Kompozícia: 15 kapitol
Žáner: román
Literárne obdobie: literatúra po roku 1945 (slovenská)
Rok vydania: 1958
Motto: „Láska je nesmrteľná. Neumiera. Ide do hrobu. Len ide do hrobu. Neumiera. To iba myšlienky tlejú a ostáva z nich popol." (Jašík, R.: Námestie svätej Alžbety. Tatran, Bratislava 1986, str. 281)

Kedy a kde sa odohráva dej: v roku 1941 kdesi v periférii slovenského malomesta kdesi na juhu (Nitra)

Zhrnutie: Základnú dejovú líniu tvorí problematika vnútorného zápasu jednotlivcov s prvými prejavmi neľudskosti fašizmu. Dejotvornú funkciu má Igor, ktorý sa mení z chlapca na muža. Autor zobrazuje jeho tragickú lásku k židovskému dievčaťu.

Námestie svätej Alžbety - časť „mesta od viničným vrchom"; periféria, kde ľudia žijú vedľa seba bez toho, aby sa zamýšľali, kto je akého vierovyznania

Postavy:
Igor Hamar
- polosirota
- biedou vytrhnutý z lavíc gymnázia a prinútený tvrdo pracovať -> „priblížil sa dnu spoločnosti, ale nezakotvil v ňom"
- stará sa o chorú matku, ktorá neskôr zomiera
- miluje Evu, s ktorou sa poznajú už odmalička, každý večer sa s ňou tajne stretáva v kostole so štíhlou vežou uprostred námestia
- „V Eve nevidel ženu. Nahrádzala mu priateľa, ktorému sa možno vyžalovať, s ktorým sa možno podeliť o radosť i strasti. … nahrádzala mu rodičovský príbytok … bez Evy by bolo mesto pustatinou a život ničím" (Jašík, R.: Námestie svätej Alžbety. Tatran, Bratislava 1986, str. 31)
- spočiatku osemnásťročné dieťa, ktoré si s príchodom Nemcov do mesta nerobí starosti; neskôr človek, ktorý sa na život pozerá pesimisticky, zobral mu totiž mladosť a ilúzie a napokon vykonávateľ spravodlivosti, ktorý vraždí bez pocitu viny

Eva Weimannová
- Židovka
- celým srdcom miluje Igora
- od príchodu Nemcov nešťastná a utrápená, vedela, že Židov čaká smrť
- poddajná, berie život tak, ako ide
- v závere zavraždená fašistami, keď aj za cenu svojho života chce dieťa zavraždené fašistami ukryť pred zrakom jeho matky, keď sa preberie z mdloby

Samuel Weimann = Samko
- cíti a koná v duchu filozofie rezignácie
- so spoločníkom Maxim mali povoznícku firmu
- všetko v poriadku, kým do mesta neprišli fašisti
- úplne inak bral skutočnosť, že nastala posledná hodina Židov
- poddajný, uvedomoval si, že sú odsúdení na zánik, no nerozprával o tom, pracoval do poslednej chvíle
- po smrti Evy sa on a jeho manželka rozhodnú pre samovraždu - prijateľnejšia smrť

Maximilián Schlesinger = Maxi
- cíti a koná v duchu filozofie rezignácie
- Žid, ktorý po príchode Nemcov absolútne rezignoval na svet a život
- na protest si hviezdu prišil na zadnú stranu kabáta, utápal sa v alkohole, viedol kvílivé monológy o konci Židov, prestal pracovať, starať sa o seba, no nebol schopnejší urobiť nič radikálnejšie, iba čakal
- tvrdil, že on už zomrel a preto ho už „pán Hitler" zabiť nemôže

Jozef Maguš
- obľúbený obuvník, optimista a vtipkár
- komunista, veril, že Hitler si „vyláme zuby" na Rusku a príde záchrana
- on vnukne Igorovi myšlienku, aby sa Eva dala prekrstiť a neskôr aj, aby ušli k jeho bratovi do hôr
- v závere zachráni Igora pred nezmyselnou samovraždou

Žltý Dodo
- medzník medzi svetom fašistov a obyvateľov námestia
- hýrivec, mal rád peniaze a bezstarostný život
- pod vidinou peňazí sa stáva fašistickým prisluhovačom - má spisovať Židov, ktorí nenosia hviezdy
- za pár tisíciek udá nielen kamaráta, ale na zoznam pribudnú v alkoholovom opare i mená všetkých veľkých židovských obchodníkov, ktoré pozná; dokonca si na zoznam nechá pridiktovať i Židov, ktorých nepozná vôbec

Ján Flórik
- karierista a vrah, typický výtvor režimu
- holič z námestia, ktorý sa pod vidinou bohatstva rozhodne nenávidieť Židov, vedľa ktorých dovtedy žil a odchádza pracovať na okresný sekretariát HSĽS
- pochopil v čom spočíva „židovská otázka" a ako z nej tajomník bohatne
- prisľúbil pomoc kožušníkovi Helderovi a jeho rodine - prepašuje ich za hranice, avšak v poli ich zabil a zakopal a ukradol im aj zvyšok majetku, nasťahoval sa do ich domu
- stáva sa z neho posol smrti - chodí s fašistami od domu k domu a odoberá ľudí zo zoznamu
- v závere umiera rukou Igora

Haso
- zástupca tajomníka
- Židov nenávidí, nejde mu však o ich peniaze, úplne podľahol ideológii fašizmu
- nenosí čiernu uniformu, nepotrpí si na tom, radšej vysedáva pred mapou a knihami
- keď odvádzajú Židov uvedomí si, že i on je súčasťou davu, ktorí majú fašisti v moci
- spácha samovraždu

Dej:

Igor čaká pred kinom na kamaráta z detstva, s ktorým sa dávno nevidel. Žltý Dodo ho zoberie do krčmy a jeho spôsoby sú odlišné od Igorových. On už akosi zabudol, že pochádza tiež z periférie. Krčma je plná ľahkých dievčat a Igor, ktorý tam spôsobí roztržku (povie potenciálnemu zákazníkovi, že prostitútka je nakazená) odtiaľ uteká. Je večer a on sa ponáhľa do šikmej veže na stretnutie s Evou, na ktoré skoro zabudol. Eva je v ten večer iná - je preľaknutá, zamĺknutá, vystrašená. Mestečko totiž obsadili fašisti a Židia musia nosiť hviezdy.
Ján Flórik - holič, predáva svoje holičstvo. Ešte predtým tam však vivesí tabuľu, „že Židov neholí ani nestrihá". Tých, na ktorých dovtedy zarábal, začne nenávidieť - taký je totiž nový trend a on to vycíti. Odchádza pracovať na okresný sekretariát HSĽS. Ide za vidinou zisku a nesmierneho bohatstva.
Igor sa živí prácami, ktoré práve prídu. Je totiž polosirota a jeho matka je veľmi chorá.
Teraz ide robiť nosiča na železnicu. Dostáva prácu, má odniesť bohatej paničke kufre do jej domu v prepychovej štvrti. Táto ho u seba zdrží a zvedie. Igor stráca svoju nevinnosť.

Samko a Maxi sú dlhoroční spoločníci. Sú Židia a Maxi s príchodom Nemcov úplne rezignuje - len pije, povaľuje sa a narieka. Samko práve naopak, je pokorný, snaží sa pracovať ako dovtedy a nemyslieť na budúcnosť. Obaja však vedia, čo Židov čaká. Majú povoznícku firmu a teraz im vypomáha aj Igor.
Igor sa rozhodne, že chce žiť s Evou a pýta ju od jej rodičov. Tí s tým neveľmi súhlasia, no Eva a k Igorovi presťahuje. Žijú spolu avšak k úplnému šťastiu im čosi chýba. Pocit slobody, pocit istej budúcnosti, pocit bezpečia.

Obuvník Maguš poradí Igorovi, aby dal Evu prekrstiť. Farár však za to pýta veľa peňazí, ktoré Igor nemá. Samko, Evin otec, mu ich dať odmietne a bohatá panička, s ktorou sa vyspal a teraz ju o ne išiel ponížene prosiť, tiež. Neznesie totiž predstavu, že iným by mala pomôcť ku šťastiu, keď ona sama šťastná nie je. Teraz je vdova, v mladosti bola prinútená vydať sa za starého Žida, ktorý už zomrel. Keby jej Igor nepovedal o Eve, ich láske a o tom, načo tie peniaze chce, dala by mu ich, peniaze totiž pre ňu neboli problém. Igor je ochotný urobiť všetko - ukradol aj náhrdelník vystavený vo výklade zlatníctva, avšak ten bol len zo sadry.
Keď Igor konečne peniaze získa - od Maxiho, ktorý predá Samkovi svoj podiel v spoločnosti (kone), je už neskoro. Farár krst odmietne, nechce totiž prísť o krk, už sú príliš nebezpečné časy. A tak Maguš poradí Igorovi radikálnejšie riešenie: nech utečú s Evou k jeho bratovi do hôr, tam sa nikto nebude zaujímať o to, čo je Eva Židovka alebo nie. Igorova mama medzičasom zomrela a tak ho už doma nič nedrží - chce len jedno: byť s Evou a nebáť sa zajtrajška.
Zatiaľ na Flórik vo svojej kancelárii zabýval. Rýchle pochopil zvyky a obyčaje, ktoré tam vládli a prisľúbil bohatej židovskej rodine pomoc. Rozumel si vynikajúco aj s tajomníkom. Tajomník si dá zavolať Žltého Doda a ponúkne mu spoluprácu (myslel si, že to on ukradol ten náhrdelník): dostane notes a má po uliciach spisovať Židov, ktorí nie sú označení hviezdou. Žltý Dodo na zoznam napíše aj svojho kamaráta, jediného Žida, ktorého videl skutočne bez hviezdy. Čoskoro však pochopí, čo od neho tajomník chce. Nepotrebuje totiž „malé ryby". A tak Dodo na zoznam postupne spíše všetkých bohatých Židov, ktorých pozná, i tých, ktorých mu nadiktuje tajomník.

Deň pred uskutočnením plánu Igora a Evy o útek, sa stala v meste strašná vec: fašisti spolu s ochotnými dobrovoľníkmi chodia od domu k tomu a berú ľudí zo zoznamu. Igor prichádza domov, dom však nájde prázdny. Susedy mu povedia, čo sa stalo, že jeho milovanú Evu odviedol Flórik. Nachádza ju medzi masou Židov obkľúčených fašistami so zbraňami. Navzájom si kývajú, avšak viac urobiť nemôžu. Evu a ostatných odvedú do školy, kde ich nechajú prenocovať. Po dedine sa rozpráva, že ich pošlú vlakom pracovať do koncentračných táborov. Ráno sa táto hrozba naplní. Židov odvážajú k vlaku a kým fašisti obedujú a Židia sedia na lúke, vymyslí si veliteľ fašistov jednu krutú „zábavku". Dá si zavolať maličkého židovského chlapčeka a ponúkne ho pomarančom a čokoládou zo svojho obeda. Keď chlapček odchádza, dostávajú fašisti povel strieľať … a mŕtve telíčko klesá k zemi. Chlapcova matka zamdlie a Eva so susedom sa v návale ľudskosti rozhodnú, že chlapčekovo telo musia niekde odniesť, kým sa jeho matka preberie, pretože pohľad na mŕtve dieťa s trčiacimi vnútornosťami je strašný. Avšak pri tomto ich čine sú aj oni zastrelení fašistami.

Flórik, ktorý prisľúbil pomoc kožušníkovej rodine zinkasuje za „záchranu" peniaze, ale namiesto prepašovania ich cez hranice, trojčlennú židovskú rodinu v lese zabije a zakope. Vezme im zbytok majetku a nasťahuje sa do ich domu. Na rozdiel od neho zástupca tajomníka Haso po udalosti na železnici spácha samovraždu - súčasťou tohto byť nechce.
V kapitole pod názvom „Posledná večera" sa so životom rozlúči i Samko so zvyškom rodiny. Weimannovci odchádzajú dobrovoľne, pomáha im jed nasypaný do fazuľovej polievky. Najprv sa „navečeria" malý syn, potom manželka a keď ich Samko obidvoch pekne poukladá, zje svoju „poslednú večeru" on.
Z Igora sa stane telo bez duše. Už nie je schopný žiť, rozmýšľať, už nie je schopný vôbec ničoho. Vymyslí plán pomsty. Vystriehne, kde býva Flórik a jedného večera ho zabije. Potom chce spáchať samovraždu, avšak pre týmto hrozným činom ho zachraňuje Maguš, ktorý práve roznáša komunistické letáky a hovorí Igorovi, že Nemci budú porazení. Maguš zachráni Igora pred nezmyselnou smrťou.
„Fašizmus je svinstvo, samý spodok ľudstva. Výkaly, odpad. Od Hitlera až po …" (Jašík, R.: Námestie svätej Alžbety. Tatran, Bratislava 1986, str. 121)

„… odísť preč a tam kdesi čakať, kým sa svet neutíši a hviezdy nenájdu znovu svoje miesto - na nebi." (Jašík, R.: Námestie svätej Alžbety. Tatran, Bratislava 1986, str. 258)

„Hádam by tam už nemal sedieť? Ale sedí a nemá už tvár satana. Stratil ju. Tvár má smutnú a unavenú. Nepociťuje radosť, ani uspokojenie. Do duše nevracia sa mier. Je v nej prázdnota a nič viac. Preto je smutný, preto unavený. A ona neprichádza, nevstáva, nedvíha zem, čo ju kryje. … Vec si zabil, osemnásťročný, vec s holou hlavou, a preto nemáš mier v duši. Ty to vieš a si smutný. Ale keby si bol toho draka zabil, čo ľudí na veci premieňa, mala by tvoja duša pokoj." (Jašík, R.: Námestie svätej Alžbety. Tatran, Bratislava 1986, str. 313)