Galovič:
Šéf bezpečnostného kabinetu. Mŕtveho najväčší politický sok. Galovič bol presný opak mŕtveho: rozhodný, vedel používať moc a nerád sa ukazoval na verejnosti. Mŕtvy bol síce prvý muž krajiny, no Galovič bol ten, kto všetko z úzadia riadi. Nemal priateľov, priateľstvo považoval za slabosť a on slabosti nemal. Nikdy sa nešepkalo, že by mal milenku, to bolo pre každého priam nepredstaviteľné. Aj pre neho. Chodiť za ženskými bolo v rozpore s princípmi, ktoré strážil. Slabosť. Neresť. A čo horšie, nebezpečenstvo vyzradenia tajomstiev. Bol vždy v službe, plnil si povinnosti. S málokým sa pristavil. V spoločnosti stával osamotený, v strehu. Nikdy nemal priateľa. Priateľstvo pokladal za zahanbujúcu, sentimentálnu príťaž a nedôstojný záväzok. On sa nechcel, nepotreboval ukazovať na verejnosti, nevedel sa spoločensky správať, obliekať, no jedno vedel, vedel vládnuť. Žil skromne a striedmo. Galovč býval v trojizbovom byte. Odmietol vilu. Verejne vystupoval len nerád. V spoločnosti sa vždy cítil nesvoj. Nevedel sa správať, nevedel jesť, vždy mal zle uviazanú kravatu.
Nikam nechodil so ženou, keď už musel na recepciu , či na nejakú slávnosť, vždy šiel sám Nemal reprezentatívnu ženu, ktorú by potreboval ukazovať na obdiv, nevozil sa v drahých autách, značil si kto to robil, mohlo sa to niekedy zísť. Do úradu a z úradu chodieval pešo. Na dovolenku, ak vôbec niekam šiel, cestoval druhou triedou. Za vlastné. Veľmi starostlivo sledoval, ktorý z funkcionárov používa služobné auto na súkromné cesty. Niekedy sa to môže zísť. Galovič nič nerobil z osobných pohnútok, neničil ľudí z nenávisti, žiarlivosti, alebo strachu. Bol to muž bez pocitov. Galovič nebol chybujúci. Galovič sa za celí čas svojho úradu nedopustil nijakej chyby. Galovič bol monštrum, monštrum s absolútnou morálkou. Bez slabostí. Bez vášní. Možno bez túžob. Tvrdilo sa o ňom, že z nejakej príčiny nemôže spávať? Galovič spal vždy dobre, tvrdo, tuho, ľahol si, zavrel oči a spal. Svedomie, a on by sa dôrazne ohradil proti tomu slovu, mal vždy čisté. A nech to znie akokoľvek čudne nikdy neurobil nijaký krok motivovaný osobnými záujmami. Nemal nijaké osobné záujmy. Jeho zákonom, jeho – ak sa to tak dá nazvať – vášňou, jeho cťou bola povinnosť. Nevedel, čo je radosť, nevedel, čo je žiaľ. Veci triedil na dobré a zlé.
Dobré je dobré, zlé je zlé, medzi tým nie je nič, len pokryteckí intelektuáli, tí mäkkýši s nevyvinutými svalmi sa pokúšajú nahovoriť svetu čosi o zložitosti ľudského vývoja. On, Galovič, im na to nenaletí. Humánne je , čo je pokrokové, a pokrokové je, čo je revolučné. To čo bolo dobré nechal na pokoji, čo bolo zlé, alebo nevhodné, nepohodlné zničil. Odhaliť. Usvedčiť. Zneškodniť! Galovič mal veľmi úzky slovník. Nenávidel intelektuálov, systematicky ich odstraňoval. To bola jeho spoločná vlastnosť s mŕtvym, no mŕtvy to robil zo žiarlivosti a strachu, on z presvedčenia. Galovič na nič nezabúdal. A Galovič nezabúda. Nezabúda nikdy. K jednej z Galovičových povinností je nezabúdať. Na nič, nikdy... Obklopoval sa ľuďmi, ktorí boli podobní ako on. Neveril nikomu. Netúžil po moci, nepachtil za ňou ako mŕtvy. Keď sa napokon stal prvým mužom, nestalo sa tak preto, že by on chcel. Galovič zostal posledný zo starej garnitúry, ktorá bola na pokraji pádu. Reprezentoval skostnatenosť a zastaralosť predošlej doby. Ešte je mocný! Nikdy nebol taký mocný! A teraz má v rukách všetku faktickú moc, aj príslšný aparát, ktorý ju stráži a uplatňuje. Ale sám cíti, že je koniec. S tým mŕtvym odchádza celá jedna éra. Galovič je jej pozostatkom. Bude už len prekážať. Prekáža už dlho, ale nie všetci to pripisovali jemu, hromozvodom verejnej mienky bol ten mŕtvy, nie on.
Mŕtvy:
Frankov priateľ. V mladosti si boli veľmi blízky. Bol vždy dobre oblečený, vedel sa spoločensky správať. A medzitým ten, čo tu leží mŕtvy, si časom vybudoval povesť najlepšie oblečeného muža v krajine. Iste prestál každé ráno dlhý čas pred zrkadlom, kaď si viazal uzol, kravata sa mu stala symbolom úspechu, fetišom vzostupu, umocnením šarmu – a pre Franka, ktorý ho tak dobre poznal, dôkazom narastajúcej márnivosti. Bol veliteľom partizánov SNP. Od svojich ľudí vždy vyžadoval železnú disciplínu, poriadok a poslušnosť. Niekedy hraničila jeho tvrdosť až s krutosťou.
Bol rozhodnutý. Bol i panovačný . Vyžadoval železnú disciplínu i tam, kde bola obťažná a zbytočná. Bol márnomyseľný, potrpel si na efektné činy a akcie, ale nehrnul sa do nich bezhlavo a nehnal svojich mužov zbytočne na jatky. Ktovie, či zbytočne, Frank by sa dnes nevedel vysloviť, či zbytočne. Veľmi mu zazlieval, keď na mieste zastrelil chlapca, sopliaka, ktorý zaspal na stráži. Ale neskoršie im Nemci vpadli do boku zato, že im zlyhala stráž. Od mladosti bol vodcovský typ. Vždy sa našli ľudia, ktorí ho nasledovali, ale nešli za ním zo strachu alebo pre peniaze, šli za ním z presvedčenia. Jednoducho bol vodca. Ako vedúca postava z odboja sa dostal do strany a na krajský výbor. Nasadili ho do terénu. Možno chceli vyskúšať, či to zvládne. Zvládol to, presadil sa. Šiel. Bol vytrvalý, tvrdý, neúprosný, kde treba. Neúnavný, nepodplatiteľný. Vo dne v noci bol v činnosti, cestoval po kraji, nečakane sa zjavoval tam, kde horelo, kde bolo treba vymiesť zaprášené kúty. Agitoval, presviedčal, prosil, hrozil, kričal, zatváral a neveľmi ho zaujímalo, či vždy právom, mal plnú moc, mal dosť odvahy na rozhodnutie a dosť energie pre čin, tak zatváral, krajský Herkules s nadľudskou úlohou vyčistil tisíc Augiášových chlievov.
Počas pôsobenia v kraji bol s Frankom ešte lepší priateľ ako býval. Radil sa s ním ako ďalej Frank odobroval, alebo oponoval jeho činom. Boli s Frankom intímnymi , dlhoročnými priateľmi, vídali sa radi, a hoci to nebolo celkom podľa predpisu a poriadku, zasväcoval Franka do všetkých svojich starostí, radil sa s ním o akciách, ktoré chystal, Frank sa stal jeho dôverníkom , neoficiálnym poradcom , jeho čiernym i bielym svedomím. Postupne ako začal stúpať na spoločenskom rebríčku sa ich vzťah s Frankom menil – odcudzovali sa. Mŕtvy sa náhle z ničoho nič ocitol na najvyššom poste v kraji. To Frank považoval za okamih jeho života kedy sa zmenil. Velikáni padli, už mu nijaký kmeň nezacláňal slnko. Týčil sa nad okolím, sám velikán. Velikánov podťal. to znamená, že velikánov možno podťať. Aj jeho, velikána možno podťať. Tam kdesi sa musí začínať jeho zlom, premena jeho osobnosti. Mŕtvy začal byť pyšný, začal sa báť. Bál sa o svoju moc, preto pre seba uzurpoval stále väčšiu právomoc. Bál si sa. Bál si sa stále väčšmi. Bál si sa Galoviča, a napokon si sa bál všetkého a všetkých. ... Myslel si si, že viac moci v rukách - väčšia istota ? Preto si sústreďoval vo svojich rukách stále väčšiu moc, preto si neraz málo dôstojnými prostriedkami upevňoval dobyté postavenie. Začiatkom jeho pádu mohla byť aj skutočnosť, že sa obklopoval ľuďmi, ktorí mu neustále tlačili do hlavy myšlienku o jeho genialite.
On si to potom sám začal myslieť. Keď sa stal šéfom kabinetu v krajine na chvíľu mu spadol kameň zo srdca, lebo triumfoval nad svojím politickým sokom. Avšak keď Galovič zaujal miesto na oddelení vnútorných záležitostí, tak sa bál ešte viac a preto bol ešte mocichtivejší. Predtým, keď nemal takú možnosť vykonávať dobro v prospech spoločnosti to robil ako sa len dalo, ale po tom ako získal moc, pomocou ktorej mohol urobiť viac dobro nekonal. Možno preto, že dosiahol to po čom túžil celý život a možno s celkom iných dôvodov. Iste, vždy chcel vyniknúť nad iných, vždy chcel byť prvý na čele. Ale kaď iní – Franka nezaujíma z akých dôvodov – spoznali jeho výnimočnosť, umožnili mu vyniknúť a urobili ho prvým, prestal byť výnimočným a vynikajúcim a prvým, potlačil v sebe práve tie vlastnosti, ktoré ho vyniesli nahor. Dosiahol, po čom zrejme roky túžil, i keď to nedal na sebe spoznať. Sústredil vo svojich rukách moc. Ale moc nevyužíval. Len ju zneužíval na zabezpečenie ešte väčšej moci. Nestala sa v jeho rukách prostriedkom, stala sa cieľom všetkého jeho snaženia. Chcel aby všetko perfektne fungovalo. Keď niečo nešlo podľa jeho predstáv zobral si to pod palec.
A keď to nefungovalo ani tak označil to za sabotáž zameranú proti svojej osobe. Rozhodoval o všetkom , o tom čo je právo, čo nie je právo, vyslovoval suverénne súdy o umení, v ktorom sa nevyznal, dnes viedol poradu o poľnohospodárstve, zajtra o zložitej technológii vodných stavieb ...., rozčúlil sa nad zle fungujúcou železničnou dopravou , sám si ju vzal načas pod dozor a nevyriešil nič. Je len samozrejmé, že v každom prípade boli na vine tí druhí. Tak sa časom v jeho myslení stal celý národ bezhlavou a beztvarou masou, ktorú treba viesť za ručičku , strážiť, trestať, ktorej nemožno dôverovať, ktorá robí všetko napriek, a to jemu napriek, ktorá mu závidí a chce ho znemožniť. Neskôr sa už bál rozhodovať aj o banálnych veciach, bál sa, že urobí chybu, ktorú by mohli zneužiť proti nemu.
Napokon sa už bál rozhodnúť o čomkoľvek . Tým zaťatejšie si však upevňoval svoje postavenie, uzurpoval pre seba vždy väčšiu právomoc, sústreďoval vo svojich rukách všetku moc, akú vedel dosiahnuť. Nie aby vládol, toho sa vzdal.
Aby sa udržal, aby sa zachoval, cítil sa tak menej zraniteľný, istejší. Aj tak sa bál. Bál sa. Veľmi sa bál jediného človeka, ktorý stál mimo dosahu jeho moci, ktorý mal takisto pevné, ak nie pevnejšie postavenie. Bál sa Galoviča. Boli časy, keď to nevyzeralo, že sa tak strašne bojí. Raz, keď sa mu naskytla príležitosť mohol odstrániť Galovič, ale neurobil to. Nespravil to pretože sa bál o svoje pozície. Bál sa Galoviča? Sotva , Galoviča sa v tom čase nebolo treba báť. Bál sa iného. Bál sa, že odhalením Galovičových chýb vyvolá reťazovú reakciu, že poruší rovnováhu síl vo vedení, že pohýbe škatuľami, a to pokladal za nebezpečné, ak sa raz začne, ktovie kto a pri kom sa skončí? Na sklonku života sa už bál všetkých – aj Franka. Napokon ku koncu sa ten mŕtvy začal Franka báť. Možno vycítil, že Frank o ňom priveľa vie, a uvedomoval si, ako sa to skončilo s tými, o ktorých on priveľa vedel. Ale vtedy sa už bál všetkého a všetkých. Vtedy sa už bál tieňov. A tieňov bolo dosť a stále ich pribúdalo. Štátnik si rád vypil. Zvykol piť s Frankom, ale potom ako sa odlúčili pil aj sám. Zniesol veľa, ale nikdy nevedel kedy má dosť – nepoznal mieru. Veľakrát z toho vznikli trapné situácie.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie
Ladislav Mňačko: Ako chutí moc
Dátum pridania: | 16.02.2006 | Oznámkuj: | 12345 |
Autor referátu: | Eliška Havlová | ||
Jazyk: | Počet slov: | 10 396 | |
Referát vhodný pre: | Stredná odborná škola | Počet A4: | 34.3 |
Priemerná známka: | 2.91 | Rýchle čítanie: | 57m 10s |
Pomalé čítanie: | 85m 45s |
Podobné referáty
Ladislav Mňačko: Ako chutí moc | SOŠ | 2.9975 | 1635 slov | |
Ladislav Mňačko: Ako chutí moc | GYM | 2.9494 | 735 slov |