Kocúrkovský cyklus v diele Jána Chalupku

Ján Chalupka sa narodil v Hornej Mičinej, okr. Banská Bystrica. Základy vzdelania získal u rodičov, navštevoval školu v Slovenskej Ľupči, Brezne a študoval na gymnáziu v Ožd'anoch, nemčinu v Levoči, od roku 1809 na evanjelickom kolégiu v Prešove, v Sárospataku a v Jene. Istý čas pôsobil ako domáci učiteľ' v Radvani a vo Viedni, neskôr pôsobil ako profesor v Ožďanoch a na evanjelickom lýceu v Kežmarku. Od 1824 bol evanjelickým farárom v Brezne, kde aj zomrel.

Ťažisko jeho tvorby je v dramatických dielach, najmä vo veselohrách, ktoré tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. Ako dramatik sa Chalupka zameriaval na skutočnosť, ktorú sám poznal z osobnej skúsenosti. Svoje hry adresoval hlavne vrstve malomestských remeselníkov a obchodníkov. V prvej veselohre Kocúrkovo sa satiricky zameral na spoločenské problémy doby. Osobitné pokračovanie divadelného Kocúrkova je Kocúrkovo v próze. Uvedenie tejto veselohry v Liptovskom Mikuláši (1830) sa stalo impulzom divadelného života na Slovensku v 30. a 40. rokoch 19. storočí. Problémy načrtnuté v Kocúrkove rozviedol v hrách Všetko naopak, Trasorítka a Trinásta hodina. Väčšina Chalupkových veselohier, napísaných po Kocúrkove, zosmiešňuje negatívne vlastnosti príslušníkov slovenského meštianstva. Z maďarskej verzie preložil do češtiny frašku Starouš plesnivec. Svoje hry, napísané pôvodne po česky, preložil do spisovnej slovenčiny. Významné miesto v jeho prozaickej tvorbe má po nemecky napísaný román Bendeguz, Gyula Kolompos und Pista Kurtaforint, ktorý nadviazal na tradíciu cestopisov slovenských osvietencov (J. I. Bajza, K. Kuzmány), ale s výrazným satirickým zacielením na súveké zemianstvo maďarské i slovenské, na prepiaty nacionalizmus a jeho výstrelky. Z revolučných rokov 1848-49 napísal hru Dobrovoľníci. Ostatné porevolučné hry (Fuk a Huk, Hrdá pýcha skrotla, Juvelír) nedosahujú úroveň jeho prvých hier.

Kocúrkovo je malá dedina, v ktorej žijú ľudia rôznych pováh a národností. Z toho aj vyplýva, že sa tu hovorilo slovenčinou do ktorej bola miešaná maďarčina, nemčina a u inteligencie aj latinčina. Nachádzal sa tu konvent, ktorého členovia, medzi nimi bol aj čižmár Jánoš Tesnošil, mali zvoliť nového rechtora (učiteľa). Celý dej sa odohráva počas 24 hodín. Prvé a tretie dejstvo sa odohráva u Tesnošilovcov a druhé dejstvo sa odohráva v lese.

Celé prvé dejstvo sa odohráva doma u Tesnošilovcov, kde čaká netrpezlivo pani Tesnošilová na výrok rady, ktorá mala rozhodnúť, kto sa stane novým rektorom. Keď sa rada rozhodla, že odvolá starého rektora a príjmu nového, Madlena (pani Tesnošilová) sa rozhodla, že ho musí získať pre svoju dcéru Aničku, aj napriek tomu, že nového rektora ešte nevidela. A to len preto, aby nezostali v hanbe. Nakoniec sa dozvedá, že rechtorom sa stal akýsi neznámi Turčan Svoboda.

V druhom dejstve, ktoré sa odohráva v lese, napadnú traja zbojníci Rajnoha, Gorazd, Krahulec nového pána rektora, ktorý sa vracal z Kežmarku domov aj so študentmi z Kocúrkova. Keďže študenti pri sebe nemali žiadne peniaze, zbojníci ich nemali o čo obrať. V tomto dejstve sa veľmi bojazlivo zachoval Tesnošilov syn Honzík, ktorý ako jediný pred zbojníkmi utiekol do lesa. Keď Honzík prichádza domov, dostáva od svojho otca vynadané, ale matka ho bráni.

V treťom dejstve spolu s Honzíkom prichádza do Kocúrkova aj nový rechtor. Svoboda sa ide ohlásiť cirkevnému dozorcovi pánovi z Chudobíc. Pán z Chudobíc mu prikazuje, aby učil po maďarsky, ale on pánovi z Chudobíc vraví: „Deti po maďarsky učiť budem, ale zabudnúť na materinský jazyk im nedám." Sloboda je uvedomelý Slovák. Študenti, ktorí s ním cestovali, poznali Tesnošilovcov a vedeli, že si chcú nového rektora získať, sa preobliekli za dobových potulných obchodníkov a boli ponúkať svoje remeslo k Tesnošilovcom, aby tak odradili nového rektora od návštevy u nich. Po príchode sa nový pán rektor zaľúbi do Ľudmily, dcéry starého rechtora Procházku a požiada ju o ruku. Takto ostáva Madlena spolu so svojou rodinou v hanbe a ich suseda Vojteška sa im vysmieva.

Postavy

• Jánoš Tesnošil – čižmársky majster; stelesnenie všetkého, čím trpela malomestská spoločnosť; kvôli začleneniu sa opičí po pánoch, snaží sa hovoriť po latinsky, maďarsky napriek tomu, že tieto jazyky neovláda, a sa tak vyvyšoval na kocúrkovskú spoločnosť. Na tejto postave autor zobrazil typického predstaviteľa malomeštiactva. Jeho rodina je tiež obrazom úpadku, pretože manželka sa ničomu nevenuje, iba klebetí. Ich syn miesto študovania prehajdákava majetok.
• Madlena – jeho manželka; stelesňuje všetku faloš, pretvárku, závisť a klebetníctvo.
• Anička – jeho dcéra; rozmaznaná, neposlušná, až bezočivá.
• Honzík – jeho syn; lenivý
• Vojteška – Tesnošilova suseda
• Vojtech – jej syn študent
• Procházka – predošlý rechtor
• Ľudmila – jeho dcéra
• Svoboda – zvolený za rechtora; hrdý na svoju reč, zvyky a spôsob života; je uvedomelý Slovák, ale váži si pri tom aj maďarčinu; je protikladom
• Tesnošilovcov a pána z Chudobíc; predstaviteľom vzdelancov; hlboko spriaznený s ľudom.
• Kostolník
• pán z Chudobíc – dozorca cirkvi; zeman, ktorý vychádza na mizinu, je slovenského pôvodu, ale hlási sa k Maďarom, chce v Kocúrkove presadiť maďarčinu, hoci sám po maďarsky nevie.
• Attila – jeho syn
• Škrivánok – študent
• Rajnoha, Gorazda, Krahulec – zbojníci

Ján Chalupka vo veselohre Kocúrkovo predstavil svet malého mesta s tromi hlavnými zložkami spoločnosti: predstaviteľov feudalizmu - zeman a cirkevný inšpektor pán z Chudobíc, predstaviteľ malomestskej buržoázie - čižmársky majster Tesnošil a jeho rodina a mladá pokroková generácia, predstavená učiteľom Svobodom. Je to obraz dvoch protichodných svetov: zanikajúci feudalizmus a zrod národne uvedomelej inteligencie. Pán z Chudobíc a Tesnošil sú smiešne figúrky. Ich názorová zadubenosť a obmedzenosť, neschopnosť tvorivého činu sú vážnou prekážkou pochopiť súčasné spoločenské problémy / nástup kapitalizmu /.

Rodina pána z Chudobíc i Tesnošila sú slovenského pôvodu, ale vzdávajú sa svojej slovenskej národnosti, aby si zachovali zdanie spoločenského významu. Vzdávajú sa slovenskej reči a deformujú ju používaním maďarských a latinských slov a fráz, ale ani jednu a ani druhú reč dobre neovládajú. Tesnošil sa napodobňovaním vyšších vrstiev šľachty stáva napodobiteľov typických čŕt novej buržoázie. Jeho žena je klebetná a jej jediným úsilím je vydať dcéru Aničku. Charakter budúcich Kocúrkovčanov zvýrazňuje aj ich lenivý syn Honzík. Pán z Chudobíc je predstaviteľom upadajúceho zemianstva a snaží sa odvodiť svoj pôvod a rod od Arpáda. Protiklad tejto spoločenskej triedy Chalupka vykreslil v národne uvedomelom inteligentovi učiteľovi Svobodovi. V ňom sa črtá postava blízka štúrovskej inteligencii. Z jeho názorov preráža duch národnej znášanlivosti. Humor veselohre dodávajú predstavitelia, ktorí si myslia o svojom spoločenskom postavení viac, ako v skutočnosti znamenajú. Slováci sa vo veselohre usilujú nájsť spôsob, ako sa zaradiť do vyššej panskej spoločnosti. Autor v hre kritizuje prospechárstvo, stav malomeštiactva a nižšej šľachty, kvôli ktorému dokážu zradiť aj svoj pôvod. Ale aj napriek tomu Chalupka nebol šovinisticky zaujatý proti maďarskému národu, veď na urážky pána z Chudobíc, ktorými častoval slovenský jazyk, odpovedá mladý učiteľ Svoboda slovami: ,,Len čo si zvyk, odev, jazyk, zavrhnete, čím ste boli posiaľ, tým byť prestanete. Vernosť národu a jeho atribútom, najmä rodnému jazyku, bola Chalupkovi kritériom ľudskej hodnoty.

Toto dielo sa skladá z troch dejstiev a päťdesiatichštyroch výstupov. Prvé dejstvo má devätnásť výstupov, druhé dejstvo má deväť výstupov a tretie dejstvo má dvadsaťšesť výstupov. V diele, keďže je to divadelná hra, prevládajú dialógy, no ojedinele sa vyskytujú aj monológy. Veľmi často sa tu vyskytujú slová vzdelanie, maďarčina, slovenčina a slovné spojenie: len aby sme v hanbe nezostali. Chalupka tu dokonca použil časť z Kollárovej Slávy dcéry:
Svoboda:,,...Poručeno bohu, musím sa naučiť i naďalej na mále prestávať. Moje husle budú moje potešenie a Slávy dcéra je moje kochanie. (Číta.)
Učte se svůj národ milovati!
Hučte, Tatry, hlas ten k horám Černým,
Hučte Krakonoše k Uralům,
Peklo zradcům! – nebe Slávům věrným!-“

Dielo je písané dosť zložito a keďže je to divadelná hra mne sa veľmi zle čítalo a ani zápletka nebola nejako zvlášť zaujímavá, a hoci bola napísaná v slovenčine, nachádza sa tu množstvo archaizmov a fráz v maďarčine, latinčine a nemčine. Zaujali ma, ale veľmi dobré postrehy
autora, ktorý kritizuje ľudí niekedy až fanatických pre maďarčinu. „Dal by som za ňu i čo nemám, poslednú košeľu i len tento krk by som obetoval“. Podľa mňa toto dielo perfektne vystihovalo situáciu v Uhorsku, keď žil autor. Dá sa povedať, že bol priekopníkom komédie na Slovensku, veď dodnes sa pri príležitosti smiešnych udalostí hovorí, že je to tu ako v „Kocúrkove“.
Páčil sa mi rozhovor medzi pánom z Chudobíc a Svobodom:
Pán z Chudobíc: „Dal by som za ňu i čo nemám, poslednú košeľu i len tento krk by som obetoval.“
Svoboda: „Ja nie tak. Za maďarskú gramatiku by som si ja nedal krk vykúriť, ba ani vlas na hlave sa nemá nikomu pohnúť. Ale to ma mrzí, keď naši mladí ľudia, rodom Maďari, sa cudzím rečiam učia a svoju zanedbávajú.“

Tento citát výborne charakterizuje dobu, kedy spisovateľ žil. Svoboda v tomto citáte vystihuje hlavný dôvod, prečo aj neskôr štúrovci začali národný odboj a to je ľahostajnosť ku vlastnej reči.