista. Nútil Sophiu, aby mu prekladala protižidovské spisy, pretože vedela výborne po nemecky. Nemala odvahu vzoprieť sa mu, takže to robila, aj keď proti Židom nemala vlastne nič. Nahovoril ju, aby si zobrala jeho známeho Kazika, tiež antisemitistu, s ktorým mala dve deti: Jana a Evu. Neskôr, paradoxne, Sophiin otec aj manžel boli prevezení do koncentračného tábora a zastrelení. Sophia si vo Varšave našla milenca, ktorý spoločne so sestrou pracovali v odboji. Sophia sa ale nestala členkou, práve kvôli deťom, o ktoré sa veľmi bála.
Keď jej ochorela matka, Sophia v snahe zachrániť ju a dodať jej silu tajne kúpila mäso (čo bolo zakázané). Gestapo ju chytilo a tak sa aj s deťmi dostala najprv do väzenia, kde sa stretla s priaťeľmi z odboja, ktorí boli tiež odhalení a zatknutí a potom do Osvienčimu.

- „V gestapáckom väzení som strávila mnoho dní a nocí. Potom ma poslali s transportom do Osvienčimu. Cesta vlakom trvala dva dni a jednu noc. V osvienčime boli dva oddelené tábory – miesto, ktoré sa volalo Auschwitz, a tábor o niekoľko kilometrov ďalej, ktorý sa volal Birkenau, po Poľsky Brzezinka. Medzi tábormi bol rozdiel, to si musí človek uvedomiť: Osvienčim sa používal na otrockú prácu a Brzezinka slúžila iba jednej veci – vyhladeniu.“
Po príchode do tábora im jeden esesák povedal:
- „Prišli ste do koncentračného tábora, nie do sanatória, a odtiaľto je von len jediná cesta: hore komínom. A komu sa to nepáči, môže sa ísť obesiť na ostnaté drôty. Ak sú v tejto skupine medzi vami židovky, nemajú právo žiť dlhšie ako dva týždne.“ Potom sa spýtal: „Sú tu nejaké mníšky? Mníšky, rovnako ako kňazi, majú len jeden mesiac. Všetci ostatní tri mesiace.“
Pri selekcii jej opitý lekár povedal, že sa má rozhodnúť, ktoré dieťa si chce nechať – to druhé pôjde do Brzezinky.
- „Smieš si nechať jedno decko,“ opakoval. „Druhé pôjde do plynu. Ktoré si chceš nechať?“
„Chcete povedať, že si musím sama zvoliť?“

„Si Poľka, nie Židovka. Máš teda privilégium – slobodnú voľbu.“
Nebola schopná nijakej myšlienky, všetko v nej zmeravelo. Potom pocítila, ako sa jej podlomili kolená: „Ja si nemôžem zvoliť!“ Kričala. Ešte teraz si pamätala, ako sa vtedy rozkričala.
Doktor si uvedomil, že výstup vzbudzuje nežiadúcu pozornosť. „Nevrešti!“ Zrúkol na ňu. „Tak rýchlo, už sa rozhodni. Vyber si jedno, doboha, lebo ich tam pošlem obe. Rýchlo!“
Nemohla tomu vonkoncom uveriť. Vôbec neverila, že zrazu kľačí na tom drsnom betóne, čo jej doráňal kolená, pritíska si k sebe deti tak zúfalo pevne, až má pocit, že aj cez šaty napokon ich koža zrastie s jej. Nijako tomu nemohla uveriť, takmer z toho zošalela.
„Nenúťte ma voliť,“ počula sa, ako ho prosí šeptom. „V tom si predsa nemôžem zvoliť.“
„Teda ich tam pošlite obe,“ povedal doktor pomocníkovi.
„Mami!“ začula Evin tenký, ale silnejúci plač v okamihu, keď ju odstrčila od seba a nemotorne, tackavo sa zdvihla z betónovej rampy. „Vezmite si tú malú!“ vykríkla. „Vezmite si moje dievčatko!“

V tej chvíli zobral doktorov pomocník Evu opatrne za ruku – na jeho ohľaduplnosť sa Sophia márne pokúšala zabudnúť – a odvádzal ju nabok medzi čakajúcu légiu zatratencov. Večne si vybavovala nejasný dojem, že Eva sa ustavične obracala so zúfalo prosebným výrazom v očiach. Ale keďže Sophiu takmer vzápätí oslepila prudká záplava sĺz, predsa len bola ušetrená a nerozoznala, ako sa Eva tvárila, a bola za to vďačná. Lebo v najúprimnejšej hĺbke svojho srdca vedela, že by Evin pohľad nezniesla, že by sa bola načisto zbláznila, veď k tomu veľa nechýbalo, už keď videla, ako sa tá malá dievčenská postavička vzďaľuje a mizne jej navždy z dohľadu.
V tábore mala šťastie v nešťastí, náhodou sa dozvedeli, že ovláda plynule nemčinu, tak dostala možnosť pracovať ako Hössova sekretárka. Tu dostávala aspoň nejaké jedlo, takže mohla prežiť. Snažila sa prehovoriť Hössa, aby premiestnil jej syna do programu, ktorý ponemčoval deti, dokonca sa ho pokúsila zviesť. To bol jediný spôsob, ako syna zachrániť. Celý čas myslela len na to. Neskôr Hössa premiestnili a Sophia sa musela vrátiť nazad do tábora. Našťastie, bolo to už krátko pred koncom vojny, takže sa jej podarilo prežiť.

- „Bola som tam dvadsať mesiacov – a prežila som. Ak by som tam bola dvadsať mesiacov a jeden deň, viem, že by som umrela.“
Po skončení vojny Sophia strávila nejaký čas v tábore pre ľudí, ktorí nemajú kam ísť, potom sa rozhodla odísť do Ameriky – zabudnúť na minulosť. Tu sa stretla s Nathanom, ktorý ju dostal z príšerného zdravotného stavu (anémia, týfus, šarlach, skorbut, vážila 38 kíl).
- „Teoreticky bola zachránená vo chvíli, keď oslobodili tábor,“ vysvetľoval Nathan. „To znamená, že prežila a neumrie. Ale potom bola dlhý čas v tábore pre ľudí bez domova. Tam boli tisíce ľudí, desaťtisíce, a správa jednoducho nemohla pre všetkých zabezpečiť lieky a odbornú starostlivosť, aby sa napravili škody, čo spôsobili nacisti na toľkých úbožiakoch. No a potom, to bolo minulý rok, prišla do Ameriky, a ešte vždy trpela na anémiu. Bolo to vážne, veľmi vážne.“
Sophia všetky svoje najhoršie zážitky z Osvienčimu dokázala povedať len Stingovi. Kým sa poznali, Sophia sa viackrát pohádala a následne uzmierila s Nathanom. Stingo sa od Nathanovho brata dozvedel, že Nathan je paranoidný schyzofrenik a vôbec nie je biológ, pracuje ako obyčajný knihovník.
Raz pri hádke Nathan takmer zlomil Sophii ruku. Stingo ju zobral a rozhodol sa, že s ňou ujde na juh, na farmu jeho otca, kde sa vezmú. Raz v noci, ešte počas cesty, sa spolu vyspali, ale keď sa Stngo ráno zobudil, Sophia tam už nebola. Ušla nazad za Nathanom. Stingo sa vybral za ňou, ale prišiel neskoro – našiel obidvoch mŕtvych v Yettinom dome – spáchali spoločnú samovraždu (kyanid sodný).

- Žmurkal som do slabého svetla vnútri a potom som postupne rozoznal Sophiu a Nathana vystretých spolu na jasnej marhuľovoružovej prikrývke. Boli oblečení ako v tú dávnu nedeľu, keď som ich videl prvý raz – ona športovo podľa staršej módy a on v nápadnom starosvetsky elegantnom obleku. Takto vyparádení, ibaže v ležiacej polohe a prepletení vo vzájomnom objatí vyzerali odo dvier, kde som stál, tak pokojne ako dvaja zaľúbenci, ktorí sa zo žartu takto vyobliekali na popoludňajšiu prechádzku, ale namiesto toho sa impulzívne rozhodli odpočinúť si, či bozkávať sa, alebo milovať, alebo si iba šeptať milé slová a v tomto chmúrnom objatí zmeraveli navždy.

- Jedného dňa pochopím Osvienčim. Toto bolo smelé, ale ale aj naivne nezmyselné tvrdenie. Nikto nikdy Osvienčim nepochopí.
 
Podobné referáty
William Styron: Sophiina voľba GYM 2.9488 1566 slov
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.