Antoine de Saint-Exupéry: Malý princ

Kniha Malý princ, rozprávka venovaná dospelým, je o detstve a dospelosti, láske, priateľstve a ľudských vlastnostiach.
Povedal by som, že každá téma je rozvitá v akomsi obraze, ktoré spolu vytvárajú jeden celok.

Je to práve rozprávka, ktorá svojou „jednoduchosťou“ hovorí tak veľa. Možno práve preto Exupéry venoval Malého princa dospelým, aby si aj oni uvedomili, že nie všetko musí byť zložité, že aj v obyčajných veciach je krása, ktorú si uvedomujú už asi len deti.

Rozprávačom príbehu je samotný autor, ktorý sa priam zosobňuje v postave pilota, ktorý havaroval na púšti. Obraz malého princa podľa mňa ukazuje spisovateľa ako malé dieťa. To, že sa stretli, ukazuje akýsi kontrast medzi tým, ako sa dieťa zmení na dospelého a ako sa zmení pohľad na svet. V niektorých pasážach sa dokonca akoby prelína rozprávanie malého princa, respektíve autora, čo ešte väčšmi umocnilo moje tušenie.

„Vtedy som nič nechápal! Mal som ju posudzovať podľa skutkov, nie slov. Nemal som ju nikdy opustiť! Mal som za jej priehľadnými úskokmi vytušiť, aká je nežná. Kvetiny si tak protirečia! Bol som však primladý, aby som ju vedel mať rád“1 Napriek tomu, že to vypráva Malý princ, pripadá mi to, akoby to hovoril sám autor. Knižka je písaná veľmi príjemným štýlom, ľahko zrozumiteľným aj pre mladšieho čitateľa. Nosnou časťou príbehu je rozprávanie malého princa pilotovi (autorovi, čitateľovi).

Letec v malom princovi našiel sám seba, keď bol ešte malý. Keď ho malý princ požiadal, aby mu nakreslil ovečku, odpovedal mu, že nevie kresliť. Svojho sna sa vzdal ešte ako malý, keď chcel byť maliarom. Raz videl v knižke veľhada, ako žerie šelmu, ktorú však nerozhryzie, ale trávi ju vcelku. Preto nakreslil obrázok, ako veľhad trávi slona. Keď však ukázal svoju kresbu dospelým, tí v kresbe videli iba klobúk. Preto musel nakresliť aj druhý obrázok s „otvoreným“ veľhadom, na ktorom bolo vidieť slona v hadovi. Dospelí mu však povedali, že sa má venovať niečom užitočnejšiemu, napríklad zemepisu. A preto nakreslil chlapcovi veľhada tráviaceho slona, pretože nič iné nevedel nakresliť. Napočudovanie letca chlapec vedel, čo nakreslil. Ale ten chcel ovečku. Po niekoľkých neúspešných pokusoch nakresliť ovečku podľa jeho predstáv, mu nakreslil škatuľku, a povedal, že je v nej ovečka. A malý princ bol veľmi rád, pretože chcel práve takú ovečku, aká bola v škatuľke.

Podľa mňa práve na tomto obraze autor ukázal rozdielny pohľad na svet očami detí a dospelých. Dospelí totiž vidia svet „povrchne“, materialisticky, vidia len akúsi „škrupinu“. Nevedia si predstaviť ovečku, ale len škatuľku. „Dospelým treba všetko vysvetľovať“, vravieval malý princ. Očami dospelého človeka sa svet javí ináč, ako očami detí. Lenže dospelí často zabúdajú na to, že aj oni boli raz deťmi, a preto by im mali občas načúvať a snažiť sa pochopiť svet aj ich očami.

Tému lásky autor, respektíve malý princ, rozvinul v podobe ruže, ktorej semienko raz pristalo na planéte malého princa. (O svoju planétku sa dôkladne staral, aby ju nezničili silné korene baobabov alebo niektorá z dvoch činných sopiek.) Tvrdila, že je jediná svojho druhu. So semienka vyrástla nádherná, no panovačná a samoľúba ruža. Chlapčekovi sa spočiatku veľmi páčila, a preto sa o ňu trpezlivo staral. Kvetina si ho skrotila (ako mu neskôr povedala líška, skrotiť si niekoho znamená urobiť si nejaké puto). No dlho nezniesol jej komandovanie a rozhodol sa, že odíde preč. Pred odchodom sa mu priznala, že ho má rada. Chcela, aby jej odpustil a zároveň mu zaželala šťastnú cestu, nič mu nevyčítala, z čoho bol zmätený. Neskôr, keď sa princ ocitol v záhrade plnej ruží, spýtal sa, že kto sú. Keď mu povedali, že sú to ruže, veľmi zosmutnel, pretože si myslel, že tá jeho ruža je jedinečná, ale on mal len obyčajnú ružu. Keď sa neskôr dozvedel od zemepisca, že jeho ruža je pominuteľná, zistil, že jeho ruža je predsa len jedinečná, a to v jeho srdci. Jej štyri ostne ju predsa nemôžu ochrániť, a preto sa ku nej musí vrátiť. Keď sa pozrie večer na oblohu vie, že na niektorej z tých mnohých hviezd je práve tá jeho jediná ruža, a preto sa na ne bude pozerať ako na tú jedinú, aby mu pripomenuli jeho ružu. Podľa mňa chcel autor týmto obrazom povedať, že všetci sme vo svojom vnútre jedineční, hoci vyzeráme podobne a mali by sme ísť za svojou láskou.
- Ak má niekto rád kvetinu, jedinú svojho druhu, aká nerastie na ostatných miliónoch a miliónoch planét, postačí mu, ak sa na hviezdy zahľadí, a je šťastný. Povie si: „Moja kvetina je niekde tam...“2

„ - Zbohom, - riekla líška. –Tu je moje tajomstvo. Je veľmi jednoduché: dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné.
- To hlavné je očiam neviditeľné, - opakoval malý princ, aby si to zapamätal.
- Čas, ktorý si venoval svojej ruži, robí tvoju ružu takou dôležitou. “3

V tejto eseji som sa pokúsil opísať iba dva, podľa mňa pomerne dominantné prvky, hoci to bolo podľa mňa dosť ťažké. Ako som mal aj možnosť dočítať sa, na túto knihu vyšlo na začiatku pomerne málo odborných kritík, pretože aj pre skúseného kritika to bola nesmierne ťažká úloha. Táto kniha podľa mňa vypovedá toľko veľa, čo by sme si mali zapamätať, že sa mi až nechce veriť, ako dokázal autor toho toľko povedať len na pár stránkach tejto rozprávky. Priznávam, že táto esej nie je asi jedna z tých najlepších, no myslím si, že pre nejedného čitateľa by to bola rovnako ťažká úloha. Rozhodne je to jedna z najlepších kníh, aké som kedy čítal.