Daniel Hevier: Kam chodia na zimu zmrzlinári

Narodil sa 6. decembra 1955 v Bratislave. Vyštudoval odbor estetika – slovenčina na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Dva roky bol redaktorom literárnej redakcie Čs. rozhlasu v Bratislave. V rokoch 1982 – 1989 bol profesionálnym spisovateľom v slobodnom povolaní. Potom sa stal šéfredaktorom vydavateľstva Mladé letá. Od roku 1992 vedie vlastné vydavateľstvo Hevi. Žije v Bratislave.

Zápis na čestnú listinu IBBY za dielo Kam chodia na zimu zmrzlinári
1994 - Trojruža – cena za celoživotné dielo pre deti
Cena Zväzu slovenských spisovateľov – Krajina Zázračno
Cena vydavateľstva Mladé letá – Kam chodia na zimu zmrzlinári
1. miesto v čitateľskej ankete o Najpopulárnejšieho spisovateľa za rok 1996

Daniel Hevier je takmer univerzálnou tvorivou osobnosťou, ktorá v tvorbe pre deti rešpektuje princíp detského aspektu. Píše poéziu i prózu, eseje, piesňové texty a scenáre, je dramatikom i prekladateľom, zostavovateľom mnohých antológií, vydavateľom a ilustrátorom.
“Hevier je jedným z najpozoruhodnejších moderných rozprávkárov v slovenskej literatúre. Rozprávkové spektrum tohoto autora je veľmi široké. Možno v ňom nájsť rozprávky symbolické, andersenovského ladenia, rozprávky založené na nonsense a paródii, na vtipnej hre slov a predstáv i na poetickom nápade, sci-fi rozprávky, rozprávky-podobenstvá i rozprávky-moralitky, ale aj lyricko-epické etudy.”
Zuzana Stanislavová

Rozprávková kniha Kam chodia na zimu zmrzlinári vyšla prvý krát knižne v roku 1984 vo vydavateľstve Mladé letá. Ilustrovala ju Ľuba Končeková-Veselá a graficky ju upravil Marián Jaššo. Je určená pre čitateľov od 6 rokov a obsahuje 10 rozprávok.
Kniha sa začína akýmsi úvodným príbehom nazvaným Vtáčik Poštáčik. Tu sa stretávame so spisovateľom Halabalom, ktorý píše rozprávky pre deti. Mimochodom, so spisovateľom Halabalom sa stretávame aj v iných rozprávkach. Či už v rozprávke Zdrobneninkové kráľovstvo alebo v Rozprávke o malom „a“. Autor dal tejto postave vtipné a netypické meno. Postava spisovateľa Halabalu nie je jediná, ktorá má takéto meno. Napríklad v tej istej rozprávke vystupuje predavač Milerád, ktorý je vždy ochotný pomôcť alebo poradiť. Ako môžeme vidieť, takmer každé meno nám dáva vedieť, akú vlastnosť má postava alebo aké má zamestnanie. V iných rozprávkach sú to napríklad zmrzlinár Kornútik, tatko Pikorko, profesor Tingwal, inžinieri Pikford a Fordpik, generál Bigmaus (ktorý sa podobá na veľkú myš, čo zároveň aj jeho meno znamená), maliar Farbomil, kúzelník Šibring, klaun Bumdočela alebo trpaslík Ďžalibalibopo.

Už ako malú ma najviac zaujala rozprávka Zdrobneninkové kráľovstvo a nie je tomu teraz inak. Je v nej množstvo zdrobnenín, ktoré vytvárajú zábavnú atmosféru. Napríklad, vládne tu kráľ, ktorý ani nie je kráľom, ale králičkom, nemajú tam noc, ale nôcku („celá noc by sa tam nebola zmestila, tak tam chodievala jej najmenšia dcéra“), ani hviezdy, namiesto ktorých sú tu svätojánske mušky (pretože hviezdy by sa tam tiež nezmestili), deti nemajú lyže, ale lyžičky a všetci drobučkí ľudia majú drobučké, kratučké mená ako Pip, Dan, Šup, Cin, Hev a podobne. Vtipné bolo aj to, že všetci títo obyvatelia hovoria najčastejšie slová, ktoré sa skladajú z troch písmen. Štvorpísmenové slová sa používajú iba pri slávnostných príležitostiach a päťpísmenové len veľmi zriedka. Dokonca vysloviť šesť, sedem, či viacpísmenové slovo je veľmi nebezpečné. So spisovateľom Halabalom sa v tejto rozprávke stretneme, keď sa králiček Tim vyberie za ním po radu, pretože neuvedomene vyslovil 19 písmenové slovo, ktoré trčalo až do susednej ríše a ohrozuje jeho kráľovstvo.
V rozprávke Kam chodia na zimu zmrzlinári vyznieva autenticky, pretože rozprávač nám povie, že sa s pánom Kornútikom kamarátil a keď pán Kornútik odchádzal, bolo mu smutno.

Rozprávka Smútok za Johnom Lennonom sa začína rozprávaním o jednej oceľovej guľke, ktorá si o sebe myslí, že je najmocnejšia. Neskôr zistíme, že je to vlastne rozprávanie o slávnom spevákovi Johnovi Lennonovi, ktorý hral v skupine Beatles. Hovorí sa tu, ako John Lennon sedí doma za bielym klavírom a vyťukáva na klávesoch pesničky o žltej ponorke (čo je pieseň Yellow submarine), o jahodových poliach (Strawberry fields forever), o pánovi Nikto, ktorý býval v krajine Nikde a nikdy nič nerobil (Nowhere man), o holičstve v mestečku Penylejn (Penny Lane), o opustenej slečne, ktorá nemala nikoho, iba nádherné a záhadné meno (Eleanor Rigby). Raz za ním príde dievčatko Lucinka a John začne hrať melódiu o Lucinke, ktorá býva na oblohe, počíta hviezdne diamanty, obloha je celá z marmelády a voňajú tam pomarančovníky (pieseň Lucy in the sky with diamonds). Keď sa Johny vyberie na prechádzku, guľka vyletí z revolvera a dobehne Johna (toto slovo je s ohľadom na deti podľa mňa vhodnejšie ako „zastrelí“). John Lennon odíde na žltej ponorke do krajiny Nikde a na cestu mu hrá kapela Klubu osamelých sŕdc, ktorú diriguje seržant Pepper (pieseň Sgt. Pepper`s Lonely hearts club band). Veľmi výstižný je posledný odsek:

„Guľka z revolvera už dávno zhrdzavela a rozpadla sa na prach, ale pesničky hudobníka Johna ľudia počúvajú dodnes. Pretože hudba je mocnejšia než všetky zbrane na svete.“

Jazyk v tejto knihe je veľmi jednoduchý, prístupný aj malým deťom. Nenašla som tu žiadne nezrozumiteľné alebo cudzie slová, ktoré by dieťa nepochopilo.
Kniha je veľmi pekne a farebne ilustrovaná, ku každej rozprávke je obrázok, ktorý presne vystihuje akúsi hlavnú časť tej - ktorej rozprávky.