referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Eugénia
Piatok, 18. septembra 2020
Božena Slančíková-Timrava: Hrdinovia
Dátum pridania: 27.04.2006 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: brisid
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 338
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 6.3
Priemerná známka: 2.99 Rýchle čítanie: 10m 30s
Pomalé čítanie: 15m 45s
 
Pri čítaní Timravinej novely Hrdinovia vám určite neušlo, že jej názov je s jej obsahom len zriedka v súlade, naopak, častejšie je v protiklade. Slovo hrdina a hrdinovia nad Timravinou novelu neznie ani slávnostne ani obdivne, ale často trpko a obžalúvajúco a nezriedka aj ostro ironicky. V Timravinom obraze slovenskej dediny počas prvej svetovej vojny je bohatá škála situácií, ale i citov a myšlienok s akými ľudia na vojnu a jej dôsledky reagovali. Timrava nevidí a nezobrazuje ľudí len a predovšetkým skupinove, u každého vie zdôrazniť jeho vlastný a osobitný spôsob vyjadrovania, ale v tejto bohatej osobnej členitosti sa jej predsa nestráca ani to spoločné, čo ľudí delí na hrdinov a „hrdinov, na tých, ktorí sú obeťami a na tých, ktorí horlivo obetujú predovšetkým tých druhých.

Jej sympatie a porozumenie patria tým prvým, jej irónia a výsmech tým druhým. Ani jedno ani druhé však nevyjavuje v siahodlhých autorských úvahách. Timrava je spisovateľka mimoriadne stručná. Všetko u nej je v postavách, v situáciách, v obraze. Vie presne postihnúť, čo sa deje navonok, ale ide jej predovšetkým o to, čo sa deje v ľuďoch, z akých pohnútok ich konanie vychádza, aké stopy zanecháva v ich citoch a myšlienkach.
Novelu Hrdinovia Timrava napísala na vrchole svojej ľudskej i umeleckej zrelosti, patrí k jej najlepším dielam, o Timravinom umení sa z nej dozvieme veľa.
Novela Hrdinovia sa skladá z 12 kapitol. II. kapitola po cenzúre zostala iba torzom pôvodného textu.

Dejová línia je slabá, iba línia vzťahu Širický - Líza má isté dejové napätie a postupnosť. Väčšiu časť kapitol tvoria ucelené obrazy z rôznych dedinských a mestských prostredí (U Demákov, U Matvejov, U Pekov, V kancelárií notára, V hostinci v meste, V stoličnom dome, U Širického, U Lízy, atď.). Novela je rámcovaná dvoma kľúčovými scénami.
Na začiatku bubeník zobudí dedinu, ktorá sa zbehne počúvať oznam o vypuknutí I. svetovej vojny. Autorka prechádza z rodiny na rodinu, ukazuje ich reakcie a zároveň vnútorné vzťahy.

Na konci sa okolo poštárky zbehnú ľudia, aby prevzali oznámenia z frontu a listy.
Vyberá si tri ženy a ukazuje ich reakciu na smrť blízkych. Anča Demákovie ďakuje Bohu, že muž zomrel doma a môže sa starať o jeho hrob. Anku Matvejovie, ktorej umrel Ďuro a s ním stratila i šťastie, ktoré ju dovtedy v živote sprevádzalo. Zuzu Pekovku, ktorá sa cynicky poteší smrti muža, ktorého kedysi milovala:
,,Ani Anča, boháčka, ho nebude mať''.

Čo napísanie novely Hrdinovia predchádzalo, čo charakterizuje Timravinu umeleckú metódu:
Spisovateľka Timrava, vlastným menom Božena Slančíková, narodila sa 2. októbra 1867 na Polichne v mnohodetnej rodine evanjelického farára Pavla Slančíka. Polichno je neveľká dedina medzi novohradskými vŕškami čosi vyše desiatky kilometrov od Lučenca. V časoch Timravinej mladosti i Polichno i neďaleká Ábelová, kam sa spisovateľka neskôr presťahovala, boli „svet v svete stratený“, ako ich charakterizoval básnik. Je i bol to kraj čisto slovenský, no v druhej polovici minulého a na začiatku nášho storočia inteligencia v tomto kraji, „páni“, ako sa v Timraviných poviedkach vraví, notári, farári, učitelia a úradníci, boli z veľkej časti pomaďarčení. To len prehlbovalo rozdiely a protiklady medzi ľudom a pánmi. Slančíkovská rodina však bola slovenská. Pavol Slančík vychovával i učil svoje deti sám, neposielal ich do školy, iba koncom školského roku chodili skladať skúšky. Tak sa učila i Božena, spolu so svojím bratom-dvojčaťom Bohuslavom i s ostatnými súrodencami. Okrem tejto rodinnej výchovy rok pobudla Timrava i v dievčenskom ústave v Banskej Bystrici.

Pravda, budúcu spisovateľku neformovalo len vyučovanie, ale celé rodinné prostredie, kde sa jej dostali do rúk predovšetkým slovenské knihy a časopisy, ale i knihy maďarské a nemecké. Okrem toho niektorí Boženini súrodenci, najmä staršia sestra Irena, pokúšali sa i o vlastnú literárnu tvorbu, ba v jeden čas vydávali si pre vlastné potešenie a zábavu i rukou písaný časopis Ratolesť, do ktorého písala i Božena a to už pod pseudonymom Timrava, ktorý sa stal potom i jej spisovateľským menom. Zvolila si ho podľa názvu čistého, výdatného prameňa, podľa hôrnej studničky v neďalekom vŕšku nad Polichnom.

Život v Polichne i na polichnianskej fare plynul obyčajne svojím všedným, nevzrušeným tokom, bol naplnený drobnými každodennými prácami, no tým silnejšie sa v ňom prejavovali i pociťovali vzájomné ľudské vzťahy, láska i hnev, bolesť i radosť, s ktorými ľudia vtedy často prichádzali práve na faru. Plachá a nevýbojná Timrava sa s ľuďmi ťažko zbližovala, no tým intenzívnejšie ich pozorovala, za vonkajšími črtami hľadala ich vnútornú podobu, to čím naozaj žili. Sama o tom neskôr hovorila: „Nuž ľud, ľud, ľud. Páčil sa mi. Ale ja som sa im nevedela priblížiť. Bola som aristokratka. Veľmi to bolo ďaleko odo mňa. Moje sestry sa vedeli s nimi zhovárať, ja nikdy nie. I hanblivá som bola. Plachá. Ani ma nemali radi. Hoci nebadane som ich pozorovala. Veľmi. Pučilo ich, keď sa v rozprávkach našli...“.

Lenže v Timraviných poviedkach a novelách „sa našli“ aj páni notári, farári, učitelia, úradníci a slečny z dedinskej inteligencie – a tých „pučilo“ nemenej ako jednoduchých dedinčanov. Lebo Timravin vzťah k nim, k ľuďom vlastnej triedy nebol o nič zhovievavejší ako k dedinskému ľudu, skôr naopak. Priskoro a pridobre dovidela, že v živote vtedajšej čiastočne pomaďarčene, ale aj slovenskej národnej inteligencie je veľa povrchnosti, pretvárky, že za veľkými slovami sa skrýva často len vnútorná prázdnota a nuda. Timravu to všetko zraňovalo i provokovalo, jej vzťah k ľudu i k inteligencii bol plný dramatického napätia. Znásoboval ho i jej vlastný vnútorný nepokoj, dezilúzie z toho, že často i tie najskromnejšie ideály a predstavy o plnosti života a naplnení túžob, stroskotáva na tvrdej skutočnosti.

Práve tu, v týchto vzťahoch a vnútorných protirečivostiach je hlavný prameň Timravinho umenia, tu je osobitosť jej realizmu. Realizmus to nie je totiž opisovanie a popisovanie toho, čo každý na prvý pohľad vidí, realizmus je práve v prieniku do tých vzťahov a hnutí ľudského vnútra, ktoré sú pod povrchom, realizmus to je aj spisovateľov nesmierne silný kladný alebo záporný vzťah a postoj k tomu, o čom píše. Práve pre tento prienik do ľudského vnútra, do vzťahov medzi ľuďmi, ale i do vzťahov, ktoré človeka viažu so spoločnosťou, je Timrava veľká realistická spisovateľka.

Hoci Timrava zo všetkých slovenských spisovateľov mala najďalej k politike, predsa ani na chvíľu nestratila orientáciu ani odvahu vysloviť svoj postoj. Lebo ju nezaujímali predovšetkým politické vzťahy a situácie, ktoré vojna priniesla, ale len a jedine to, ako vojna zasiahla do života ľudí, ako poprevracala ľudské osudy, ale aj ľudské hodnoty. Ľudské osudy, hnutia ľudského vnútra boli vždy doménou Timravinho umenia, dovidela do človeka tak hlboko ako málokto iný zo slovenských spisovateľov, preto s istotou a so znalosťou mohla sledovať jeho osud a premeny aj pod tlakom vojnových udalostí.

Vidno to hneď v prvej kapitole novely. Začína sa akoby bez prípravy, prudko a nečakane ako sama vojna: Polnočné bubnovanie rozvíri celú dedinu, vnesie do nej nepokoj a akoby od prvej chvíle sa naznačuje, že všetky vzťahy a hodnoty sa zrazu prevracajú. Tí, čo bili hrdí na svojich urastených synov či milencov a mužov, odrazu cítia strach a úzkosť, lebo vedia, že ich čaká front (str. 18). Tí a tie, čo sa hanbili za svoju telesnú slabosť či chybu, ako napríklad Peko a jeho žena, odrazu majú akési zadosťučinenie, sú spokojní, lebo vedia, že vojna nebude žiadať od nich to najcennejšie – život. Ale ostávajú aj hodnoty a povinnosti nenarušené: práca, robota. Gazda Demák nezabudne rozkázať: „Maru zobuď ráno zavčasu. K tomu jarcu musíme sa pribrať zo skrúšeného srdca. Skrčí sa dočista na koreni. Tak sa len hore do roboty!“ On nezabudol, že sa má žiť aj zajtra. Hlavu nestratil, čo bude i vojna.“

Timravino majstrovstvo v Hrdinoch sa ukazuje aj v tom, že hoci vojna je tu prítomná vždy a všade, vytvára atmosféru, ovplyvňuje vzťahy, predsa sa v nej nestráca obraz všedného, každodenného života dediny, naopak, jeho kontúry sú ostrejšie, obraz je plnší. To, čo v dovtedajšej Timravinej tvorbe existovalo akoby zdanlivo len popri sebe, svet ľudu a svet pánov, tu v Hrdinoch sa po prvý raz široko a hlboko konfrontuje, meria sa jedno druhým. Lásky a nenávisti, ktorými žili dedinskí mládenci a manželia, prerastajú do tragédií. Lásky a flirty, ktorými si krátila nudu panská spoločnosť, neprestávajú ani cez vojnu – Líza, Gréta, Ada snujú svoje ľúbostné predstavy o Širickom – no teraz akoby ešte viac vynikla ich prázdnota a bezcieľnosť.

Rozdielny vzťah ľudu a pánov k vojne Timrava konštatuje priamo: „V kancelárii, kam poberajú sa chlapi, je viac pánov pospolu. Sú tiež vzrušení, no oni inak ponímajú veci ako ľud. Pravdaže, z nich ani jeden nemá ísť na vojnu...“(str. 32). Poslednou citovanou vetou Timrava hneď aj ironizuje „hrdinský“ postoj pánov, takže všetky ich veľké vlastenecké reči a nadšenie vnímame od začiatku ako prázdne bubliny. Naopak. Ľud od začiatku berie vojnu ako nešťastie, nemá dôvod na veselosť: „Lebo nejdú zabíjať, ani do umu im nepríde, že to budú robiť, ale idú umrieť – stratiť životy. Akživo naučení len dávať, nie brať...“

Jedným zo znakov Timravinho umenia je veľký zmysel pre individuálne, pre osobitosť čŕt i postojov každého človeka. A tak ani v Hrdinoch sa jej obraz nikdy nezužuje len na dvojstrannú schému ľud – páni. Matvejovie prístavok je človek z ľudu, a predsa ide do vojny hrdo a veselo, a my cítime, že je v tom i pýcha a hrdosť neskúseného dedinského krásavca i sebavedomie majetného človeka. Jeho koniec je však tragický. A práve tak z druhej strany podnotár Širický. Podľa svojho úradu patrí medzi pánov, ale ich radosť z vojny, ich oduševnenie mu je cudzie, je tolstojovec a pacifista: „a že sa nikdy neklaňal hrdinom nijakého veku a nijakého národa, ktorí mečom a na úkor druhých stali sa veľkými (slovom: nechcel vojnu), teraz, v týchto veľkých časoch, ako nazvali túto dobu vraždenia, preplnená mu je duša hnusobou a odporom. Srdce sa mu zviera. Plakať by mohol ako žena, a revať ako lev.

A teraz na ceste, ako mu doletela do ušú kviľba ľudu, zachvátila ho taká muka, že sa temer potočil. Lebo prečo je trápený tento ľud – a prečo by šiel do vojny i on.“ V čase najväčších rozporov, v čase najväčšieho rúcania hodnôt vstupuje do Timravinho diela človek s toľkými dobrými vlastnosťami a s takou kladnou predstavou života ako u nej hádam nikdy predtým. Nie iba ako protiváha hrôz vojny a proťajšok chvastavého a prázdneho notára Laciho Baláňa. Postava Širického je nepriamo dokladom aj o tom, že ten vzdor, odmietanie a „vŕšenie sa“, ktorými sú naplnené mnohé Timravine postavy i autorka sama, nebol prejavom nihilistického vzťahu k životným hodnotám. Naopak, bol to protest v ich mene a proti tomu, čo sa len tvárilo ako hodnota, čo bolo skutočnému životu na prekážku.

„Hrdinovia sú akýmsi zmnoženým kolektivistickým výtvorom spisovateľkiným, hrdinom je tu celá dedina za vojny, znepokojovaná, okrádaná na materiáli hmotnom i ľudskom.“
(Ján Hamaliar: Zapadlé ovocie samôt, Hlasy nášho východu, 1929)

„Timravini Hrdinovia dôsledne ukazujú, že hrdinovia boja za mier sú tými skutočnými hrdinami, a preto sú spolu s Hviezdoslavovými Krvavými sonetmi základom našej povojnovej literatúry.“
(Ivan Kusý: Timrava, Zborník Timrava v kritike a spomienkach, 1958)

„...vynikajúci realistický talent Timravin nie je v tom, že opisuje verne skutočných ľudí, ale v jej umeleckom postupe. Ním spôsobuje, že jej postavy vníma čitateľ ako skutočné, hoci takými v plnej miere nie sú ...“
(E. Pauliny: Štruktúra Timravinej poviedky nemilí, Zborník..., 1985)
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.